Víkend 10.-11.3.2012 bol plánovaný úplne inak... a dopadol.... inak. Ako inak...

Terénneho prieskumu sa zúčastnili:

Peťo "vlk" Bánovec

Zdenka Zuskáčová

Martin "kovi" Kováč

Pôvodný plán bol výstup na chatu na Grúni a teda výlet do Krivánskej Malej Fatry. Nakoľko počasie bolo v tomto smere neprajné a zdolať uvedenú trasu bolo možné iba s príslušným vybavením (mačky, ktoré samozrejme nemám), hľadal sa náhradný program. Ďaleko však netrebalo poň ísť, nakoľko už dávnejšie som pripravoval výpravu do mojej obľúbenej lokality na terénny prieskum. A teraz sa našla vhodná zámienka...

Tak sme sa teda v piatok vypravili podvečerným predraženým IC-čkom v smere do Žiliny. Nakoľko príchod nášho vlaku bol (ako som si zvykol) niekoľko minút po odchode posledného možného spojenia do Fačkovského sedla, využil som domácej pohostinnosti a celá partia sme nakoniec zakotvili doma u našich. Prvú noc sme teda strávili v posteliach...

V sobotu ráno sme vstávali skoro a okolo siedmej sme už sedeli v aute, ktoré nás presúvalo do Fačkovského sedla. Počasie vyzeralo fantasticky a tak pred ôsmou hodinou sme už vystupovali vo Fačkovskom sedle. Slniečko svietilo a mohli sme sa tak vybrať v ústrety nášmu pochodu.

Lyžiarske vleky vrčali na plné gule a my sme chvíľku kľučkovali pomedzi premávajúce vleky na upravenej zjazdovke. Kúsok za zjazdovkou sa však napájame na náš chodníček a vchádzame do lesa...

Napriek tomu, že v Bratislave je už pomaly niekoľko týždňov jar, tu je ešte bohatá snehová pokrývka a hoci je povrch statočne premrznutý, občas sa boríme po kolená v snehu. Avšak bez vážnejších problémov sa prederieme až na trampskú chajdu Schovanka, ktorá sa nateraz stáva našou útulňou a útočiskom.

Na Schovanke sa stretávame s dvomi Hradnými tulákmi - Peťom a Marekom, alebo inak sviňou a klokanom. Na Schovanke sme sa teda zložili, poriadne naraňajkovali a vyrazili do terénu na pozorovanie zveri.

Hneď od začiatku nás všade sprevádzali stopy líšiek na pomerne čerstvom snehu, ktorý napadol niekedy vo štvrtok alebo v piatok zrána. Vďaka tomu sme si mohli robiť vcelku aktuálny obraz, čo všetko sa tu pohybuje... Schádzame z hrebeňa a prechádzame zvážnicami po úbočí kopca Homôlka. Hneď na kraji pozorujem holorubný pás, s ktorým zmizol krásny kúsok lesa a spolu s lesom aj niekoľko stromov, kde mali medvede svoje značky. Následne výprave ukazujem miesta, kde sa pohybujú medvede... A ani nemusíme chodiť ďaleko a objavujeme strom, na ktorom sú poznateľné stopy medveďa.

Strom si dôkladne nafotím a pridávam do zbierky. Hádam vydrží nejaký ten čas... Hľadám ďalej v okolí nejaké stopy našej druhej najväčšej šelmy - vlka, ale bezvýsledne. Nejakú chvíľku tu zrejme neboli, zo starých stôp sa nedá nič vyčítať... A tak kontrolujeme vnadisko miestnych poľovníkov, kde ostala ešte troška soli. Záhadu som rozlúštil až neskôr...

Postupujeme teda zvážnicou ďalej až na miesta, kde sa pred nami otvoril obrovský priestor. Kde bol predtým les, je teraz.... nič. Holá pláň a množstvo pňov, ktorí svedčia o tom, že niekedy tu bol les. Obrovská holorubná plocha tak otvorila celý tento priestor a dôsledky počujeme sami - na našimi chrbtami sa pomaly usypáva úbočie na zvážnicu. Erózia nenecháva na seba čakať...

Tento pohľad ma trocha znepokojil, ale stále netuším prečo. Rok som tu nebol, a preto netuším, čo všetko sa medzitým udialo... Nuž pokračujeme do najkrajšej časti miestnych lesov a takmer padám z nôh. V tomto lese je vyznačená ťažba na celom území v relatívne veľkom rozsahu. Odvšadiaľ na nás pozerajú modré oká lesníckych značiek...

Prechádzam tíško popri tomto lese, v ktorom som strávil veľa chvíľ. Pokračujeme ďalej a obdivujeme mohutné jedle, ktoré tu ostali ako majestátne symboly krásy. Nakoľko slniečko vytrvalo žiari, sneh pod našimi nohami sa začína trocha topiť a my sa už čoskoro začíname snehom brodiť. Dovtedy sme sa občas brodili, teraz sa iba občas nebrodíme. Ja cítim, ako si vlhkosť hľadá cestu dovnútra topánok....

Pokračujeme ďalej, na úbočí Čela bočíme a po úbočí Úplazu napredujeme. Opäť vyťahujem starú historku o nájdených zamrznutých medvedích stopách, ktoré mám ešte nafotené niekde v archíve, keď o pár krokov naďabíme na ďalší označený strom medveďom.

