S batohom na chrbte a preč od práce, sa Michael Riley stane účastníkom čudesnej nehody a s hrôzou zistí, že sa nejakým spôsobom ocitol v alternatívnej realite so všetkými svojimi vecami, vrátane jeho laptopu s encyklopédiou obsahujúcou veľké množstvo informácií o vede, inžinieringu a technológiách. Čoskoro zistí, že svet je obývaný rasou Rris, ktorú tvoria dvojnohé mačky, ktorých technologická úroveň je porovnateľná so začiatkom 19. storočia v našom svete. Michael s nulovými vedomosťami o ich jazyku alebo kultúre dostane od rasy Rris nepriateľské prijatie.

Z anglického originálu Light on Shattered Water prekladá Peter Bánovec

Preklad do slovenského jazyka so zvolením autora diela. Informácie o diele Grega Howella nájdete na stránkach autora.

Copyright © Greg Howell, 1999

Translation © Peter ´vlk´ Bánovec, 2010 - ...

Images © Greg Howell, 1999

Mediátor

Posledný update: 25.12.2014  9:20

Kapitola prvá

Bolo neuveriteľne horúce jesenné popoludnie a slnko sa šplhalo hore nekonečnou modrou klenbou, odrážajúc lúče od kameňov a zeme. A ja som bol tak stratený, ako ešte nikdy predtým.

Moje bagandže vírili malé kúdole prachu sledujúc zbrázdenú a divokú kamenistú cestičku stúpajúcu na vrchol kopca. Nepozorovateľný hmyz cvrlikal a hemžil sa vo vyhriatej tráve i pod ňou, ako nájazd cikád s celým chórom v letnom vzduchu. Toto a príležitostný zvuk vzdialených zvierat boli jedinými zvukmi, ktoré som po dlhý čas počul. Horko a vlhko zo mňa vysávali pot počas môjho postupu okolo hromady bielych skál, na ktorých rástol zakrpatený ihličnan v udatnom zápase nad skalou. Zotrel som z čela pot a vydal sa zase na cestu, ktorá stúpala slnkom zaliatym úbočím ku lesu. Niečo v batohu ma tlačilo do rebier.

Vo vítanom tieni stromov, pomedzi kmene borovíc a na koberci z ihličia, som zastavil a naberal dych, pričom som upravoval batoh tak, aby bol náklad v ňom pohodlnejšie uložený. Pohľadom som pozrel na cestu, ktorou som sem prišiel a na cestu, ktorá na mňa ešte len čakala a povzdychol som si. Bol som si istý, že je to cesta. Veľmi istý. Veľmi zarastená a poznačená eróziou, čo z nej miestami robilo cestu vhodnú pre horské kozy, ale stále to bola cesta. Možno ma dovedie niekam, odkiaľ si budem môcť zavolať.

Už som sa predtým v lese stratil, ale nikdy tak, ako teraz. Myslím tým, že boli časy, kedy som si nebol istý, kde presne som, ale vždy som našiel nejakú stopu, bod či miesto, kde som sa mohol opýtať na cestu. Teraz som na ceste niekoľko dní a nikde ani stopa po niečom ako cesta. Mobilné pripojenie cez notebook nefungovalo, ale stále tu bola šanca, že som iba mimo pokrytia. Moje mapy – papierové aj digitálne – nedávali vôbec zmysel. Vôbec neboli totožné s Vermontom, okolo ktorého som prechádzal, krajina jednoducho nesúhlasila: ak som si už myslel, že som našiel kopec, ktorý bol zakreslený v mape, rieka plynúca navôkol tam nebola a cesta prechádzajúca kopcom chýbala. Nevidel som nikoho - osobu, budovu či kontúru lietadla, nič z toho... čokoľvek sa stalo, muselo sa to stať práve mne. Žiadna známka civilizácie, ale naopak stále podivnejšie veci.

Druhé popoludnie chôdze po tomto úbočí bez akéhokoľvek tušenia kde som, som nasledoval hrebeň kopca prechádzajúci do príkreho malého údolia s potôčikom. Bola tam medvedia rodinka, veľký medveď s niekoľkými malými špliechajúcimi vodu pri jej prechádzaní. Rýchlo som zmenil smer. Neskôr toho dňa mi náhle došlo, že to čo sa podobá na čierny mrak tiahnúci sa oblohou proti vetru smerom na juh, je obrovský kŕdeľ vtákov. Milióny a milióny vtákov tiahnúcich na juh. Zložil som slnečné okuliare a ostal nemo stáť s otvorenými ústami sledujúc ten neuveriteľný úkaz, až kým tá amorfná masa nezmizla za červeným západom.

Začal som sa cítiť čoraz viac nervóznejšie.

Toto je môj tretí deň na mojom pochode bez akéhokoľvek ovocia, ako som našiel túto udupanú cestičku. Vyzerala ako obyčajná cestička lesnej zveri a pravdepodobne aj bola: v zaschnutom blate neboli žiadne známky po odtlačkoch topánok, iba veľké množstvo tých zvieracích. Možno som sa zatúlal do nejakej súkromnej rezervácie, aj keď na mojich mapách žiadna nie je a nikde som nevidel žiadne značenie alebo plot. Kráčal som chodníčkom už celé hodiny bez tušenia, či niekam vedie, ale nakoniec to bolo aspoň niečo, nakoľko už preťahujem voľno o viac ako deň. Jackie sa mi určite pokúša dovolať, určite si robí starosti. Ako dlho to ešte vydrží, kým zavolá niečo ako horskú službu? Horšia vec, ako byť vytiahnutý odtiaľto vrtuľníkom, je už len tá hanba.

Cestička začala stúpať úbočím ďalšieho kopca. Ďalej ju môžem popísať iba ako hadiu cestičku pomedzi trávu a stromy. Ťažký postup: dážď eróziou cestičku miestami načal. Neostalo mi nič iné ako sa šplhať po hline a skalách odhŕňajúc od seba konáre kríkov, ktoré mi doškriabali ramená a roztrhli tričko. Mohol som mať na sebe moju bundu, ktorá je viac-menej odolná, ale v tomto teple nebolo na škodu ju radšej dať dole. Každopádne hrebeňom sa postupovalo lepšie šľapaním skrz menšiu vrstvu podrastu robiacu priestor pre väčších zakrpatených ihličnatých bratrancov. Chodníček končil na vrchole kopca, kde skaly meniace sa v obrovské balvany bránili stromom rásť. Výborné miesto na pohľad do údolia podo mnou. Ako som sa vyšplhal hore a postavil sa, na opačnej strane kopca som zbadal niečo, čo hneď vzpružilo môjho ducha.

Farma. Tam dole boli farmy. Nakoniec aspoň nejaké známky civilizácie, akokoľvek vidiecky pôsobila. Moja únava vyprchala v žiare lúčov slnka a ja som s radosťou zložil batoh a vybral z neho fľašu vody, pozdvihujúc ju do výšky na pozdrav svetu pred tým, ako som sa z nej napil. Na chvíľku som si oddýchol sediac na mieste a obdivujúc okolitú scenériu.

Predo mnou sa črtalo rozsiahle a plytké údolie, veľmi krásne, nachádzajúce sa medzi kopcami s riedkym porastom. Rovnako údolím pretekala rieka či väčší potok, vinúci sa spodkom údolia. Pestré fľaky fariem sa nachádzali priamo pri stuhe vody, zovreté medzi riekou a lesom. A pozdĺž boli s poliami tam dole aj budovy. V diaľke a v nižšej časti údolia sa nachádzalo malé mesto, alebo aspoň dedinka, skupina domov viditeľná skrz stromy. Nikde však neboli žiadne autá, spevnené cesty, telefónne či elektrické drôty. Vyzeralo to ticho a mierumilovne. Niekoľko budov v dedine lemovalo ujazdenú hlavnú ulicu, kým ostatné sa nachádzali na periférii. Videl som viaceré väčšie budovy v Tudorovskom štýle: vybielené steny s čiernymi priečkami viditeľnými skrz omietku. Ostatné budovy boli menšie a vyzerali byť vybudované z drevených trámov. Strechy ... niekoľko z nich malo slamenné strechy. To ma zarazilo. Je to ilegálne; ohnivé pasce ako tieto sú protizákonné vo väčšine štátov.

