Vážení a milí, zmoknutí aj zhnilí....
Ako sa chýli náš čas tunajšieho pôsobenia, sme sa rozhodli spoznávať tento východoslovenský kraj...
No, aby som to skrátil, keď tu na východnom Slovensku pracovne skončil kamarát, jeho prvé kroky neviedli odtiaľto domov, ale za poznaním týchto krásnych kútov. A medzi krásnymi miestami, za ktorými sa oplatí ísť sa na môj podnet ocitli miesta ako obec Osadné s kostnicou, prírodná rezervácia Udava, lesná železnička na poľských hraniciach so staničkou Balnica či bobrie hrádze v poľskej Solinke.
Nuž, písal sa 11. Jún 2011 a my sme ráno vyrazili na cestu do Osadného. Obec, ktorá sa do histórie zapísala aj kinematografickým počinom rovnakého názvu sa nachádza tesne pod poľskou hranicou. Obec je zaujímavá najmä svojou kostnicou, ale tá zasiahne do nášho príbehu až o chvíľu, teraz jej dáme na chvíľku pokoj.
Cesta z Košíc cez Michalovce a Humenné prebiehala dobre a podľa časového plánu. Bolo znať, že časový plán vypracoval znalec miestnych pomerov a profík. Do Osadného teda prichádzame dve hodiny po opustení Košíc. Na konci obce pod značkou "Zákaz vjazdu motorových vozidiel" s "výnimkou pre PZ OSOJ Osadné" nechávame auto s nenápadnou BA ŠPZ a vyrážame v ústrety dobrodružstvám. Do príchodu na staničku Balnica nám ostáva 1:30.
Cestou prechádzame cez nádhernú prírodnú rezerváciu Udava. Ešte donedávna malý kúsok chráneného lesa vo výmere 50ha sa dnes rozkladá na ploche 450ha a to vďaka lesoochranárskemu zoskupeniu VLK a spolupráci s Lesmi SR. Ochrana sa tak rozšírila na takmer celý záver doliny a pokryla aj nádherné lesy, ktoré predtým stáli na okraji rezervácie. Priamo stredom rezervácie vedie náučný chodník, ktorý rozpráva rôzne príbehy týkajúce sa samotnej rezervácie, jej obyvateľov alebo minulosti.
Prichádzame na staničku Balnica v časovom limite a v dostatočnom predstihu pred príchodom vláčika. Opruzujeme miestnych obyvateľov, robíme nákupy a nakoniec z vlastných zásob hodujeme na verande staničky. Onedlho už v zákrute zapíska vláčik a prichádza skôr, ako má písané v cestovnom poriadku. To už letíme a fotíme a fotíme...
Podarí sa nám zjednať krátke zvezenie vláčikom ku Solinke. Vďaka skvelej partii vláčika a pánovi vlakvedúcemu nám tak čas cesty ubehne rýchlejšie a hlavne zaujímavejšie - podľa pôvodného plánu totiž jazda vláčikom neprichádzala do úvahy. Vystupujeme teda na Solinke, lúčime sa s vláčikom a vydávame sa ďalej po vlastných do lesa...
Prechádzame okolo samôt na Solinke, obdivujeme vilu pána polesného a vkročíme do lesa, v ktorom kľučkujeme cez podrast. Nakoniec sa dostávame do vytúžených miest a obdivujeme kedysi malý a nevinne pomaly plynúci potok, teraz rozprestierajúci sa na veľkej ploche vďaka hrádzam, ktoré už roky stavajú miestne bobry. Na prekvapenie niektorých ľudí bobry nezlikvidujú všetky stromy v okolí, o čom svedčí bohatý stromový porast okolo potôčika sa nachádzajúci doteraz. Moje prvé stretnutie s miestnymi bobrami sa datuje do roku 2005.
