Prvý lov
Strieborný Vlk si povzdychol, ako sa predieral divočinou. Zastavil na chvíľu svoj unavený krok a otočil sa. Duch mladého lovca a bojovníka poklesol pri pohľade na krvavo červený západ slnka. Bola už druhá polovica druhého dňa odvtedy, ako osamotene kráčal divočinou, aby dokázal svoju mužnosť a odvahu, ako aj schopnosti prežiť v divočine sám, aby dokázal, ako to bolo v jeho kmeni bežné, že už nie je mladík, ale že je už z neho muž. Avšak doteraz sa na jeho púti nič nestalo, nič nedokázal, nič neurobil. Na chvíľu spustil svoj pohľad na zem, otočil sa a pokračoval ďalej.
Dôvod tohto pochodu bol jednoduchý, odskúšanie jeho schopností prežitia v divočine a okrem jedinej podmienky podniknúť tento pochod sám boli ostatné dôvody osobné. Stále sa však Vlk cítil nespokojný s priebehom pochodu, hoci stále udržoval rovnaký smer, odkedy odišiel z náručia pohodlnej a priateľskej rodnej osady predchádzajúce ráno.
Ako pomaly kráčal, znova sa ozval jeho prázdny žalúdok, ako ďalšia pripomienka jeho neúspechov na jeho pochode. Nikdy asi nebude dobrým lovcom, čo je veľmi ťažké popri ostatných z jeho osady, a teraz, keď bol sám závislý iba na svojich schopnostiach, bolo to všetko ešte ťažšie. Skúšal počas dňa niekoľkokrát pomocou svojho luku a šípov uloviť niekoľko drobných zvierat, ale stretol sa s rovnakým neúspechom, ako deň predtým. Jeho najväčším neúspechom bola strata dvoch šípov, čo sa nesmie stať lovcovi, nieto bojovníkovi. Jeho mladé paže boli silné, avšak chýbala im zručnosť a častokrát jeho ruky viedla mladícka nerozvážnosť a netrpezlivosť. Nevedel vyčkať vhodný okamih, ako ho to učili jeho druhovia.
Posledný kúsok mäsa, ktoré si mohol pribaliť na svoju púť, zjedol včera večer, a od dnešného rána bol odkázaný iba na korienky. Ich chuť nebola zlá, avšak bojovník odchovaný na chutnom mäse, ktoré zabezpečovali pre osadu najlepší lovci, pociťoval túžbu po jeho chuti. Avšak vďaka korienkom pokračoval ďalej, tie ho udržiavali nažive. Znova však pocítil znechutenie pri spomienke na posledný pokus o ulovenie mladého jeleňa wapiti, na jeho roztržitosť pri unáhlenom vytiahnutí luku z tulca, ktorým udrel do kríka, ktorý mu poskytoval útočisko pred samotným útokom, a pri pohľade na utekajúceho jelenčeka, ktorý sa skokmi rýchlo strácal z dohľadu.
S neurčitými pocitmi v jeho hlave sa jeho myšlienky vrátili späť ku rodnej osade, ku niečomu inému, čo mohlo zamestnať jeho skleslú myseľ. Ani nie dva dni neuplynuli od jeho odchodu a jeho zaplavila vlna osamelosti. Tu, v divočine, mimo priateľského náručia svojej osady a jej obyvateľov, bol sám, skutočne sám, tak ako ešte nikdy predtým v jeho živote. Viackrát mal Vlk nutkanie zmeniť smer jeho krokov, obrátiť sa a vydať sa v ústrety domovu, ale uvedomoval si, ak už nič iné, musí si držať aspoň svoj vytýčený smer, udržať sa na nohách a kráčať ďalej.
Jeho oči zvlhli po ťažkom povzdychu, ktorým vyrušil divočinu svojím sebapoľutovaním. Pokračoval ďalej, jeho bederná rúška sa pohybovala v rytme jeho krokov občasne vyrušená ľahkým vánkom, ktorý ovlažoval napredujúceho pútnika. Ale čo má každopádne dokázať tu, v divočine? To nie je cesta dokázať svoje schopnosti putovaním s prázdnym žalúdkom, pokiaľ nebude schopný niečo malé uloviť si aspoň na večeru. Čo by si pomysleli starejší?