Čím viac som pozoroval krajinu, tým viac nezrovnalostí som našiel. Ale tam dole boli ľudia. Dym stúpal z komínov a z diaľky bolo vidieť niekoľko pohybujúcich sa postáv – kráčajúcich či pracujúcich na poli ... poháňajúcich pár zvierat ťahajúcich voz?

V údive som pokrútil hlavou, vstal a trochu sa natiahol, aby som vzápätí znova vzal svoje veci. Bude mi to omnoho jasnejšie o čo tu ide, ak podídem bližšie. Možno sa jedná o nejakú Amitskú osadu alebo o sebestačnú komunitu, o ktorých som už predtým počul alebo o skupinu ľudí hlásajúcich návrat k prírode, ktorí sa rozhodli žiť prírode blízkym spôsobom stavaním dreveníc, farmárčením a drevorubectvom pre teplo rodinných krbov. Taktiež som počul o niekoľkých Kvakerských usadlostiach v regióne Vermontu, možno som narazil na práve jednu z nich. Alebo sa jedná o stredoveký festival, festival organizácie, ktorá sa snaží napodobiť dané obdobie. Nech je to akokoľvek, môžu ma nasmerovať na cestu späť do civilizácie.

Z viacerých dôvodov som sa teda pustil ďalej cestičkou. Ten prekliaty záhadný objekt v mojom batohu ma zase začal omínať na chrbte.

 

Kapitola druhá

Cestička sa stáčala smerom nadol a vystupovala z lesného porastu brehom po okraji poľa. Pole bolo zorané, ale nič na ňom nerástlo, aspoň nie v tomto čase. Opatrne som preskočil vratký plot, ktorý sa skladal z brvien upevnených medzi vertikálnymi stojánkami. Žiadne stopy po klincoch – lacné a jednoduché. Drevo vypadalo, akoby sa niekto na ňom poriadne narobil pri rúbaní a upravovaní, stopy po sekere boli hlboké. Skupinka budov farmy stála medzi hustým nízkym porastom neďaleko odo mňa, a tak som sa tam vybral.

Nádherný deň. Iba niekoľko mrakov lenivo sa povaľujúcich na modrej oblohe a horúci vzduch, veľmi nezvyčajný v tomto období. Nízky porast hýril farbami, meniaci úbočie na farebnú stuhu miestami zelenej farby v ihličnatých porastoch. Zima už bola za kopcom. Predo mnou sa objavil ďalší plot, tentokrát s otvorenou bránkou a cestičkou vedúcou ku budovám. Vydal som sa po nej.

Všade ticho, veľmi nezvyčajné ticho. Žiaden zvuk zvierat ani motorov. Ani keď som prišiel ku budove. Niekoľko rôznorodých budov bolo postavených okolo dvorca znečistenom zvieracími výkalmi s hlavnou budovou – šindľová strecha, steny z hrubých trámov, malé okná, nízke dvere, drevené okenice a kamenný komín s úzkym prúžkom dymu naznačujúcim, že niekto je doma. Nikde žiadne svetlá, telefónne či elektrické káble, automobily, povozy či iné veci, ktoré si obyčajne predstavíme pri slove farma. Nikde žiaden ohorok z cigarety či iné smetie. Malá vratká budova slúžila zrejme ako šopa a hneď vedľa stála stodola – väčšia ako samotný dom s obrovskými pootvorenými vrátami. Žiadna hydina alebo psi. Prečo tam aspoň neštekal pes?

Haló?“ zavolal som nervózne. Niečo tu nebolo v poriadku. Do pekla, niečo tu poriadne smrdelo. „Haló, je tu niekto?

Chvíľku bolo ticho, než sa vráta stodoly otvorili. To, čo odtiaľ vyšlo však nebol človek.

Chvíľku mi trvalo, kým som to zaregistroval. Neveriaco som pozeral na to, čo stálo vo vrátach stodoly. Napadlo ma, že je to kostým. Potom som po prvýkrát vo svojom živote zistil, aké to je, keď vám vaše srdce prestane biť – pri zistení, že to nie je kostým, bolo to až príliš REÁLNE a dokonalé, až som odmietal uveriť vlastným očiam, čo mi ukazovali – monštruózna skladačka, ktorá nedávala zmysel. Monštrum, podobajúce sa na mačku, ale stojace na dvoch nohách...znetvorený človek s mačacou hlavou, v oblečení. Nie, určite nie človek. Spôsob, ako sa tie svaly hýbali. Toto určite človek nie je. Organická zlátanina, Frankenštajnské monštrum. Spomínam si ... ale iba na niečo. Ako práca Davida Hockneya, zmes drobných detailov spojených do jedného celku – mačacia hlava s medenými očami uprenými na mňa, chlpatá ruka s ohromným náramkom so vsadeným zeleným kameňom na zápästí držiaca vráta, zavalitý trup pokrytý krátkou srsťou, šedé nohavice z vrecoviny pretkanými zlatou niťou, nervózne švihajúci chvost, neľudské zakrivené nohy a široko skosené chlpaté chodidlá.

Potom to otvorilo ústa a zavrčalo ... niečo. Spôsob, akým boli jednotlivé zvuky pospájané, neznel ako zvuk, ktorý dokáže vylúdiť akékoľvek zviera. Hlasno. A ďalší sa objavili vo vrátach za prvým: s viacfarebnou srsťou, zelenými a jantárovými očami, jeden z nich držiaci niečo drevené a dlhé, končiace niekoľkými ostrými bodcami. Niečo zavrčal, potom prehmatol zariadenie a nasmeroval bodce na mňa, ostatní zamierili na mňa staromódnejšie zbrane, ktoré mi boli viac známe, držiac nervózne prsty na spúšti.

Urobil som niekoľko krokov vzad, otočil sa a utekal. Aj napriek prídavnej 20 kilovej záťaži môjho batoha som utekal. Vytie sa nieslo za mnou. Ďalšie monštrum sa objavilo vo dverách domu a malo na sebe niečo, čo sa podobalo na zásteru. Zrýchlil som, snažil som sa dostať ku stromom, preskakujúc plot sa oň zachytiac, padal som priamo na tvárou na zem, čo mi vyrazilo dych. Bleskovo som sa pozbieral a riskol som pohľad za seba. Jedno monštrum zdvíhalo niečo ku plecu. Hustý oblak bieleho dymu nasledovaný tupým zvukom a presvišťaním niečoho okolo. Automaticky som sa prikrčil a následne znova utekal. Ďalší výstrel a niečo čo mohlo byť iba guľkou zasvišťalo okolo s typickým zvukom.

Vnoril som sa do lesa a pokračoval ďalej, raziac si cestu podrastom, škriabajúc sa opäť na kopec a schádzajúc na jeho opačnú stranu. Stále som pokračoval, slepo bežiac lesom i podrastom pokiaľ ma únava neprekonala a nebol som schopný urobiť ani krok ďalej. Napol som sily, aby som vzápätí klesol ku koreňom stromu, lapajúc po dychu.

To nebolo možné, stále mi opakoval hlas v hlave. TO nie je možné. TO nemôže byť pravda... Nie.

Ale videl som to, počul som to. Tie budovy tam boli, tie monštrá tam boli. A strieľali na mňa. Pozrel som sa za seba, odkiaľ som práve prišiel. Nikde po nich ani známka, ale ak by ma chceli prenasledovať, zanechal som za sebou cestičku ako epileptický nosorožec. Nechcem tu byť, nie pokiaľ sú oni tak blízko. Stále sa trasúc som pozbieral moje veci a pokračoval v ceste ďalej do kopcov čo najďalej od mesta, tentokrát starostlivo zakrývajúc moje stopy.

 

Kapitola tretia

Tú noc som presedel pred mojim iglú pre dve osoby, počúvajúc žblnkajúci potôčik, pokrytý hmyzom, pozorujúc kosáčik mesiaca pohybujúci sa nízko nad vzdialeným kopcom. Mesiac. Stále tam bol, vždy by tam mal byť. Nekonečný a nemenný. Ale teraz som naň hľadel a čím dlhšie som sa díval, tým viac rozdielov som našiel. Tvary morí boli chybné. Kde je Tycho a Copernicus? Bol to mesiac, ale nie ten, s ktorým som vyrastal. Prázdnota vo mne narastala, čím viac som hľadal odpovede, tým viac som bol zmätený.

