V nedeľu 04. Júla 2010 sa v Likavke pri Ružomberku, v amfiteátri pod hradom Likava konali už štvrté Likavské hradné slávnosti. I zhostil som sa tejto úlohy rečovať Vám o tej sláve, ktorá sa pod Likavu na tú chvíľu zniesla. Inu, pekne prosím, počúvajte...

Minulý ročník nedopadol najlepšie, spiklo sa počasie proti akcii. To však neplatilo tento rok a tak sa organizátori postarali o výnimočnú zábavu, ktorá trvala až do neskorých večerných hodín.

Pod Likavský hrad som dorazil až v sobotňajšie ráno. Plánovaný príchod už v piatok poobede sa odsunul z dôvodu dorábok vecí v práci a služby na autobuse. Tak som nakoniec cestoval ráno vlakom do Ružomberka. Ešte som stihol doplniť zásoby v miestnom obchode a hurá výšlap do kopcov.

Pod hradom už viacerí ľudia pripravovali pľac na nedeľnú akciu. Pripojil som sa aj ja a tak onedlho sa už premiestňovalo drevo na stavbu hradieb, na oheň pod guláš, stavali sa hradby a ďalšie iné veci. Tento čas pri práci prebehol vcelku rýchlo a nadišiel pomaly večer, ktorý sa niesol v znamení príchodu ďalších účinkujúcich. Večer pri ohni sa teda trávil čas v družných debatách, ja som skončil v stane košičanov...

Nuž a ráno svitla slnečná nedeľa. Slnko pripekalo, na mieste akcie sa makalo na posledných prípravách a úpravách. Prihrnuli sa ujovia stánkári, ujovia zvukári či iní "kári" a "ári". Cech už mal taktiež postavené svoje stany a vybaľoval kuchyňu.

A napoludnie to všetko začalo. Trošku nesmelý príhovor o chvíľu prehlušilo rinčanie zbraní, pokriky a množstvo ľudí. Inu, začala hromadná bitka, v ktorej som na začiatku asistoval ako dobrovoľná výpomoc na organizácii divákov. Po prvej bitke sa na pódiu začali striedať šermiarske či iné skupiny predvádzajúce aj zaujímavé tanečné či iné show.

Ťahákom bola určite skupina Vŕbovské vŕby, s ktorými som si nakoniec pospevoval v kuchyni Cechu a ponúkal hladným okoloidúcim perfektné pečené placičky s medom, džemom, cesnakovo-smotanovou omáčkou alebo s .... zeleninovým šalátom, ktorý je francúzsky a neviem už ako sa volá.  I chvíľku na výlet na hrad sme si našli a pokochali sa touto čarokrásnou stavbou.

Podvečer sa konala opäť hromadná bitka a vďaka Peti sme nejakým spôsobom dali dokopy niekoľko šípov tak, aby sme sa aj my lukostrelci odvážne a poriadne zapojili do tejto bitky. Prvé výstrely v bitke boli také nesmelé, ale ďalšia salva už na seba nenechala len tak čakať a pálili sme to čo sa dalo. Samozrejme s ohľadom na ostatných a tak, aby to bolo divácky atraktívne a nikomu sa nič nestalo.

Tak sa druhá bitka skončila našou porážkou... Po porážke sme si zahryzli dobré placičky a postupne čakali na vrchol dňa - upaľovanie bosorky. Medziprogram bol taktiež pestrý - predstavili sa brušné tanečnice aj so školou tanca pre chlapov, iné tanečnice, sokoliari, šermiari... Chýbal len náš cech. Ale tak o rok tam budeme zas a budeme taktiež baviť divákov.

Dočkali sme sa! Prišlo upaľovanie bosorky, no, asi nikto z divákov tej bosorke nezávidel mučenie, najmä nie oblievanie studenou vodou v ochladzujúcom sa večeri po západe slnka. Dlho zrejme nedrkotala zubami, lebo už o chvíľu bola na hranici a šaty jej oblizovali plamene. Neuveríte, ale zhorela... do tla... tak jej treba, ešte jej aj efektne hlavu roztrhlo... asi od jedu 

Záver vystúpení patril ďalšiemu ohňu, tentokrát však nebol nikto upaľovaný, ale páni ohňovkári nám predvádzali s ohníkom onakvejšie kúsky. Niektorí nedýchali, iný si zakrývali dlaňou ústa a tí ostatní onemeli. Šou to bola nádherná a efektným spôsobom dala bodku za týmto dňom. Mnohí účinkujúci si vydýchli a vyčerpane sadli do trávy, aby s kolegami prebrali také či onaké veci. My sme sa chvíľu ešte hrali na pomoc pre organizátorov (najmä prenášaním Jarmilky), aby sme večer zasadli ku ohňu, pri ktorom v jeho žiari plameňov sedeli tí, ktorí sa celý deň snažili dať zo seba to najlepšie pre potechu oka i sluchu diváckeho.

V nastalej noci prerušovanej rozprávaním spokojných a unavených ľudí pod nádhernou klenbou z hviezd sa hrad Likava hrdo pýšil nad utíchajúcim amfiteátrom pod ním zbudovaným. I ja som ľahol spať do kožušín sa zavinul v stane nášho cechu aby som zbrane pod okom svojím mal. A tak som aj zaspal...

V ráne pondelňajšom a sviatočne voňajúcom som sa prebudil. Pri zistení, že do práce sa mi ponáhľať treba a všetky cestovné plány sa akosi krivia a skrúcajú tak, aby mi cestu túto hatili ma napochytre Tvaroh károu modrou odviezol s vetrom opreteky na oceľového tátoša vlakom nazývaného a do Košíc smerujúceho. Ani hlasné ďakujem poriadne nedoznelo vo vetre a už som sa s lístkom cestovným na vlak náhlil. A veru stihol som, v hodine dvanástej som prišiel. Ba čo viac, o vlčí chlp to bolo. A vo vlaku už len spomienky na ďalšiu príjemným spôsobom strávenú akciu.

Riadky posledné patriť budú Vám všetkým, ktorí ste sa tam spôsobom nejakým vyskytli a kus svojho času drahocenného venovali. Organizátorom patrí vďak za vôľu a trpezlivosť či starostlivosť o habaďúru našu, účinkujúcim za ich skvelý výkon na javisku podaný a divákom za ich úsmev či potlesk venovaný. Inu, páčilo sa mi a rád sa opäť vrátim na toto čarokrásne miesto. Kto vyskytoval sa na tomto mieste, nech o tom chýry dobré do sveta hlási a kto nevyskytoval sa, nech smutne očami prevracia a tešiť sa začína na pokračovanie. Ja už nedočkavý som...

Nuž a nejaké tie ďalšie fotečky si pozrite tu... nižšie... 

- vĺča osamotené -

.: FOTOALBUM :.