Ako pomaly vykračoval vpred, jeho myšlienky boli vyrušené výkrikom, ktorý sa preniesol relatívnym tichom divočiny. Všetky jeho zmysly boli okamžite v strehu, keď sa ozval ďalší výkrik. Ten výkrik určite patril niekomu ďalšiemu, nezáležalo na tom, ako sa tam dostal, ale podľa zvuku bol určite v ťažkostiach. Zareagoval okamžite a jeho unavené nohy sa rozbehli smerom, odkiaľ sa ozvali výkriky. Bežal v ústrety neznámemu nebezpečiu ako len vládal. Pozbieral na to všetky posledné sily. Ako bežal lesíkom, jeho myseľ sa vyčistila a jeho zmysly sa pripravili na situáciu, v ústrety ktorej napredoval, keď sa znova ozval výkrik neďaleko pred ním.
Cez kríky vtrhol na čistinku, kde na jeho prekvapenie bol ďalší človek. Bola to mladá dievčina, približne v jeho veku, z neznámeho kmeňa, ktorá sa pokúšala odvrátiť útočiaceho divokého medveďa. Bola tam sama a nevyzeralo to s ňou veľmi dobre. Na pohľad medveď začal zrejme útočiť potom, ako sa stretli tvárou v tvár, teraz však ležala na zemi a pokúšala sa medveďa udržať v dostatočnej vzdialenosti palicou, ktorou sa oháňala okolo seba. Vyzerala zatiaľ nezranená, čo sa však mohlo veľmi rýchlo zmeniť, ak by sa medveďovi podarilo dostať ku jej ruke, ktorou sa bránila.
Strieborný vlk na chvíľu zmeravel a jeho myseľ zaplavil adrenalín. Jeho ruka siahla do tulca a rýchlo vytiahla luk. Veľmi rýchlo sa mu podarilo napnúť tetivu a zatiaľ čo ľavá ruka tuho držala pripravený luk, pravou opätovne siahol do tulca a vytiahol šíp. Bez zaváhania priložil šíp ku tetive a po krátkom zamierení vystrelil. Šíp medveďovi viditeľne veľmi neublížil, avšak bolestivá rana ho ešte viac vydráždila. Jeho zúrivosť sa zamerala na Vlka. Zmeravel. Nasucho preglgol a siahol opätovne do tulca. To sa už medveď rozbehol oproti Vlkovi. Bez mierenia rýchlo vystrelil, ale šíp bezcieľne dopadol iba niekoľko krokov pred neho. Ustrnul pri pohľade na mohutné telo medveďa valiaceho sa oproti nemu. Vlk rýchlo zahodil luk a začal utekať prenasledovaný medveďom. Keď sa pred ním zjavila spleť kríkov vysokých ako hradba, zastavil sa. S hrôzou svoj pohľad otočil na rýchlo sa približujúceho medveďa. Roztrasenou rukou uchopil rukoväť svojho noža a vrhol sa v ústrety medveďovi.
Jeho telo zaplavila bolesť, keď do neho medveď narazil celou svojou váhou. To sa už jeho ruka zvierajúca nôž hlboko ponorila do jeho kožucha a spôsobila medveďovi ďalšiu ranu. Odletel bokom. Medveď zaručal a ňufákom si pozrel novo utŕženú ranu. Vlk neváhal, bolesť pulzujúca jeho telom spolu s adrenalínom mu dodali odvahy vrhnúť sa na medveďa znova. S výkrikom sa na neho hodil celou svojou váhou a so zaťatými zubami do neho bodal čepeľou svojho noža. Medveď sa bránil, snažil sa Vlka striasť zo seba, zaháňal sa labami a pokúšal sa ho trafiť.
Vlk zavyl od bolesti, keď mu jeho nohu zmietajúci sa medveď pritlačil k zemi. Neprestával však bodať znova a znova, natočil sa a zaryl svoje zuby medveďovi do kožucha. Medveď sa zmietal stále viac a viac v silných kŕčoch, krv mu vytekala nielen z utŕžených rán, ale aj z hrozivej papule. Medveď sa trhnutím otočil, čím striasol Vlka zo svojho kožucha, ktorý sa ocitol pred medveďom. Vlk sa opätovne vrhal na medveďa, ktorý však využil jedinečnú pozíciu a veľkou tlapou ho trafil do ľavej časti hrudníka. Jeho kožená košeľa sa trhala, úpenlivé zavytie sa dralo Vlkovi z hrdla a prenikavá ostrá bolesť zaplavila Vlkovu myseľ, ktorá ešte chvíľu vnímala, ako neodporujúce telo letí vzduchom. Tvrdý dopad na zem Vlk už nevnímal, obklopila ho milosrdná čierna tma.
* * * * *
Rýchlo a trhane dýchal, keď ho ostrá bolesť prebrala opätovne k životu. Cez zahmlený pohľad sa pokúšal rozoznať okolie, ktoré ho obklopovalo. Pomaly prichádzal ku sebe a začal sa mu vyjasňovať pohľad. Ustrnul, keď pred sebou začal rozoznávať obrysy iného človeka. Spomenul si na mladú dievčinu, ktorú zahliadol a ktorá teraz nad ním kľačala a nervózne sa na neho dívala.