Čo sa mi to stalo? Zbláznil som sa? Stratil som rozum? Alebo to je niečo iné?

Preferoval som myšlienku, že je to niečo iné.

Ale čo?

Vládny projekt či experiment? Videl som už na internete mnoho experimentov v oblasti génového inžinierstva, a to čo som videl ... nemyslím, že sme až tak ďaleko v tejto oblasti.

Alebo syndróm Rip Van Winkleho: zaspal som pod stromom na sto rokov a veci sa takto zmenili?

Invázia mimozemšťanov? Ale prečo potom taká neohrabaná architektúra, žiadne vozidlá a ani stopa po priemysle? A tá zbraň, čo pripomínala mušketu? Určite by boli viac technologicky vyspelejší. Pulzné zbrane, minimálne teda automatické zbrane.

Vzal som malú butánovú lampu a vytiahol zapaľovač. Ešte pred zapálením knôtu mi akosi došlo, čo všetko to môže vidieť. Odložil som teda zapaľovač a v objatí noci som siahol po sáčku Trail Mixu. Niekde inde. Tá nehoda s vysokým napätím, keď zhorel izolátor, ten záblesk svetla. To vysvetľuje, prečo keď som sa prebudil, tak som nevidel žiadne vysoké napätie. Myslel som si, že som len dostal ranu do hlavy a nejak sa dostal z toho miesta. Nedostal, ale zašiel omnoho ďalej, akoby ma kedy napadlo. Alebo som zomrel a toto je podivnejšia verzia Danteho očistca.

Tak ale som tu, kdekoľvek to som, a čokoľvek tie monštrá tam dole v meste sú, nie sú to ľudia. Striaslo ma. Ako sa môžem odtiaľto dostať, ako sa vôbec dostanem domov? Môžem sa vrátiť domov?

Pozrel som sa smerom k mestu, ukrytom za dvoma kopcami. Čo ak ma budú prenasledovať? Čo budem robiť? Zrejme iba utekať. Bojovať? Mám plastový príbor a nožík, nič použiteľné proti pištoliam alebo farmárskemu náradiu. Budú ma prenasledovať?

Jediné čo mi ostáva je zistiť, čo sú tie monštrá zač a čo tam robia. Možno mi to pomôže zistiť kde to vlastne som a ako sa môžem dostať späť domov.
Ale ako na to?

Najopatrnejším spôsobom. Ak sa mi raz dostaneš do rúk, Elliott. Ty a tvoja posraná dovolenka.

 

Kapitola štvrtá

Mesto vstávalo spolu so slnkom. Bol som tam od skorého rána, kým sa slnko skrývalo za východným horizontom a ranná hmla pokrývala údolie. Už vtedy sa v uliciach pohybovali postavy. Usadil som sa na kamenistom mieste, ktoré som si zvolil za svoju pozíciu a vytiahol môj monokulár, decentnú 15x Leicu. Ak by som ju použil v iný deň, mohol mi ušetriť veľa problémov.

Mačky, aspoň približne tak vyzerali, kráčajúce a behajúce na dvoch nohách s podivnou chôdzou. Nosili aj oblečenie: veci podobajúce sa na krátke kilty, vrecovinové nohavice, dlhé tričku podobné veci ktoré presahovali pás alebo krátke nohavice podobajúce sa na vrecovinové bermudy. Veci rôznych farieb, niektoré svetlé až lesklé, iné tmavé a zemité.

Šli do práce. Videl som farmárov lopotiacich sa na poliach, niektorých okopávať, plieť či žať, iných pracovať s dobytkom: s kozami, vysokou, bizónmi či moriakmi. V meste boli budovy, ktoré nápadne pripomínali obchody, so sudmi a zabalenými vecami pred nimi, s nápismi písanými v nerozoznateľnom zápise podobnom kŕčovitým škrabancom sliepok. Periodický drsný a rytmický zvuk sa ozýval z údolia: náraz kovu o kov niekde z mesta. Kratšie verzie monštier boli zrejme deti roztrúsené povedľa ciest a polí, váľajúce sa v prachu. Malá skupinka prechádzala k miestu, ktoré vypadalo ako miesto na kúpanie, kde sa bláznili, potápali, špliechali a rybárčili.

Vypadalo to ako maličké Americké mestečko, bezrámový obraz Normana Rockwella, okrem tých monštier ... Norman Rockwell na práškoch.

Ostával som tam celé hodiny a pozoroval ich. Je to izolovaná komunita, možno jediná? Určite nie, bola tam cesta strácajúca sa dole v údolí. Okolo poludnia sa doplazil do mesta voz, ťahaný niečím vyzerajúcim ako zmutované lamy: prerastené a svalnatejšie. Obvykle bol voz očakávaný a vítaný, nakoľko monštrá zo všadiaľ prestali pracovať a bežali k vozu, keď prišiel. Vykladali sa sudy, debny či vrecia. Došlo mi, že sa jedná o zásobovanie. Tovar a potraviny. Odniekiaľ to všetko musí pochádzať.

Voz bol naložený tovarom z viacerých obchodov. Obchodovanie. Voz odišiel o niekoľko hodín neskôr, hrkotajúc v oblaku prachu s mladými doprevádzajúcimi voz až na perifériu mesta. Takže tam boli ďalší obyvatelia. A vo vzdialenosti niekoľkých hodín cesty, inak by musel voz cestovať celú noc.

Nasledujúci deň bol v podstate rovnaký a bolo mi jasné, že viac sa už nedozviem sedením na kopci a pozorovaním, ale čo iné som mohol robiť? Posledne ako ma videli, okamžite po mne strieľali bez toho, aby sa vôbec unúvali sa na niečo opýtať. A tak som ostal pri pozorovaní z diaľky.

 

Kapitola piata

Dni plynuli a ja som ich len pozoroval. Raz som sa vybral tam dole.

Ako padol súmrak, vplazil som sa na inú farmu na okraji mesta. Bol neskorý večer: čas, kedy všetci zmizli v domoch a nič sa nehýbalo v uliciach.

Svetlá blčali z malých okien domov, teplá žiara svetla. Priplazil som sa bližšie, stále však mimo dosah svetelného kužeľa osvetľujúceho prach vonku. Nazrel som do malej izby s nízkym stropom, oheň blčal v niečom, čo sa podobalo na liatinovú piecku. Mačkovití práve jedli. Miestni sedeli okolo stola zamestnaní večeraním z misiek a iného kuchynského riadu. Dvaja dospelí, či jeden z nich bol muž a druhá žena som nevedel určiť, nakoľko medzi nimi nebol žiaden rozdiel. Dvaja mladí behajúci navôkol, obvykle napomínaní staršími. V tom čase som ich považoval za rodinu, ale teraz – so znalosťami o ich sociálnej štruktúre – to mám jasnejšie. Až vonku som počul zvuky ich jazyka a čiastočne som sa snažil niekoľko ... slov ... napodobiť. Veľmi ťažké, akurát mi rozdráždili hrdlo.

Jedlo. Mal by som sa začať znepokojovať pre jedlo. Mal som dostatočné zásoby jedla možno na nasledujúce dva týždne, ak sa budem snažiť zracionalizovať príjem stravy, ale potom to už bude iba na mne. Mal by som nastražiť niekoľko pascí, aby som niečo chytil. Encyklopédia v mojom laptope bude pravdepodobne o tom niečo vedieť. Alebo si môžem 'požičať' nejaké jedlo: bolo tam niekoľko stavieb podobných udiarňam, ktoré neboli strážené.

Večera bola skončená a vo vnútri nastal pohyb pri upratovaní stola, postavy sa mihali tam a späť popred okno vrhajúc rôzne tiene do skiel. Trochu som odstúpil od okna práve vo chvíli, keď sa mojim smerom jeden pozrel, zastavil, zahľadel, následne ukázal a zareval.

Do čerta, myslel som si, že ma v tme nemôžu vidieť. Mačacie oči.