Cesta späť viedla po koľajach na Balnicu. V časti trate, kde vedie úbočím sa ozvalo spoza nás pískanie vláčika, ktorý sa onedlho aj s veľkým hrmotom za nami objavil. Odušu sme sa dali na rýchly presun po koľajniciach.
Útek
Inu, dali sme sa na útek pred prichádzajúcim vlakom. Hrmot vychádzajúci z lesa za nami nám dával vedieť, kto nám to dýcha na krk. V hlave sa nám množili otázky - ako je to možné? Podľa cestovného poriadku už mal vláčik oddychovať v Majdane. A on si to veselo šinie smerom k Balnici, kým my sa prechádzame po trati.
Preskakujeme podvaly. Hop, hop, hop... Kríky rastúce na úbočí sa rýchlo strácajú za nami. Niet času obdivovať krásne priepuste pod traťou, mašinka nám pomaly dýcha na krk. Naše oči skenujú priestor - veľa ho popri trati nie je. Nám stačí aj malá skulinka, taká, aby vláčik okolo nás prešiel... A my by sme si mohli vydýchnuť... Ale nie, stále nieto kam.
Bežíme... Kovové pásy koľajníc nás zvierajú na trati, zelené stromy potichúčky ševelia... Čo asi rozprávajú lesu? Podávajú on-line informácie pozorujúc blížiacu sa tragédiu? Komentuje tento zbesilý útek mohutný javor, skláňajúci sa majestátne nad traťou alebo malá breza, prikrčená na menšej vyvýšenine? A čo vtáci? Ešte pred chvíľkou sa tu naparovala pinka, teraz niet po nej ani stopy... Teda tej zvukovej stopy.
Horúčava stúpa rovnako ako adrenalín. Ale sily slábnu. Ešte stále bežíme. A vláčik je neúprosne za našimi chrbtami. Pot steká z čela a kropí nemo prizerajúcu sa trať. Neodvratné sa blíži. Neúprosne. Pomaly. A s hrmotom.
V tom sa náhle objavuje pätník. Taký obyčajný kameň, pre železničiarov sa však stáva neobyčajným. Pre nás však ostáva obyčajným, hoci na sebe nesie čísla, ktorým aj tak nikto nerozumie. Dobre sa na ňom sedí počas pochodu na železnici. Je výborným statívom pri fotení okolitých scenérií. Pätník mi vždy pripomenie jednu krásavicu s gitarou, ktorá tam občas sedávala a hrala. Jej zlatý hlások mi dodnes zneje v ušiach, hoci ona je už dávno na iných tratiach a túla sa s inými spoločníkmi. Pätník je taký sprievodca cestou na trati - náhle sa objaví, povie nám svoje čísla a zase odchádza preč. Nezastaví sa ani na chvíľku. Aj keď občas sa chce pozrieť bližšie. Zastaví vláčik, ktorý obyčajne iba uháňa okolo a obdivuje tú krásu. Teraz však tá krása uháňa za nami. A zlovestne nám dýcha na krk.
Pätník sa stáva na krátku chvíľu naším priateľom. Kamarátom, ktorého priateľsky zdravíme, potrasieme rukou a šibalsky žmurkneme. Kamarátom, ktorého na cestách s láskou objímeme a s ktorým sa na chvíľku zastavíme skôr, než sa obrátime a uháňame ďalej našou vlastnou cestou. Teraz ním je tento obyčajný kameň. A jeho magické čísla. Tento kamarát, ktorý kýva vlakom, teraz stojí pri nás a my stojíme pri ňom. Spotení, znavení a lapajúc po dychu.
Vtedy sa objavil ON. Už si to šinie po trati smerom k nám. Výhražne zafučí, ale vezie plno ľudí a tak nemá čas na zbytočné reči. A ani netreba veľa hovoriť. Rýchlo prehrmí okolo nás ledva pozrúc vedľa trate. Musí sa sústrediť na to, čo ho čaká. Či ho nečakajú ďalší blázni behajúci po trati, kvôli ktorým by musel zastaviť. To on nechce a nechcú to ani tí, ktorých vezie. Tí s úžasom sledovali dianie na trati. Strhujúci záver sa podaril a všetci si vydýchli.
"Sláva" vydýchneme si, keď prehrmí okolo nás.
"Sláva" mávajú aj cestujúci vláčika, ktorí doteraz zrejme tajili dych pozorujúc tento neúprosný boj.
"Sláva"... Pomaly doznieva pokrik, ešte chvíľu sa snaží udržať svedectvo nášho víťazstva ozvena, až nakoniec zmĺkne aj ona. Ostávame sami. Navôkol sa rozhostilo ticho, prerušované našimi výdychmi. Lapáme po vzduchu, ktorý nám bol dopriaty. Tu zase zaševelil les. Hneď za ním sa pripája aj vtáctvo a ostatná zver. Horlivo si rozprávajú tento príbeh a podávajú ho ďalej. Neuplynie ani vzácna minúta a už o tom vie celý les. Tragédia sa teda nekonala... Iba jeden zápas, ktorý sa skončil dobre... Pre všetky zúčastnené strany...
Môžeme ísť ďalej. Kráčať v ústrety ďalším dobrodružstvám. Toto sa nezabúda, les o ňom bude ešte dlho rozprávať. A keď sa opäť vrátim do tohto čarokrásneho kraja, viem, že les si spomenie na jedného z tých, ktorí utekali pred vláčikom. Viem, že les si pamätá. A príbeh bude rozprávať niekto z nich... Či už statný javor, alebo prikrčená vŕba, alebo nezbedná pinka...
(počúvali sme krátku ukážku z diela vlčie piesne a iné nahrávky s názvom "útek pred kolejkou leśnou", časť prvá, dejstvo druhé... Vážení poslucháči, nasleduje krátka hudobná prestávka...)
Útek v dramatickom podaní sa podaril. Na Balnici urobíme ešte niekoľko fotiek vláčika a vydávame sa na cestu späť do obce Osadné. Do cieľa cesty ostáva 1:20.
V Osadnom po pekelnom zážitku volíme zastávku v miestnej kostnici, aby nám stuhla krv v žilách. V kostnici sa nachádzajú kosti niekoľkých stoviek vojakov. Umiestnená je za kostolom v podzemí a je krásne upravená. Za ten zážitok táto návšteva určite stála.
Onedlho už opäť uháňame autíčkom s nenápadnou značkou BA za ďalšími zážitkami. Míňame vodný zdroj Starina a začína sa hľadanie malebných východoslovenských drevených kostolíkov.
Nakoniec navštívime kostolíky v Topoli, Ruskom Potoku a Uličskom Krivom, kam prichádzame po zvonení na nedeľnú omšu a vďaka tomu sa dostávame dovnútra aj so sprievodcom v podobe miestneho kostolníka. Fotiť sa síce nesmie, o to viac nás presýti vnútorná atmosféra.
Nakoniec uja kostolníka vezieme kúsok hore dedinou a my pokračujeme do najvýchodnejšej obce našej krajiny a miesta, odkiaľ je to cez tri hodiny na trojmedzný bod Kremenec - najvýchodnejší bod našej krajiny. Rozprávam o obci Nová Sedlica, kde sme v penzióne s rovnakým menom ako je názov trojmedzného bodu povečerali... Nakoniec však padla tma a keďže ďalšie kostolíky sa dali dosiahnúť iba s obrovskou okľukou, na ktorú ani čas neostával, náš ďalší smer je už iba cesta do Košíc s pocitom krásne a príjemne stráveného dňa.
-vĺčik-
Ďalšie odkazy: Bieszczadzka kolejka leśna
Východoslovenské drevené kostolíky - wikipédia
starší článok o návšteve Balnice so Zuzkou
o lesnej železničke II (poľština)
.: FOTOALBUM :.