„Si v poriadku?“ opýtala sa s nervozitou v hlase. Krv z medveďa bola všade naokolo a pomaly vsakovala do zeme. Aj jej šaty boli zašpinené od krvi a na tvári mala výraznú krvavú šmuhu.
„Hmmm, myslím, že áno“ odpovedal Vlk. Slová sa z neho drali ťažko spolu s dychom. Jeho srdce stále tĺklo ako splašené.
Jemne prikývla a pomohla mu posadiť sa. „Ďakujem Ti“ povedala, jej hlas bol sotva počuteľný, šepotala ako lístie vlajúce vo vetre, pričom sa mu hlboko zahľadela do očí. Ich tváre boli veľmi blízko k sebe. „Bolo to veľmi odvážne“
„Niet zač“ odpovedal hlasom prerývaným neustávajúcim zrýchleným dychom. „Ale nebolo to v skutočnosti dobré...“ Jeho hlas zanikol v nastalom tichu.
„Nebolo to dobré? Pravdepodobne si mi zachránil život a Ty si jednoducho myslíš, že to nebolo dobré?“ pozrela na neho ostrým pohľadom.
„Mal som jednoducho šťastie, to je všetko. Vtrhol som sem, mohol som využiť moment prekvapenia, ale pravdupovediac som mal veľké šťastie, že som bol schopný medveďa zabiť...“
„Ale Ty si to dokázal a to je dôležité, nemyslíš? Mala som šťastie ... šťastie, že si práve prechádzal okolo, keď sa to stalo“
Prikývol slovám neznámej dievčiny, keď sa mu v jeho mysli vynorila iná myšlienka. ON zabil medveďa, nebezpečného veľkého medveďa, a bol to jeho prvý úlovok. Znelo to ako modlitba, ale dokázal zabiť medveďa ako lovec. Jeho myseľ sa začala stotožňovať s novým poznatkom, s povedomím lovca. Keď sa však pohol, začalo protestovať jeho rameno a hrudník.
Všimla si úšklebok bolesti, ktorý sa mihol jeho tvárou, a na jej tvári sa objavil ustarostený výraz. „Oh, tvoje rameno... je zranené... tu, pozriem sa Ti na to...“
Rukou ju odstrčil bokom, keď sa jemne dotkla zranenia. Keď však vytiahla z koženého vrecúška visiacom na jej opasku niekoľko byliniek, ochotne sa poddal jej rýchlym a starostlivým rukám. Nechal ju prezrieť zranenie. Bolesť mu zaplavovala myseľ, ale Vlk nedal na sebe poznať, ako hlboko sa vrýva do jeho vedomia.
„Si veľmi statočný“ povedala, keď vstávala. Hoci to nedala najavo, Vlk si okamžite všimol, že kríva. Pokiaľ odbehla do blízkej húštiny po ďalšie bylinky, Vlk pomaly sňal zo seba tulec s poslednými šípmi a opatrne zo seba dával dole zakrvavenú a dodriapanú košeľu. Viackrát sa zastavil, keď mu bolesť prenikla veľmi hlboko do jeho vnútra, vždy však zaťal zuby a pokračoval vo vyzliekaní. Keď sa vracala, košeľa už ležala vedľa neho a Vlk na ňu uprene hľadel.
Vyčistila ranu od zeme, pričom sa snažila spôsobiť Vlkovi čo najmenej bolesti a začala na ňu prikladať bylinky. Tie preložila širokými zelenými listami, ktoré priniesla so sebou, a ranu previazala dlhými tenkými listami trávy.
„Bude to dobré. Našťastie nie je zranenie hlboké, ako sa na prvý pohľad zdalo. Bude sa to dobre hojiť...“ povedala, keď ukončila ošetrovanie Vlkovho zranenia. Po krátkej chvíli dodala: „Oh, cez to všetko... zabudla som sa opýtať na Tvoje meno...“
„Uh, moje meno je Strieborný vlk“ odpovedal Vlk, pričom sa pristihol, že sa na ňu usmieva.
„Fajn, bude to v poriadku. Chvíľku to bude ešte bolieť, ale nie nadlho... ďakujem ti ešte raz za to, že si ma zachránil... a... moje meno je Laňka“ vrátila mu jeho úsmev jej vlastným.