V polovici cesty cez pole sa za mnou ozvalo vytie od domu. Zastavil som sa a pozrel za seba, dvere boli otvorené, mačkovitá silueta v nich s niečím v rukách, čo zdvihla ku ramenu a okamžite sa prikrčila. Nepočul som žiaden výstrel, ale niečo dopadlo na zem v mojej blízkosti. Dal som sa znova do behu a až v lese som sa odvážil zapnúť baterku.

 

Kapitola šiesta

Prešiel týždeň a začal som si robiť starosti o jedlo. Začal som klásť pasce a chytil som niekoľko drobných zvierat: zajace, vtáky a podobne. Vždy som nenávidel ich čistenie a prípravu, ale bolo to niečo, čo som sa musel rýchlo naučiť. Správne pripravený zajac ma vedel dostatočne uživiť niekoľko dní spolu s ďalšími rastlinami a prídavkami. Prišiel som na to, že je možné zomrieť hladom na zajačej diéte, pri chýbajúcich stopových prvkoch a vitamínoch. A tak som si pripravil malú udiarničku: pomáhala mi zakonzervovať mäso a zakryť stopy čerstvého úlovku pre ostatné väčšie zvieratá, ktoré by sa mohli ponevierať v okolí.

Stále som však netušil, čo sa vlastne stalo. Mohol som sa vydať späť na miesto, odkiaľ si myslím, že som prišiel, ale tam nič nebolo. Iba prašná cesta vedúca z mesta a späť. Nebolo tam nič iné. Strávil som mnoho nocí bez spánku ležiac a premýšľajúc, čo sa deje u nás doma. Hľadajú ma? Kriste, kde asi začnú s pátraním? A majú vôbec nejakú šancu?

Boli to dlhé noci.

V tom čase som v meste spozoroval niečo nové. V doline bol dom, akurát pod mojou pozorovateľňou, ktorý vyzeral byť od začiatku opustený: ošarpaný s vtákmi sediacimi na zlátanej streche, okenice a dvere zavreté, bez známok akéhokoľvek života. Teraz však boli mačkovití všade navôkol: otvárajúci okná a dvere, čistiaci celý dom. Ďalších som napočítal na oprave strechy či privážaní nábytku.

Niekto nový v meste“ to bola moja domnienka, pri ktorej som sa potichu zasmial. Bolo to príliš jednoduché uveriť tomu, aby to bola pravda.

Na farme strávili niekoľko dní, ale nie hospodárením. Veľa času strávili v stodole čistením, vyťahovaním vecí zvnútra a odkladaním ich za stajňou. Sledoval som toto divadlo so záujmom. V jednu neskorú noc, keď už všetci zaliezli do svojich domovov a posledné svetlo sa stratilo, som sa vybral na prieskum. Vo vnútri sa stodola skladala z jednej veľkej miestnosti s dvoma veľkými dverami na oboch koncoch. Celá miestnosť bola vyčistená, podlaha z udupanej zeme bola pokrytá vrstvou slamy. Malé kachle boli umiestnené pri stene s komínom vystupujúcim z dosiek. Najčudnejšie na tom boli stoličky a stoly, pri každom stole štyri, usporiadané do radov čelom k stolu na konci. Za stolom bolo niekoľko veľkých kusov čiernej bridlice upevnených na dverách. Prešiel som si tento monolitický interiér, sedel na stoličke a rozhliadal sa. Čo to je? Bingo? Kostol?

O niekoľko dní som pozoroval mesto prebúdzajúce sa do slnečného rána, kedy farmári nešli do práce, ale mladí sa hrnuli do tejto časti mesta, tvoriaci kŕdeľ malých huňatých tiel váľajúcich a naťahujúcich sa v okolí stodoly. Všetci rôznych veľkostí a veku, behajúci navôkol, hádžuci lopty a behajúci za nimi. Približne dvadsať ich tam bolo. Mačkovitý obývajúci dom vyšiel von s taškou cez rameno a začal všetkých zvolávať. Bolo to tak ... zaujímavé, keď som prišiel na zmysel toho celého a musel som sa zasmiať. „Začala škola.“

Dvadsať chuligánov bolo nahnaných do stodoly. Pokrútil som hlavou. Ak si myslí, že tam udrží poriadok, tak potom veľa šťastia. Následne som sa zahľadel na stodolu a zamyslel som sa.

 

Kapitola siedma

Opäť máme noc. Svit mesiaca prechádzajúci dverami nie je dostatočný na to, aby sa dalo po stodole pohybovať. Zapol som teda svoju baterku pozostávajúcu z halogénovej žiarovky vrhajúcej biely lúč svetla a pozrel smerom nahor. Presne ako som si pamätal: nad dverami sa nachádzalo niečo ako povala alebo sklad. Malo to podlahu a vytváralo to tak malú povalovú miestnosť na menej ako štvrtine dĺžky stodoly. Tam hore boli aj dvere: malé, s veľkou hrdzavou závorou umiestnené v rohu povaly v blízkosti vonkajšej steny. Prechádzal som popod, svetlom sledujúc okolie a snažiac sa zistiť, ako sa dostať tam hore. Nikde žiaden rebrík, ale aj vyskočím, môžem sa zachytiť jednej diagonálnej podpery prechádzajúcej popod dvere a vytiahnuť sa na ňu, a zostať tak v úzkom trojuholníku medzi stenou. Vložil som baterku do vrecka košele svietiac smerom hore, pričom som sa mohol natiahnuť a siahnuť na závoru.

Bola zadretá alebo skorodovaná.

Do čerta. Silne som ňou mykol a jeden z klincov držiacich závoru povolil s poriadnym zaškrípaním. „Do pekla!“ zaskučal som a padal. Druhý klinec držal a tak som ostal visieť na kúsku hrdzavého železa s tlčúcim srdcom. Ak by ma niekto začul...

Opätovne som sa zachytil a otvoril dvere, nasúkajúc sa na povalu: úzky triangel priestoru pod strechou. Vypol som baterku, oprel sa o stenu a počúval.

Vietor. Hmyz. Inak ticho.

Na moje šťastie som bol príliš ďaleko od domu, aby ma vôbec niekto počul. Po chvíľke som opäť zažal baterku a prezeral okolie. Hlavne tam bol bordel. Bolo tam viacero hromád sena a fragmenty slamy roztrúsenej všade po zemi spolu s niekoľkými pozostatkami vriec. Rozštiepená rúčka sekery bola hodená v kúte spolu s hrdzavými kusmi železa, ktoré predtým boli zrejme klincami. Nič viac. Predpokladal som, že toto nebola žiadna odvrhnutá spoločnosť. Dúfal som, že bude v stene diera, ktorá by mi poskytovala výhľad na triedu. Bez šance. Otvoril som nožík a použil šidlo na vytvorenie malej diery. Následne som sa presvedčil, že sú dvere zatvorené, zložil som sa na vrece, prežul niekoľko kúskov údeného zajaca, ktorého som zapil niekoľkými glgmi z fľaše, vypol baterku a uložil sa spať.

 

Kapitola ôsma

Sníval som. Sníval som o tom, že som sa stratil v bludisku, bežiac pomedzi nekonečné množstvo stien. Konečne posledná zákruta a našiel som dvere strážené rytierom v zbroji. Zaváhal som a rytier urobil krok vpred vytasiac meč. Ustúpil som, rytier zdvihol svoj priezor a na mňa sa vyškierala mačacia tvár. Niečo kričala.

Zobudil ma hluk spolu s nárazom, rozospato som pozeral na trám strechy pár metrov odo mňa a premýšľal, kde to som. Prevalil som sa a zbadal slnko presvitajúce pomedzi škáry stien. Pozrel som sa cez jednu a uvidel mládež zaneprázdnenú ich obvyklými chaotickými hrami. Omnoho silnejší hlas zaznel pomedzi ich: učiteľov. Počul som, ako sa dvere podo mnou otvorili a mládež sa vrútila dovnútra. Presunul som sa k malej diere, ktorú som si vytvoril a siahol po mojom notese a pere, pokiaľ sa mládež usadila na stoličkách. Oj, vyzerá to tak, že zadné lavice sú aj tu populárnejšie ako tie predné. Učiteľ sa presunul ku stolu vpredu.

Poprvýkrát som mal možnosť ho vidieť zblízka a bez vyrušenia. Nebol zavalitejší ako tí, ktorých som už videl, mal hnedo-žltú srsť a škoricové pásy na rebrách. Kráčal s hrdosťou lovcov čo mi pripomínalo veľké mačkovité šelmy, pravdepodobne rysa, hlavne pre uši a líca so štetinkami a huňatý golier okolo krku. Nohy mal zvláštne ... široké prsty sa dotýkali zeme, rozširujúc sa pri každom kroku, pričom členok  bol vyššie a pôsobil tak, akoby mala noha ďalší kĺb: podobne ako u psov stojacich na zadných nohách, ale u neho to vyzeralo viac ... no neviem ako to inak povedať ... prirodzenejšie. Mal na sebe krátke nohavice vyblednutej červenej farby s mešcom na páse. Štíhly huňatý chvost vykukoval z nohavíc do strán ako metronóm. Možno to bolo tým, akým spôsobom sa pohyboval, alebo pravdepodobnejšie pre dve rady čiernych bradaviek na hrudi, aby som ho identifikoval ako 'ONA'. Nebol som si tým istý, ale zatiaľ mi to postačí.

Položila svoju aktovku na stôl a vytiahla z nej viacero kníh: veľké veci z kože a zažltlého papiera a taktiež malé púzdro, ktoré otvorila a vytiahla z neho malé sklenené veci. Okuliare. Dusil som v sebe smiech ako si ich nasadila a založila ramienka za uši. Učiteľka. Samozrejme oni musia nosiť okuliare. Potláčal som v sebe ďalší smiech.

S nasadenými okuliarmi a knihou otvorenou na určenom mieste sa obrátila na triedu a niečo zavrčala. Okamžite boli ticho a tak začala.

Tá reč ... je to ako netesný parný kotol, spúšťanie cievky, šmirgľový papier na koži žraloka, boj mačiek a ďalšie zvuky. Slová boli vrčiace, sykavky predĺžené. Počúval som a snažil sa niečo pochopiť. Niekoľko jazykových spoluhlások, znejúce ako 'el', 'dvojité vé', 'dé' ... skúste povedať s jazykom zapretým o spodné podnebie úst a získate hmlistú predstavu o tom, čo myslím. Takmer všetky zvuky vychádzali z hrdla, zvučné či ostré z pier.

Začala písať kúskom kriedy na bridlicovú tabuľu. Nakreslila niekoľko klinovitých figúr, ukázala na jednu z nich a niečo povedala, trieda zopakovala a ja som sa pokúšal o to isté, potichu, popri zakresľovaní figúr do notesa s fonetickým významom.

Gho
Ghe
Ghi. . .

 

Kapitola deviata

Systém vzdelávania nie je taký ako u nás, nie taký vyvinutý ako ho poznáme dnes. Škola skončila približne napoludnie. Učiteľka zavrela knihy a dvere sa rozleteli pod náporom vlny chlpatých tiel valiacich sa von. Rovnako horlivo, ako deti kdekoľvek pri návrate do vonkajšieho sveta. Učiteľka si pobalila knihy a okuliare, ešte chvíľku strávila čas čistením tabúľ. Zavrel som notes a pozoroval ju.

Toho dňa som sa naučil veľa. Deti ju volali 'Chihirae'. Neprišiel som však na to, či je to jej meno alebo označenie 'učiteľka'. Niekoľko frází som však pochytil: niečo ako 'potrebujem pomoc' a 'nerozumiem'. Taktiež 'potrebujem na toaletu' či 'sadni si a buď ticho'. Rovnako vysvetľovala aj niečo ako základnú matematiku: sčítanie a odčítanie za použitia kamienkov a čísiel napísaných na tabuli. Bol som prekvapený z toho, že vyzerali ako Rímske číslice a taktiež z toho, že používali desiatkovú sústavu a nie nejakú variantu, ako osmičkovú, hexa či binárnu.

Počkal som kým odišla, až potom som vyšiel z úkrytu. Bola to jednoduchá záležitosť vybehnúť zadnými dverami a plaziť sa cez polia až do lesa, so stodolou za mojím chrbtom.

 

Kapitola desiata

V nasledujúcich týždňoch som sa vracal do školy tak často, ako sa len dalo. Ako sa postupne ochladzovalo a stromy si odeli jesenný šat, farbiac kopce do zlatožltých farieb, rozdelil som si čas medzi učením sa o miestnych obyvateľoch a zháňaním potravy na zimu. Ako prešiel September, vyúdil som mäso a zavesil som ho vysoko do korún, uložené do 'požičaných' vriec. Je to divné, ale u nás som strávil osem hodín otročiny za počítačom, aby som vyžil. Tu som strávil niekoľko hodín zo dňa hľadaním a prípravou potravy, ktorá mi vydržala niekoľko dní, zbytok času som mohol využiť pre seba. Takmer som si to začal užívať, až kým som nezačal byť nedbanlivý pri čistení pitnej vody.

Skoro celý týždeň som bol chorý a preháňalo ma. Celé dni a noci som sa chúlil v mojom ArcTek iglú. Žalúdok zvierali kŕče a horúčky neboli to najhoršie: niekedy som len tak tak stihol dobehnúť mimo kemp na toaletu. Prestal som míňať toaletný papier a čistil som sa umývaním v potoku. Studené, ale viac efektívne.

Nakoniec prišlo ráno, kedy žalúdočné problémy ustali. Bol to neskutočný pocit konečne sa vystrieť pri ceste na toaletu. Rozopol som vchodový dielec, vystrčil hlavu a cítil niečo mrazivé, ako mi steká dole chrbtom. Keď som skončil svoj malý vojnový tanec, stál som pred stanom v snehu siahajúcom po členky, pričom padal ďalší.

Bielo. Všetko bolo biele a tiché ako v hrobe. Kopce naokolo boli stratené v ľahkej hmle. Blízky potôčik si bublal na svojej ceste skrz ľadové kryštály vytvorené po jeho stranách, inak všetko ostatné bolo nehybné, pokryté bielou perinou.

Zima prišla k nám.

 

Kapitola jedenásta

Chúlil som sa do môjho teplého kabáta Trailblazer a niekoľkých vrstiev oblečenia pri pozorovaní mesta podo mnou.

Ticho. Farmári sa stále starali o dobytok, vykladali celé vozy sena na kŕmenie vysokej a ostatného dobytka, deti sa hrali v závejoch, inak v uliciach nebol skoro žiaden život v porovnaní s jeseňou. Trikrát do týždňa prichádzal voz. Pravidelne sa objavoval jazdec s košmi upevnenými na lamách, ale to bolo všetko.

Škola pokračovala. Vyučovanie sa predĺžilo, nakoľko deti nemali nič iné čo robiť. Chihirae udržovala oheň v kachliach, vytláčajúc zimu von z budovy, avšak nemohla tým vyhriať celú miestnosť. Pri ich srsti si myslím, že im to natoľko nevadilo, iba ja som musel písať s rukami zabalenými v dvoch pároch ponožiek. Hlúpe, ale aspoň mi nekrehli prsty. Uvažoval som nad použitím laptopu, ale ťukanie kláves ma mohlo prezradiť. Každopádne, vytvoril som si niekoľko znakov, ktorými som pridával akcent k určitým častiam slov: znaky, ktoré neexistovali v žiadnom písme, ktoré som mal a ani nebudú, ak nedám dohromady niekoľko nových.

Nebolo to vôbec jednoduché zachytiť všetko, čo napísala, na tú vzdialenosť a bez pomoci. Mohol som iba pozorovať, ale nemohol som klásť otázky, dať si veci vysvetliť či požiadať o spomalenie. Ich numerický systém bol našťastie jednoduchý: vďaka bohu za desiatkovú sústavu, ale ich jazyk bol vyvinutý pre inak formované ústa a mozog. Ekvivalentom ich abecedy je Japonská slabičná abeceda, kde každý symbol má svoj zvuk. Tak ako v angličtine boli znaky kombinované do slov, ale bolo ich omnoho viac ako v našej abecede. Podarilo sa mi ich zachytiť päťdesiat-sedem do notesa. Samozrejmosťou boli koncovky pridávajúce dôraz, počet či čas. Nevyzeralo to komplikovane, ale bolo nemožné pre mňa vysloviť niektoré slová čo ma dosť frustrovalo. Prial som si, aby som mohol klásť otázky, nazrieť do jej kníh: možno tie by mi podali nejaké vysvetlenia. V každom prípade by som mohol ísť svojim tempom.

Napriek tomu, učil som sa. Ak rozprávala pomaly a zreteľne, rozumel som. Ak povedala žiakovi, aby napísal frázu na tabuľu, urobil som to isté do notesa a občas som to mal správne. Rozumel som taktiež džavotu niektorých detí: jeden menom Feher si vyrábal sánky, Schi – myslím že to bola prezývka, niečo ako malý chlpáč – musel skôr odísť pripraviť drevo. Pomaly som začal rozlišovať jednotlivcov, mali charakteristické znaky ako výška či postoj prípadne odtieň srsti. Počúval som ich rozprávanie o rybačke na zamrznutej rieke, poľovačke, práci na farme. Niekedy im Chihirae čítala z kníh iné príbehy. Snažil som sa rozumieť, ale moje medzery v jazyku boli príliš veľké. Stratil som sa už v jednoduchých vetách. Napriek tomu mi to prišlo čarokrásne, počúvať šepot jej hlasu ako čítala svojim žiakom, trieda natlačená v polkruhu okolo ohňa, ako v scéne z Dantého.

 

Kapitola dvanásta

Zima priniesla so sebou aj problémy: chlad, ťažkosti s hľadaním potravy, vietor a sneh. Taktiež bolo zložitejšie sa zakrádať do stodoly. Musel som za sebou starostlivo zakrývať stopy. Aj keď husto snežilo, aby nová vrstva prikryla stopy, pri menšom odmäku by vrchná vrstva povolila a odhalila by staršie stopy pod ňou ukryté a každý s trochou rozumu by prišiel na to, že tam niekto bol. Napriek tomu nikto nechodil tým smerom a moja Robinsonovská metla z kríčkov zahladzovala stopy dostatočne, aby ich neobjavil niektorý z obyvateľov.

Bola riadna zima a nemal som čo iné robiť, iba navštevovať školu. Vstávať pred rozbrieždením, prechádzať bielou krajinou pomedzi čierne tiene stromov a kríkov, vplaziť sa zadnými dverami do stodoly a usadiť sa v mojom útulnom kútiku. Hodina každý deň začínala o 7:45, takmer na sekundu presne. Niekedy sa tam však nikto neukázal. Pravdepodobne boli prázdniny alebo Chihirae ochorela, nikdy som na to neprišiel, ale onedlho to bolo zase tak ako predtým.

Bol to normálny deň, chvíľu potom, ako sa deti rozbehli von a začala sa guľovačka. Chihirae sa veľmi ponáhľala. Nezotrela tabule ako obyčajne, iba vzala aktovku a odchádzala. Meškala na rande? Pozoroval som ju ako sa brodila snehom k domu, aby o pár minút bola na ceste do mesta. Zoskočil som z povaly keď som zbadal kožený obal položený na stoličke, kde ho zabudla. Kniha! Zabudla si knihu.

Nepremýšľal som. Rýchlo som ju vzal a utekal preč, kým sa nevráti.

Vďaka bohu, bola to gramatika. Veľmi ťažká skrz objemné viazanie a hrubé strany. Dva dni som vynechal školu a študoval knihu, zapisujúc poznámky a uvedomujúc si chyby, ktoré som robil. Boli v nej uvedené základné veci, jednoduché vety. Strávil som hodiny porovnávaním s mojimi poznámkami, párovaním slov a snahou, aby škrabance niečo povedali. Našiel som časť popisujúcu všetky znaky abecedy a zistil som, že mi niektoré unikli. Prepisoval som všetko, čo sa dalo, vyplniac môj notes a pokračujúc v mojom skicári. Mnohé z toho boli iba ťaľafatky, ale kúsky, ktorým som rozumel, mi pomáhali napredovať ďalej a otvárali mi ďalšie dvere.
Neodvážil som sa mať knihu viac ako dva dni.

Zanechal som knihu na stole a čakal v mojom kútiku. Zbadala ju hneď ako vošla. Slnečné lúče padali na stôl z otvorených dverí, rýchlo prebehla miestnosťou a vzala ju do náručia ako stratené dieťa, listovala v nej. Pochopil som: samozrejme že jej kniha chýbala, knihy sa tu zrejme vyvažujú zlatom. V triede bolo úplné ticho, deti ju sledovali ako si sadla a pozrela na triedu svojimi jantárovými očami. Jej žiaci boli stuhnutí, jej uši sklopené a chvost sa zúrivo mykal. „Kto[urobil] toto [skutok]?“

Žiaci sa pozerali na seba, čakajúc kto sa prizná. Samozrejme nikto sa nepriznal.

Ja [budem] povedať vašim [rodič[ia]?] vidieť kto [nechať, odísť] [niečo].“

Ďalej som už nerozumel. Potrestá ich? Odtiahol som sa od steny. Dobre, ak by som sa cítil samovražedne, vstal by som a povedal, že som to bol ja. Tí predtým ma chceli zastreliť, čo by spravila ona? Hlavne pre ochranu detí. Vrátil som sa ku diere v stene.

Prestala na nich kričať a zahľadela sa do lúčov slnka vrhajúcich svetlo cez otvorené dvere. Čo tam je? Presunul som sa, aby som sa pozrel von skrz medzeru v stene: nič zaujímavé. V triede sa zatiaľ všetci usadili, robiac všetko tlmene, keď prikázala dvom žiakom recitovať tabuľku dvoch časov. Zabudol som na to, čo ju vyrušilo a vrátil som sa späť k vyučovaniu.

 

Kapitola trinásta

Keď sa tak zamyslím, mal som predpokladať, čo sa stane. Napokon, nie som psychológ, preto mi to nedošlo. Nasledujúci deň bolo viac gramatiky a ja som sa do toho zahĺbil, skúšajúc vyslovovať slová, na ktoré moje ústa neboli nikdy určené. Ale šepot nie je to isté ako normálny tón hlasu a ja som si vždy dával pozor, aby ma nebolo počuť. Nebol som si istý, ako dobre počujú, ale s tými ušami to muselo byť lepšie ako s mojimi.

Dnes berieme časovanie. Beží, bežal, bude bežať. To je len prepis: ale ich jazyk má niekoľko spôsobov, ako časovať, tak príslovky ako aj prídavné mená: s modifikovanou verziou slova bežať ako Khiscai[bežal], Khiscice[bežať], Kisceiri[beží], alebo pridaním prívlastku, ktorý sa používa aj ako slang: Khisc'ch[bude bežať, bežať rýchlo, veľmi bežať], Khisc'e[bežal, bežať pomaly]. Používajú rovnaké prívlastky aj v matematike: ch [+], e [-].

Pracoval som na sebe počas vyučovania v snahe rozšíriť si slovník. Deň uplynul veľmi rýchlo, iba deti boli dychtivé v túžbe dostať sa von z triedy. Aj preto, aby sa vzápätí vyhriali na slnku.

Dve hodiny a vo vnútri neostala ani noha. Guľovačka, šteklenie či chytanie chvostov boli ich hry počas cesty domov. Chihirae upratala, poskladala si svoje veci a nasledovala ich.

Čakal som chvíľku, potom som vyšiel z môjho úkrytu a zavrel za sebou dvere. Toľkokrát som to urobil, že by som to vedel zopakovať aj v spánku. Zoskočil som na zem a vykročil ku zadným dverám...

Ďalšia kniha. Nechala knihu za stolom.

Malo mi to dôjsť. Mal som na to prísť.

Zodvihol som ju a oprášil. Obalená bola v mäkkej hnedej koži pamätajúcej nejaký ten rok. Okraje boli ošúchané a hladké po mnohých rokoch starostlivého opatrovania. Prechádzal som prstami po väzbe, cítil na bruškách kožu a reliéf so stopami zlatej fólie: Slová, majúce v ich jazyku nejaký význam, pre mňa však úplne záhadné. Chrbát potichu zapraskal, keď som ju otvoril.

Obrázky. Rukou kreslené, drevorytiny, perokresba. Mapy. Mačkovití bojujúci so zvieratami. Obrázky zámkov a iných budov, mačkovití v zbroji bojujúci proti sebe. Čudne vyzerajúce lode, námorníci a mestá. Dejepisný text?

Vyrazilo mi to dych, kniha mi vie povedať viac ako rok sledovania vyučovania. Sadol som si za učiteľský stôl a vytiahol môj skicár z kabáta. Začal som knihu tam na to mieste študovať, zapisujúc poznámky z jednotlivých nadpisov, stranu za stranou. Boli tam mapy miest a mestečiek - veľmi veľa ich bolo, riek a... a...

Znehybnel som a otočil knihu na stranu. Všetko bolo trochu skrútené a iné, ale bol to Floridský polostrov, Mexický záliv, Veľké jazerá... Cape Cod tam ale nebol. Apalačské vrchy, Skalnaté vrchy... ustrnul som. Bola to Amerika, ale nie Amerika. Nejaká iná verzia Ameriky a ja som...

Zažiarilo na mňa svetlo, ako sa otvorili predné dvere. Prekvapene som sa pozrel a žmúril do slnka, chvíľu na mňa hľadela Chihirae s výrazom absolútneho šoku, následne zodvihla kušu.

Nie!“ zakričal som anglicky, ruku som dvíhal akoby som sa chcel brániť, jej tvár plná ostrých zubov sa uškŕňala, tetiva spustila, nasledoval krátky záblesk červeného peria a čierneho železa počas letu šípu v trvaní zlomku sekundy a náraz ma odhodil zo stoličky.

Presne pod rameno. Pomaly som sa zbieral zo zeme, pokúšal sa vstať s najväčšou opatrnosťou na zabodnutý hrubý šíp v mojom boku. Bolesť sa ešte nedostavila. Pozrel som sa na ňu, ako horúčkovito nabíjala, stál som na nohách s rukami pred sebou v obrannej pozícii a blábolil som, „Nie, prosím...“ po anglicky. Cudzia reč ostala zabudnutá, v šoku som sa snažil vybaviť si niečo, keď napla tetivu na svoje miesto. Vrhol som sa k zadným dverám, rozrazil ich a bežal ako o život skrz sneh, pričom pálčivá bolesť v ramene sa začala ozývať. Zakopol som a padol, akonáhle som sa postavil, bola vo dverách a mierila na mňa. Perie opäť preťalo vzduch medzi nami, zasiahlo a zrazilo ma k zemi. Agónia ma pálila v boku, diera na mojej košeli povyše pása sa začala farbiť na červeno. Kričal som, z časti od bolesti a z časti zo strachu, hrabal a bežal cez potok až pod ochrannú klenbu stromov. Neviem, ako som sa dostal hore na kopec, ale precitol som ležiaci na skale, odkiaľ som prvýkrát uvidel mesto. Od bolesti sa mi krútil celý svet. Mrazivý vietor fúkal skrz mňa, mraziac ma na kosť a nechajúc ma v nemohúcej triaške. Nemohol som hýbať pravým ramenom a niečo mokré a lepkavé pokrývalo mňa, moje oblečenie a skalu podo mnou, kvapkajúce v hustú lepkavú zmes z mojich rán.

Nevedel som, ako dlho som tam ležal a snažil sa rozdýchať bolesť.

Vytie ma priviedlo späť do mrazivého chladu a skrehnutého vedomia. Postavy sa mihali skrz polia a cez bielo-čierny les, sledujúc ružové bodky v snehu a môj strach prevládol nad bolesťou. Zavyl som bolesťou pri vstávaní, svet sa mi rozmazával pri pokuse o beh. Za mnou sa ozývalo skučanie, vytie a vzdialené prasknutie: zo stromu za mnou sa rozleteli triesky, keď niečo cez neho preletelo. Zatočila sa mi hlava, šmykol som sa, padol som a snažil som sa pokračovať ďalej po ohybe úbočia, kĺzajúc a šmýkajúc na snehu, ľade a blate, pomedzi kríky rozodierajúce moju tvár i ruky, keď som sa prevalil, niečo zachytil, ďalšia väčšia bolesť mi šklbala ramenom. Padal, váľal a kĺzal som sa...

Ležal som na úpätí kopca medzi blatom, kameňmi a sutinou s páliacimi ranami, a lepkavé objatie šoku mi opäť odobralo bolesť. Snažil som sa hýbať, nekontrolovateľne kašľajúc a zvracajúc až kým nebolo čo, trasúci sa ako list, zmrznutý. Škriekajúce skučanie sa ozývalo skrz studený les za mnou, nadpozemsky a hrôzostrašne, a jedine strach ma dostal opäť na nohy. Bez akejkoľvek inej možnosti som sa vrhol smerom k jediným dverám, jedinou mne dôverne známou vecou.

 

Kapitola štrnásta

Stále bola v stodole za svojím stolom a listovala v mojom skicári. Pozrela na mňa, keď som vpálil dnu, môj tieň sa objavil na podlahe, jej oči sa údivom rozšírili a jej ruka vzala kušu ležiacu za ňou.

Chihirae,“ zachrčal som a ona zaváhala, vypleštiac oči.

Celá miestnosť sa so mnou točila, prenasledujúce vytie bolo čoraz bližšie. Obzrel som sa za seba na miesto, kde sa postavy predátorov vynárali z lesa, nútiac moje nohy prisunúť sa bližšie ku stolu, kvapkajúc krv na moje blatom zašpinené oblečenie, rameno, bok a zem, vytvárajúc kaluž podo mnou. Pozrel som sa pred seba na tabuľu a písmo na nej, ktoré sa mi mihalo pred očami a všetko prestávalo dávať zmysel. Postava za stolom stála, držala kušu, knihu a zmeravela, keď som jej povedal v jej jazyku, ako jej hovorili jej žiaci, „Chihirae. Ja... Ja nerozumiem. Prosím. . . pomôž mi.

Následne som od straty krvi, bolesti a šoku stratil vedomie.

 

Kapitola pätnásta

Kriste, Riley, chcem po tebe, aby si vypadol na pár dní. Pozri... našiel som toto miesto v Smokie mountains. Je to chata. Výborné miesto: má to kúrenie, moderné vybavenie... Môžem ti aj požičať peniaze, ak to potrebuješ. Rybárčenie, lezenie... máš rád vysokohorské túry, nie?

Oprel som sa o operadlo kresla pred mojim SunSparc počítačom, prešiel si po koreni nosa a pozrel na neho. „Teraz? Kriste, Elliot, dúfam že to nemyslíš vážne. Najprv nás naháňaš, aby sme dodržali termíny a teraz prídeš s tým, aby som si vzal dovolenku? Je niečo za tým?

Ideš podľa plánu, či nie?

To áno, ale DeFriet má problémy s dekompresným algoritmom. S tým, čo má, nemá dostatok miesta na tom štandardnom pentiu s menej ako šestnástimi megami...

Elliot ma prerušil a pokrútil hlavou. „To je DeFrietov problém, nie tvoj. Pozri, viem, že sme na to veľmi tlačili, ale ak nám vybuchneš, nebudeme mať grafika. Svoje si si splnil, tak sa zober a uži si pokoja niekde mimo týchto vecí.“ Rozhodil rukami pred 21 palcovými monitormi zapĺňajúcimi laboratórium. Na mojom sa objavil šetrič: hrochy v šatách vznášajúce sa na malých dáždnikoch.

Prémia?“ usmial som sa.

Jeho oči sa zúžili. „Platené voľno. A viac nežiadaj. Choď. Aspoň na týždeň.“ Následne sa otočil a odišiel s pôvabom tanku Sherman v Ardenách. Neuveriteľné, počas celých dvoch rokov som ho nikdy nevidel do niečoho naraziť.  Je to zázrak, že existuje srdce, ktoré je schopné pumpovať krv cez takú masu. Počkal som, kým odišiel a nahol som sa cez zástenu. „Hej, Rita, čo to je s Elliotom? Stal sa z neho ľudomil?

Pozrela na mňa vyčítavo skrz okuliare. „Si robíš srandu?

V podstate hej. Čo sa deje?

Prevrátila oči. „Obchod. Má niekoho, kto mu zaplatí za možnosť použiť tvoje železo

Moju Bessie?!

Rozčúlene na mňa pozrela a niekoľkokrát ťukla do klávesnice. „Je to počítač Sun SparcStation. Prečo tomu dávať nejaké... hlúpe mená?

Prečo nie?“ usmial som sa, „vhodné akurát pre kravu.

Zahniezdila sa. „Nezačínaj s tým opäť. Druhýkrát to už nezvládnem. Pozri, dal ti voľno: ber. Bude to paráda byť mimo kanceláriu nejaký čas. Si až príliš paranoidný. Nepozeraj darovanému koňovi na zuby.

Prikývol som, „Je to niečo, čo som ešte nezažil.

Zbalil som si batoh a vyrazil na sever. Vermont. Severozápadné jazerá a vrchy. Zelené hory. Neuveriteľné, že pred 50timi rokmi to tu bolo spustošené, teraz sa sem vracia späť flóra i fauna. Zostali tu kempy, divočina... no neviem. Dá sa to nazvať divočinou, ak na každom rohu máte stánok so suvenírmi, splachovacie toalety, zákazy táborenia, rybárčenia, zakladania ohňa... a s ľuďmi? Videl som mestečká s minimom ľudí v nich.

Ale bolo to vonku a mimo kancelárie, monitorov, termínov, padajúcich systémov či záložných diskov používaných na prenos filmov. Mal som so sebou svoj laptop, ale rovnako som to bral ako výzvu vrátiť sa späť do začiatkov, k bloku a ceruzke. Už to bolo dávno, čo som kreslil nejakú krajinu tak som sa rozhodol experimentovať: s ceruzkou, tušom, vodovkou. Biela a čierna.

Tretí deň som veselo prechádzal popri lesíku stožiarov vysokého napätia, keď som začul hlasné prasknutie a pri pohľade ku vychádzajúcemu slnku som videl zničený izolátor, ktorý sa rozpadol na prach, časti vedenia žiarili na bielo a vedenie sa privarilo na konštrukciu stožiara, následne som pocítil tlak, ktorý mi hučal v hlave a pálenie, akoby som držal drôt pod napätím.

 

Kapitola šestnásta

Bolesť ma pálila v ramene. Neustále. Ako žeravá láva v mojich kostiach a roj sršňov na pokožke, zabodávajúcich sa čoraz hlbšie bez toho, aby som to mohol zastaviť alebo bojovať, zatiaľ čo sa nado mnou skláňali monštrá, zlomyseľne sa škľabiace na mňa nehybného, schopného jedine kričať.

 

Kapitola sedemnásta

Zobudil som sa tvárou v zemi medzi ihličím a opadanými listami. Zavzdychal som a prevrátil sa na bok, škúliac do ranného slnka, dezorientovaný a cítiac bolesť po celom tele. Bol som na úbočí lesnatého kopca, pokrytom veľkými borovicami a zarosenou papraďou uprostred hlbokého ticha. Skrz stromy som v diaľke rozpoznal lesnaté údolie.

Niekde sa ozval vták.

Vzduch sa takmer nehýbal, bol chladný nesúc so sebou spomienku na uplynulú noc s vôňou zeme, rastlín a vody. Červenou kopou v papradí neďaleko mňa sa ukázal byť môj batoh. Priplazil som sa k nemu a sadol si, otvoriac ho a prezerajúc. Všetko bolo na svojom mieste, vrátane mojej peňaženky, laptopu či fľaše. Poriadne som sa napil.

Čo sa to vlastne stalo?

Sedel som uprostred lesa a snažil som sa spomenúť si. Do čerta, ešte stále ma poriadne bolela hlava. Videl som padajúce vedenie a potom...

Nič. Temnota.

Otras mozgu? Šok? Amnézia? Musel som blúdiť. Určite toto nebolo to miesto, ktoré som si pamätal. Zmätený som ešte chvíľku posedel, oddychujúc zjedol tyčinku Trail Mixu, zatiaľ čo sa slnko šplhalo vysoko na oblohu a potok sa vyparoval v bielu hmlu. Ako začala stúpať aj teplota, vytiahol som mapu a študoval ju. Posledne som bol... tu, na ceste približne desať kilometrov južne od Mentpelieru, Burlingtonskej hranice. Teraz... stále som nemal predstavu, nebolo tu nič, čo by sa dalo použiť ako orientačný bod. Ale ak sa cesta zatáča okolo, musím sa nachádzať niekde v jej blízkosti. Ešte chvíľku som posedel, potom som sa zodvihol, vzal batoh, pozrel do slnka a vykročil.

 

Kapitola osemnásta

Ani neviem, koľko dní ubehlo.

Toho dňa nechýbalo veľa a zomrel by som tam. Stratil som veľa krvi, bol som dodriapaný, podchladený a v šoku. Spomienky na tú dobu mám iba čiastkové: pamätám sa na bolesť, bolo mi zle, okolo mňa sa pohybovali tienisté postavy a dotýkali sa ma, občas mi niekto pokropil vodou či inou tekutinou pery, záblesky dreva a látok, občas sa ku mne priblížila neľudská tvár, keď som otvoril oči odskočiac odo mňa a ponechajúc ma v temnote samého, než som zaspal.

Prvýkrát som sa prebudil s plným vedomím. Otvoril som oči a uvidel nado mnou drevo: tmavé fľakaté dosky, s obilím ako výplň medzi nimi, v tieni veľmi nejasné. Neviem ako dlho som na to hľadel predtým, ako som si plne uvedomil svoje okolie.

Ležal som na niečom mäkkom, čo jemne šušťalo pri každom mojom pohybe: posteľ, zabudovaná do výklenku prístavby. Truhlicová posteľ, sotva postačujúca na moju výšku. Nikde neboli moje šaty. Moje prikrývky boli teplé, z tenkej vlny alebo niečoho podobného. Dráždili ma. Žiaden vankúš, matrac z niečoho čo pripomínalo slamu pod posteľnou plachtou. Moje ruky a nohy boli pripútané k posteli lanami vystlanými látkami, rovnako ako moja hruď. Okolo môjho ramena boli tenké obväzy držiace niečo ako gázu. Otočil som hlavu na bok, zaškrípajúc zubami. Stačil najmenší pohyb a moje rameno poriadne zabolelo. Z toho, čo som videl, bola miestnosť temná a strohá: okenice na oknách, zavreté dvere, stôl s niečím ako džbánom na ňom. Nič iné som nevidel. Ležal som tam v temnote, neschopný pohybu, zatiaľ čo môj strach narastal, nevediac kde to som, obávajúc sa možnej odpovede na moje volanie.

O niečo neskôr sa ozval zvuk od dverí a dovnútra vošlo mihotavé svetlo. Sviečka, ktorej tancujúci plameň osvetľoval pokrivenú ruku domáceho. Stuhol som, ani som nedýchal, keď podsvietená tvár monštra sa na mňa otočila a zaváhala, keď zistila, že som pri vedomí: jeho oči boli chladné ako titán a mňa zamrazilo. Na chvíľu tam iba stál, pozerajúc na mňa, následne sa pohol: nezvyčajný pohyb, poskakujúci krok tých zvláštnych členkov pri presune k stolu. Kov sa obtrel o sklo, keď podvihol niečo a použil sviečku na zapálenie lampy: knôt zaprskal, zažiariac najprv slabo, následne naplno. Ako sa monštrum nahlo, aby sfúklo sviečku, zistil som, kto tento mačkovitý je: Chihirae. Jej tieň tancoval za ňou na stene, chvost znepokojivo švihal, svaly sa pohybovali pri chôdzi. Chvíľku, pokiaľ sa na mňa pozerala som civel, stuhnutý a bezbranný.

Následne niečo povedala a  to vám bol zvuk: nezrozumiteľné kašľanie a vrčanie. Nemohol som sa hýbať, iba som sa prudko zatriasol, zatiaľ čo ma jej jantárové oči prebodávali. Jej tvár zovrel kŕč, mykla hlavou a znova prehovorila: pomaly, tentokrát rozumejúc slovám, „Rozumieš mi?

Olízol som si pery a zamyslel som sa, dávajúc dohromady a zachrapčiac moje prvé slová: „Áno. Rozumiem.

S híkaním ustúpila, ústa otvorené. Videl som jej ruku nervózne šmátrať po opasku. Mala tam nôž. Podišla bližšie, tesáky obnažené a zavrčala, „Čo si zač? