Nuž, rozhodol som sa písať o vzťahoch. Nebudem hovoriť o vzťahoch iných, nakoľko sa to nesluší a osobne nerád verím agentúram JPP, budem hovoriť o vzťahoch mojich, nakoľko si myslím, že každý z nás má dosť svojich problémov a ani mne sa problémy nevyhýbajú. Budem hovoriť o nás vlčitých.... Uľavím si tak svojej duši. Snáď...

Čo sa týka vzťahov, tak som vzor, ktorému sa v tejto oblasti absolútne nedarí. Zaujímavé je, že scenár je stále rovnaký, akurát dĺžka polčasu rozpadu každého vzťahu je priamo úmerná vzdialenosti medzi nami dvoma. Rozhodne som skúsil vzťahy na diaľku, u ktorých bola ich krása vo využití možností internetu v dnešnej dobe a rovnako aj v tom, že to aspoň dlhšie vydržalo. Resp. aspoň sa to tak tvárilo, keď už nič iné...

Každý vzťah začína krásne, sú to chvíle, ktoré jednoducho chcete prežívať navždy. Čo k tomu dodať? Každá z mojich lások bola jedným slovom úchvatná. Nuž ale potom sa záhadne niečo zmení, chvíľu trvá obdobie mlčania, komunikačnej bariéry ktorú nedokážem nijak prelomiť ani za ten svet a nakoniec prichádza... ... koniec. Nuž a čerešničkou na tejto nie moc vábivej torte je fakt, že ani sám neviem, prečo sa tak deje. Odpoveďou na to, kde sa stala chyba je totiž iba nepreniknuteľné mlčanie alebo poznámka, že ja za to nemôžem. Nuž ale po niekoľkých vzťahoch, ktoré skončili na žiadosť druhej strany je to už veľmi divné. Potom kto za to môže? 

My vlčitý sme komplikované bytosti. Ak si niekto prečíta môj životopis, tak asi dosť žasne, že akýže exot nám to tu chodí po svete. Nuž, viem že nepatrím ku všeobecne rozšírenej skupine ľudí, ktorú si zaškatuľkujete, onálepkujete a presne viete, čo od nej čakať. Nebavia ma luxusné autá, drahé reštaurácie ani divoké diskopárty. Naopak sa vyžívam v túlačkách prírodou, riešení verejnej dopravy či streľbe z luku. Ak si k tomu priberiete piáno, fotografovanie, stopovanie zveri a ďalšie a ďalšie aktivity, nuž, som divný muž. jednu šialenú záľubu strieda druhá ešte šialenejšia a veľakrát sa asi zamýšľate, ako sa to dá vôbec skombinovať. Nuž, ani sám neviem... :-P  Ale takí sme my vlčitý. Na prvý pohľad drsní ako sama príroda, nepreniknuteľný a len málokomu sa na prvom stretnutí zdôveríme. Naopak, často obchádzame ľudí ako korisť a čakáme, čo sa z nej vykľube. Nuž, ale ani toto nepomáha vo vzťahoch. Keď Vám ten, koho si zamilujete a myslíte naň každých desať minút svojho života povie, že Vás vôbec nepozná, na jednej strane máte radosť, pretože máte čím prekvapovať. Na druhej strane už radosť nie je, keďže pre tú druhú stranu ste stále iba cudzinec, hosť, ten, čo je trpený, tan, ktorého je ľahko sa zbaviť... A tak kým je z vašej strany stále snaha o pokračovanie toho krásneho, čo už bolo a zrejme a už nevráti, druhá strana chladne ako horúca voda vyložená na mraze. A tak sa trápime, kde chyby robíme, len stále akosi nie a nie na to prísť...

Nuž a hľadanie krásnej devy, ktorá by bola na tom podobne aspoň čo sa týka povahových čŕt a vlastností je skoro nemožná vec. Pravdou však je, že sa občas nejaká nájde, ale ako som spomínal v úvode, začína to krásne, aby sa to horšie skončilo. Keby sme my vlčitý nemali cit, mávneme nad tým tlapou a ideme ďalej. Čo je však horšie, že každou takouto bolestnou skúsenosťou sa uzatvárame hlbšie do seba a hĺbame, kde sme urobili chybu. Bojíme sa ísť do ďalšieho vzťahu, pretože predchádzajúcimi skúsenosťami vieme, ako to nakoniec dopadne. Neradi si predurčujeme osud, občas sa necháme zlákať a unášať sa novými emóciami, aby sme zažili ten krásny euforický pocit, že Vás má niekto rád. Ale konce sú neradostné. A nemení sa to. Ak náhodou si niekoho zamilujeme a ideme do toho opäť, znova prichádza tvrdý úder a klesáme k zemi. Ak dosiahneme lepšiu pozíciu v spoločnosti skrz tvrdú prácu, ktorej sa venujeme viac ako je zdravé ako úteche za stratené lásky, zaujímajú sa o nás akurát zlatokopky. A tak sa z nás stávajú vlci - samotári. Ako stratené existencie bez cieľa blúdime mestami duší a hľadáme útechu v našom trápení. Radosť zo života prchá ako plyn z uvoľneného balóna a tak sa vrháme na iné činnosti, aby sme sa neužialili. Lomcuje nami depresia, tvrdo pracujeme, aby sme každých desať minút zaháňali obrazy svojich lások v nádeji, že sa to zmení... zlepší... 

Nuž, zatiaľ som neprišiel na to, ako z tohto začarovaného kruhu von. Hľadanie unavuje a najmä to komplikuje fakt, že každým skončeným vzťahom sa bojíme ísť do niečoho ďalšieho. Žijeme v strachu z toho, že opäť budeme tými ohrdnutými, nepovšimnutými a zabudnutými. Občas to vyzerá tak, že sme len prostredníci, aby sa naše lásky cez nás dostali ďalej. Nuž, netvrdím to s istotou. A tak sa nakoniec zdá, že pre nás asi láska nie je. Dostali sme do vienka iné prednosti. Verte, že by som si to občas rád vymenil. Nuž, všetko má svoje pre a proti...

Ale žijeme tento život. Horký a trpký, smutný pri pohľade na iných zaľúbencov. Snáď raz... ... ale otázka znie KEDY? nespočetný krát položená v najrôznejších chvíľach nášho strastiplného života. Koniec každého krásneho mi pripomína aj pieseň interpréta CHICAGO - If you leave me now...

If you leave me now 
You´ll take away the biggest part of me 
Oo, oo, oo, no, baby, please don´t go 
And if you leave me now 
You´ll take away the very heart of me 
Oo, oo, oo, no, baby, please don´t go 
Oo, oo, oo, girl, I just want you to stay

A love like ours is love that´s hard to find 
How could we let it slip away ? 
We´ve come too far to leave it all behind 
How could we end it all this way ? 
When tomorrow comes and we both regret 
The things we said today

Prípadne si môžete prečítať najnovší prírastok v mojej poézii.

Nuž, nakoľko je povolené aj prispievať komentármi ku blogu, rád si vypočujem Vaše rady, pripomienky a poznámky. Inak - útecha pomáha iba trocha, škoda, že nedokáže zmeniť silu osudu.

-vĺčik-