Po prvý krát sa na ňu zahľadel, už nie ako na cudzinku, ale ako na ženu, veľmi atraktívnu ženu. Odvrátil svoj pohľad od nej aby zistil, že jeho legíny, ba aj bederná rúška je celá od krvi. Chcel sa zodvihnúť, keď si uvedomil, že by nemohol zobliecť svoje oblečenie pred jej pohľadom. Zároveň si uvedomil, že nikde poblízku nie je žiadna voda, ktorou by mohol očistiť svoje šatstvo.
Ako tak na to myslel, zmocnil sa ho nepríjemný pocit. Pokúšal sa nadviazať konverzáciu, ale jeho jazyk sa iba plietol. „Teší ma.... hhmmm... laňka.... hmmm... avšak... hmmm... nevidel som nikoho v tejto divočine, odkedy putujem... kde je Tvoja osada?“
Ignorujúc jeho ľahkú nervozitu, ktorá sa vznášala v jeho hlase, Laňka odpovedala: „Nachádza sa približne pol dňa odtiaľto týmto smerom“, pričom urobila gesto na východ. Vlkovi to však nesedelo, pretože nevedel o žiadnej osade tým smerom. Ani nikto z jeho kmeňa nespomínal osadu nachádzajúcu sa tým smerom. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo si Vlk vybral tento smer, aby mohol osamotene putovať, keď prišiel čas vydať sa na skúšku. Ale aj tak bolo možné, že lovci a bojovníci z ich osady nemuseli vedieť o osade nachádzajúcej sa tým smerom. Napokon, ona mu to povedala, a on na to bral ohľad.
Ona sa obzrela za seba na veľké telo mŕtveho medveďa a prerušila sled jeho myšlienok. „Môžeme medveďa stiahnuť a očistiť a z jeho mäsa pripraviť chutnú večeru... dnes večer budeme asi hodovať“ dodala s úsmevom.
Jeho myseľ ožila pri pohľade na jej entuziazmus, a jeho žalúdok ožil pri spomienke na kus dobrého čerstvého mäsa. Rovnako pocítil hrdosť sám na seba, že bude jesť mäso, ktoré sám aj ulovil. Ako tak na to myslel, nevedomky sa olizol. Ona sa usmiala. Oprel sa o zdravé rameno a pomaly vstával.
Ako vstávala s pokľaku a chcela sa vydať smerom ku medveďovi, zjajkla, keď sa jej telom prehnala ostrá bolesť, šíriaca sa z pravej nohy, ktorú okamžite zdvihla zo zeme a začala masírovať vo svojich malých dlaniach. Vlk sa prekvapene otočil. „Si v poriadku? ... Tvoja noha....?“ opýtal sa.
„Uhhh. Vyvrtla som si ju, keď som sa bránila pred medveďom. Prekvapil ma na čistinke, pokúšala som sa utekať, ale zle som došľapla a vyvrtnula som si ju“ hovorila, zatiaľ čo si masírovala členok a tvár sa jej krivila od bolesti, ktorá pulzovala jej telom.
Skôr, ako stihol zareagovať, pokračovala. „Budem v poriadku, akurát sa dnes nemôžem vrátiť späť do mojej osady. Myslím, že zajtra budem v poriadku, a okrem toho je už veľmi neskoro na návrat. Nebude ti vadiť, ak tu ostanem cez noc s Tebou?“
„Nie, určite nie, Laňka“ odvetil Vlk, ktorého začali zaplavovať rozdielne pocity a začal sa cítiť trápne. Základným pravidlom jeho skúšky bola nutnosť stráviť osamotene v divočine celý čas, ale na danú situáciu musel brať ohľad ako na výnimku.
Skackavými krokmi pomaly došla ku medveďovi. Vlk obišiel medveďa a stal si oproti Laňke. Ako mu jeho pohľad klesol na mŕtveho medveďa, s ktorým pred chvíľou ešte bojoval o život, jeho myseľ sa naplnila úctou a hrdosťou. Ako sa patrilo na lovca, vytiahol z váčku visiacom na jeho opasku trochu tabaku a poďakoval sa za dobrý lov. Krátko pozrel na Laňku, od ktorej si vyslúžil krátky úsmev. Sklonil sa ku medveďovi a zodvihol vedľa tela ležiaci nôž. Poťažkal ho v dlani, pevne zovrel a o chvíľu sa jeho čepeľ znova ponorila do medveďa.
S Laňkou očistili medveďa, stiahli z neho kožušinu a rozkrájali mäso. Keď bol medveď spracovaný, spoločne nazbierali trochu dreva a založili oheň. Neskôr, keď sa naokolo rozprestrelo šero a blikotajúce plamene osvetľovali blízke okolie, sedeli Vlk a Laňka na medvedej kožušine pri ohni, nad ktorým sa opekalo medvedie mäso, zatiaľ čo mihotajúce sa svetlo vytváralo poskakujúce tiene za dvoma sediacimi postavami.
Vlkovi sa už zbiehali sliny, ako tak hľadel na opekajúce sa mäso, keď sa na neho obrátila Laňka. „Bol to tvoj prvý lov, Strieborný Vlk?“
„Uhh... áno... vlastne... áno, prvý...“ koktal prekvapený Vlk. „Ako to vieš?“ neskrýval svoj údiv.
„Prvý krát, ako sme sa rozprávali, si nevyzeral veľmi nadšený zabitím medveďa, ale potom z teba to nadšenie priam žiarilo. Možno sa ti to nepodarilo tak, ako by sa to podarilo skúsenému lovcovi, ale odviedol si dobrú robotu. Za to ti ešte raz ďakujem“
Vlka svojimi slovami zaskočila, nevedel nájsť vhodné slová, ktorými by odpovedal. Zmohol sa iba na tiché: „Ďakujem“. Ako na ňu hľadel, usmiala sa a on sám sa pristihol, že sa aj na jeho tvári zjavil úsmev. „Poďme jesť, mám veľký hlad“ prerušil krátke ticho.
Prikývnutím, ktoré však už Vlk nevidel, prisvedčila, zatiaľ čo on vytiahol z ohňa mäso a jeden konár, na ktorom sa mäso pieklo podal Laňke. S veľkou chuťou sa zahryzol do mäsa a jeho jazyk zaplesal na rozplývajúcimi sa chuťami, ktoré zaplnili jeho ústa. Mysľou sa vrátil späť ku neúspešným lovom počas jeho púte rovnako ako ku medveďovi a ku jeho víťazstvu, s ktorým bojoval, a zrazu mu mäso pripadalo ako najchutnejšie, aké kedy vôbec jedol. Ako prehltol prvé sústo, zaplesal aj jeho prázdny žalúdok.
Jedli, koľko mohli, pokiaľ neboli plní. Veľa mäsa ešte ostalo bokom, dostatok na prípravu mnohých jedál. Vlk si ľahol na kožušinu a pozeral sa smerom hore na hviezdnu oblohu črtajúcu sa medzi korunami stromov, zatiaľ čo sa jeho lýtka tešili z pocity sálajúceho tepla z neďalekého ohňa. Sledoval stĺp žiarivých iskier, ktoré sa roztancovali smerom ku hviezdnej oblohe, keď laňka prihodila ďalší kus dreva na oheň. Usmial sa. Takto spolu sedeli dlhší čas a užívali si spolu vzájomnú prítomnosť toho druhého rovnako ako zdanlivé ticho divočiny, rozprestierajúcej sa všade navôkol, prerušované občasným pukotom dreva v ohni.
S jej tichou prítomnosťou po jeho boku sa jeho myseľ rozkrútila na plné obrátky. Svoj zasnený pohľad pomaly obrátil na sediacu postavu, ožarovanú svetlom ohňa. Čo ak ... ale na čo myslím? Zajtra ráno vstane a vydá sa na cestu späť, možno bude chcieť, aby som ju odprevadil ku jej osade, ale čo potom? Znova budem sám na svojej ceste, samučičký sám v divočine, ktorá ma bude znova obklopovať. Ešte je tu dnešný noc ... ale to nie, to sa nestane. Znova sa zahľadel na hviezdami obsypané nebo.
„Vlk, o čom premýšľaš?“ vytrhla ho z jeho myšlienok a zahľadela na neho.
Prekvapene sa na ňu pozrel. Jej krásna tvár, spolovice ožarovaná svetlom ohňa, bola otočená k nemu. „Uhh... o ničom... vlastne... iba tak premýšľam...“ vyjachtal zo seba Vlk.
Krátky úsmev jej zaihral na jej perách. „Nepremýšľal si náhodou o dnešnej noci... o mne... možno o nás?“
Jeho oči sa rozšírili prekvapením, jeho ústa ostali otvorené od prekvapenia. Všetko, čo zo seba dostal bolo iba krátke „Hmmm“
„Chcel by si so mnou stráviť dnešnú noc, zdieľať svoje lôžko... to bolo to, o čom si premýšľal, nie je tak?“ zdôraznila svoju otázku jemným dotykom jeho ramena svojou dlaňou. „Premýšľal si, že by som nechcela byť s tebou túto noc...“ dodala potichu.