S príjemným pocitom tak napredujeme ďalej. Žľabom popri potoku sa napájame na ďalšiu zvážnicu a schádzame dole k lokalite zvanej Suchá duša. Cesta je náročná, sneh sa lepí na topánky ale stále sa držíme a nepadáme...

Nakoniec prichádzame ku TUZEXu, kde sa skladáme a pustíme sa do obeda. Zaujímavosťou tohto miesta je, ako som už dávnejšie písal to, že keď miestni poľovníci zabetónovali podlahu tejto aktuálne už značne rozpadnutej chatrče, v noci sa im po betóne prešiel rys a zanechal tak nezmazateľnú stopu. Tuším, že zrejme zúrili, ale je to krásny príklad toho, kto je v prírode doma...

Moju pozornosť upútala obďaleč stojaca kovová škatuľa, ale... hlad je hlad. Nakoniec sa Kovi odvážil a vracia sa späť so správou, že sa jedná o medvediu pascu. Kúsok odtiaľ zváľaný posed začína rozprávať zaujímavé príbehy...

Po výdatnom obede prechádzame k medvedej pasci a obzeráme si ju. Vo vnútri nachádzame iba pár zhnitých jabĺk, inak všade je pusto.

Všetko nafotíme a pokračujeme v našom prieskume. Na nižšom mieste, kde predtým poľovníci vnadili na kadáver sa už príves určený na úkryt strelcov nenachádza, zmizol dokonca ja krmelec, namiesto neho je tam iba malý válov. Tu už odbočíme dohora a začíname opäť stúpať smerom k Homôlke, ktorá sa pyšne týči vysoko nad nami. Po ceste pozorujeme stopy líšiek, veveričiek a malých hlodavcov.

Prechádzame lúkou a stúpame na zvážnicu, z ktorej sme predtým nafotili holorub. Vraciame sa späť po vlastných stopách s rozdielom, že tentokrát sa už viac brodíme snehom. Na mieste, kde poľovníci prikrmovali zver opäť stúpame s cieľom zastaviť sa na druhom poľovníckom zrube. Obhorené stromy už z diaľky dávajú tušiť, že aj tu nie je všetko v poriadku. Zdá sa, že niekto je na miestnych poľovníkov viac ako nahnevaný a vypálil im tento zrub, v ktorom hore skladovali seno (dobre sa tam dalo spať). Miesto je spustnuté a pohľad nepekný. Hoci mám s poľovníkmi nie najlepšie skúsenosti, mám medzi nimi dokonca aj dobrých priateľov, ale toto sa nerobí... :(

Poľovnícka chajda na fotografii z terénneho prieskumu v zime 2008

Pokračujeme teda v stúpaní a vychádzame na zvážnici, ktorá nás privádza do sedla pod Homôlkou - ku Pavúkovej lavičke.

Zo sedla už kráčame známym chodníkom ku Schovanke, aby sme prišli do teplučkej chajdy. Dávame sušiť mokré veci, napchávame sa a užívame si kľudu západu slnka. Podvečer sa rozhodujem vyjsť si na neďalekú lúku nad Tužinou na večerné pozorovanie, ale premočené topánky radšej nechávam zavesené nad teplou pieckou...

Kovimu to ale neskôr nedalo a vyšiel si na menšiu prechádzku do okolia. Večer sa zabávame so sviňou a klokanom, aby sme sa vcelku skoro uložili spať. V noci sme ešte niekoľkokrát úspešne budení dole spiacimi (spali sme hore na letisku).

Ráno vstávame... do dažďa a hmly. Rušíme program, ktorý obsahoval výstup na Kľak, polihujeme a napchávame sa. Okolo desiatej hodiny vstávame a zbalení odchádzame. Ešte krátke rozlúčenie s Hradnými tulákmi, jedna fotka, jeden tichý pozdrav... a Schovanka sa stráca z dohľadu.

Po ceste fotíme... hmlu. Homôlku nikto v noci spolu s Kľakom ukradol a niet po nich ani stopy. Cestou do Fačkovského sedla schádzame z cesty a zastavujeme sa na Havranej skale. Tam sa všade boríme po kolená v snehu, smutný pohľad sa skýta pod previsom skaly, kde nejaký nadšenec stihol porúbať a spáliť druhé lôžko...

Z Havranej skaly už priamo pokračujeme do Fačkovského sedla. Po ceste zažívame zmeny počasia - chvíľu svieti slnko, chvíľu prší, chvíľu sneží, chvíľu duje riadny vietor... Na to všetko však zabúdame za dverami útulného salaša vo Fačkovskom sedle. Výdatne sa naobedujeme a o pol druhej sadáme do diaľkového autokaru MAN dopravcu VEOLIA Nitra, v ktorom nás víta usmiaty vodič, ktorý dokonca na naše batohy otvára batožinový priestor.

Nuž, vraciame sa do reality všedných dní. Náš plán prestúpiť na regionálny autobus v Rajeckých Tepliciach nevychádza, nie je na čo prestúpiť. Spojenie je veľmi zlé, neexistuje nadväznosť na železnicu ani prípoj k autobusu, ktorý prichádza od Kuneradu. Máme čakať hodinu... Zachraňujú nás však moji rodičia, ktorí si nás prišli vyzdvihnúť a tak sa opäť zohrievame pri teple rodinného krbu, aby sme po piatej hodine sedeli vo vlaku a smerovali opäť do Bratislavy...

Nuž a teším sa na ďalší takýto výlet...

-vĺčik-

.: FOTOALBUM :.