Hľadel na ňu v nemom úžase, zatiaľ čo sa jeho zmysly rozplývali od dotyku jej hebkej teplej dlane na jeho ramene. Uvažoval o tom, že by ho nechcela, že by sa urazila. Prešla dlhá chvíľa, kým sa Vlk rozhýbal a posadil sa vedľa nej na kožušine. Keď sa konečne zmohol na odpoveď, jeho hlas bol tichý a jemný. „Áno... premýšľal som o tom, Laňka... si skutočne nádherná a ja som sa cítil veľmi osamelo, kým som ťa nestretol... ale... zajtra ráno odídeš, vrátiš sa späť do svojej osady a ja musím pokračovať ďalej... sám“
„Ššššš.... zajtrajšok ešte nie je dnes, a my máme pred sebou túto spoločnú noc... páčiš sa mi a chcem byť túto noc s tebou... prosím, miluj ma, iba ak na túto jedinú noc“ pohladila svojou teplou dlaňou jeho líce.
Jeho telo zaplavilo teplo, ako na ňu hľadel. Odraz plamienkov ohňa tancoval v jej očiach. Jeho oči sa vnorili do hĺbok jej očí, cítil, ako ho zaplavujú emócie, ktoré mu prinášala ona svojou blízkosťou. Usmiala sa. Nesmelo sa dotkol jej vlasov a pohladil ju. Na dlani pocítil hebkosť jej nádherných čiernych vlasov a na jej tvári sa zablyslo vzrušenie, prameniace z jeho dotykov.
Pomaly sa ku nej približoval, s očami vzájomne vpitými do seba, keď sa ich pery spojili pri vzájomnom kontakte. Na svojej tvári pocítil chladný konček jej nosa, keď jej oddelil pery a vášnivo ju pobozkal. Jeho bozk bol spočiatku nesmelý, ale keď mu začala opätovať jeho vášeň, bozk bol čoraz divší.
Ešte viac otvoril svoje ústa a ihral sa s jej jazykom. Pomaly ju objal svojím zraneným ramenom a pritlačil ju bližšie ku sebe, čím sa ich bozky stali ešte hlbšími. Jednou rukou hladil jej chrbát, zatiaľ čo druhá dlaň jemne hladila jej tvár. Ich jazyky sa vzájomne prepletali, a jeho vzrušenie narastalo, keď cítil, ako ho jej dlane jemne hladia. Jej prsty sa jemne dotýkali jeho pokožky na chrbte, občas sa zaplietli do jeho dlhých vlasov, ktoré mu padali na ramená.
Ich bozky vyústili do malej večnosti. Pomaly sa od neho oddialila a zahľadela sa do jeho hlbokých očí, v ktorých čítala vzrušenie. Usmiala sa na neho, zatiaľ čo jej malé dlane hladili jeho ramená a prechádzali po jeho hrudi. Jeho dych sa zrýchlil. Vlk zatváral oči, zatiaľ čo vychutnával každý jej dotyk na svojom tele. Opätoval jej nežnosti a znova sa pohrával s pramienkom jej vlasov a hladil jej tvár. Laňka vydala zo seba dlhý slastný povzdych.
Prestala ho na chvíľu hladiť, jej dlane stratili kontakt s jeho pokožkou a vstala na kožušine. Rýchlym pohybom si chytila lem svojich šiat a o chvíľu ich už preťahovala cez svoju hlavu. Ako šaty padli vedľa nej na kožušinu, Vlkove oči sa rozšírili od údivu pri pohľade na jej obnaženú krásu. Na nádhernej hrudi ozdobenej krásnymi kopčekmi sa vynímal náhrdelník z korálok. Laňka pomaly pokľakla pred Vlka.
Zavierala vzrušením oči, keď Vlk prechádzal dlaňami po jej hrudi. Jeho dlane sa jemne pohrávali s jej prsiami. Jeho prsty jemne prechádzali po retiazke korálok, ktoré jej viseli na krku. krátko na ňu pozrel a na jej perách za zjavil úsmev. Pomaly sa nad ňu naklonil a ich pery sa znova spojili vo vášnivom bozku. Ich mysle sa naplnili blahom, keď sa ich telá dotkli vo vzájomnom elektrizujúcom kontakte. Jeho dlane pokračovali v objavovaní jej tela a jemne hladili jej boky a zadoček.
Jej dlane hladili jeho boky, chrbát a ramená, jeho dlane opätovali jej nežnosti. Vlk cítil narastajúce vzrušenie, ktoré sa hromadilo v jeho lone pri ich vzájomných dotykoch. Jeho ústa začali bozkávať jej voňajúcu pokožku na krku, zatiaľ čo jej šikovné prsty uvoľňovali jeho opasok, na ktorom držali jeho legíny aj bederné rúško. Jemne ho objala, naklonila sa ku nemu a jemne ho prinútila si ľahnúť. Keď si Vlk ľahol pod náporom jej tela, Laňka ho krátko pobozkala a položila ruku na jeho bok.
Usmiala sa, keď Vlk podvihol svoje bedrá, aby jej umožnil zbaviť ho posledných zvyškov svojho oblečenia. Laňka vyzula Vlkovi jeho mokasíny, potom jemne vyzliekla Vlkovi legíny a spod zodvihnutých bedier vytiahla jeho bederné rúško a všetky veci dala ku svojim šatom. Kým bola naklonená na stranu a zamestnaná odkladaním Vlkových šiat, Vlk sa posadil a začal ju jemne hladiť zozadu. Ona otočila svoju hlavu a ich pery sa opäť spojili vo vášnivom bozku.
Jeho ruka začala blúdiť po jej tele, dotýkajúc sa jemných kriviek jej tela. Z úst sa mu vydral povzdych, keď sa dotkol jej vlhkej horúčavy, ale jej dotyk na jeho túžbou pripravenej mužnosti ho posmelil v pokračovaní vzájomných nežností. Ona si pomaly ľahla na chrbát a jemne ho viedla. Jeho bedrá sa ocitli v blízkosti jej vlhkej horúčavy, keď ho objala okolo bokov a povzbudila, aby pokračoval ďalej.
Jemne pritláčal svoje bedrá ku jej a z úst sa im vydral povzdych, keď sa ich telá spojili v jedno. Vlk cítil, ako ho pomaly obklopuje jej horúčava. Vzrušenie lomcovalo jeho telom a jeho myseľ zaplavila vlna nových nepoznaných pocitov. Začal jemne bozkávať jej jemnú pokožku a ona ho objala a svojím objatím pritlačila bližšie.
Na chvíľku sa Vlk zastavil, mysľou mu burcovalo vzrušenie, potom začal pomaly oddiaľovať svoje bedrá. Jeho vzdych sa spojil s jej, keď spolu cítili vzájomný intímny dotyk ich tiel. Jej objatie ho opätovne pritlačilo na jej telo a jej bedrá vyšli v ústrety jeho telu.
Čoskoro si našli vzájomný rytmus a začali sa vzájomne pohybovať v nádhernom intímnom tanci milencov. Ich pohyby boli zo začiatku pomalé, postupne však naberali na rýchlosti, ako ich spoločná vášeň naberala na sile. Vlk pritlačil svoje telo na jej a začal ju pomaly bozkávať na jej krku, jeho horúci dych Laňka cítila na svojom uchu. Cítil, ako sa jej ruky túlajú po jeho tele a ako ho pritláča na seba.
Ich pohyby nabrali na rýchlosti, ako sa ich telá rytmicky pohybovali spolu, ich vášeň naberala sile. Ich vzdychy odzrkadľovali vzájomný pohyb ich tiel a prerušovali tak okolité ticho jasnej noci.
Vlk objal Laňku, keď obaja dosiahli vrchol svojej vášne. Pritlačil prudko svoje bedrá na jej, a jeho hruď sa prudko dvíhala od jeho rýchleho dychu. Ich telá do seba prudko narážali a obaja cítili oheň, ktorý vzplanul v ich lonách. Ohromná sila lomcovala Vlkom a nútila ho tvrdšie prirážať na Laňkine lono. Nakoniec obaja preklenuli bod zlomu a ich výkriky prerušili ticho noci. Vlk ustrnul, ako mu obrovské vlny vzrušenia zaplavili myseľ. Pomaly sa ich telá upokojili a Vlk ostal ležať na Laňkinom tele v jej tesnom objatí, jeho dych bol rýchly a horúci. Laňkina hruď sa rovnako rýchlo pohybovala a jej dych bol v rovnakom rytme, ako ten Vlkov.
Pomaly sa jeho dych upokojil a jemne si ľahol vedľa svojej novej lásky. Jeho hlava ležala po boku jej hlavy, jeho ruka hladila jej vlasy a obaja vychutnávali čaro chvíľ ich spoločného milovania. Po dlhej chvíli Vlk začal jemne bozkávať jej plece. Keď jemne obrátila hlavu a pozrela na Vlka, on sa pomaly zodvihol a pocítil ľahkú únavu na svojom tele. Usmial sa a zľahka ju pobozkal. Keď sa ich pery rozpojili, Vlk dokázal povedať iba tiché „Ďakujem“ predtým, ako opätovne klesol na kožušinu a po chvíli zaspal.
Jeho oči boli zatvorené, ale jeho zmysly ešte stačili zachytiť jej tichú odpoveď „Tešilo ma, môj odvážny lovec“. Potom pokračovala v jemnými nežnostiach, kým Vlk upadal hlbšie do snov. Celý čas jej ihral úsmev na jej tvári.
* * * * *
Vlk sa pomaly prebudil nasledujúce ráno na medvedej kožušine a ospalo si pretrel oči. Ako si pomaly pripomínal udalosti predchádzajúcej noci, na jeho veľké prekvapenie Laňka už neležala po jeho boku. Rýchlo vyskočil a začal po nej pátrať v okolí. Niekoľkokrát zavolal jej meno v obave, či sa jej niečo nestalo.
Laňku nebolo možné nikde nájsť. Vlk už z toho začal byť nervózny, keď sa pozornejšie zahľadel na svoje oblečenie uložené vedľa kožušiny. Jeho bederné rúško a ani legíny neboli od krvi,ba aj košeľa bola úplne čistá. Nikde sa oblečení sa nenachádzala krv z boja s medveďom, akoby jeho šaty niekto vypral. Ale nikde na okolí sa nenachádzala žiadna voda, v ktorej by mohla jeho šaty oprať. Okrem výrazných trhlín po medvedích pazúroch na košeli, nikde inde na jeho oblečení nebola ani stopa po krvi.
Sen? Ale ako? Ako prehľadával zbytky táboriska a našiel odložené mäso, ktoré ostalo zo včerajšej noci. Rovnako kožušina, na ktorej spal, bola skutočná. Taktiež občasná bolesť vychádzajúca z jeho ramena mu dávala najavo, že včerajší boj s medveďom bola holá skutočnosť. Takže sa to skutočne stalo, aspoň tá časť s tým medveďom. Ale čo sa potom stalo s Laňkou? Kde je? Pri podrobnom prehľadaní najbližšieho okolia nenašiel žiadne stopy, ktoré by mu mohli povedať, ktorým smerom odišla.
Nakoniec nejaká vec upútala jeho pozornosť. Ležala pri táborisku a ako na ňu zasvietil slnečný lúč, celá sa rozžiarila. Bleskurýchlo ku nej priskočil. Zohol sa a zbadal Laňkin náhrdelník z korálok, ktorý mala včera v noci na krku a ktorý tu zanechala tak, aby ho našiel. Ako sa jeho prsty dotýkali korálok, stále pociťoval teplo sálajúce z nich. Vlk na chvíľu zaváhal, potom vzal náhrdelník do ruky. Zbežne ho prezrel stočený na jeho dlani, neskôr ruku zovrel v päsť a zavrel oči.
Jeho dych bol pomalý a hlboký, ako jeho dlaň zvierala predmet, ktorý mu zanechala jeho včerajšia láska. Jeho zmysly stále cítili náznak jej prítomnosti. Ako na ňu myslel, pocit jej z prítomnosti sa stupňoval. Vlk zo seba vydral dlhý výdych, keď zacítil na svojom tele ľahký teplý vánok, ktorý ho objímal. Ako vánok jemne objímal jeho telo, jeho myseľ precitla v náhlom poznaní. Jej ľahký dotyk, čo i len na kratučkú chvíľku, bol nespochybniteľný.
Vlk nechal svoje oči zatvorené a z pier sa mu vydral smutný povzdych pri spomienke na pocit dotyku jej tela, keď si znova premietal scénu, ktorá sa odohrala pri neďalekom ohnisku minulú noc. Nechával sa unášať pocitmi dotykov teplého vánku, keď si znova pripomenul, ako sa stretli ich cesty. Opätovne zaspomínal na boj s medveďom a znova ho naplnil pocit hrdosti na jeho prvý samostatný úlovok. Teplý vánok ovieval jeho telo a Vlk počuj jej tichý hlas, ktorý sa mu prihováral... „Strieborný Vlk, môj hrdina, krásny lovec, počínal si si dobre...“ Jej hlas bol jemný, nie hlasnejší než samotný vánok a potom zmizol.
Vlk tam stál hodnú chvíľu. Cítil slzy tlačiace sa do jeho očí, ako kľačal na čistinke. Bolo to ako v šamanových príbehoch. Jeho srdce ho zabolelo pri tomto poznaní, ale jeho myseľ si navždy hlboko vryla spomienku na ňu, na jej lásku, ktorú mu darovala. Jej náhrdelník si priložil na srdce a jeho dych odniesol spolu s vetrom jeho tiché „Ďakujem“. Vlk už nedostal žiadnu odpoveď, ale na jeho tvári sa objavil úsmev, vedel, že ona to počula.
- vĺčik 2006 -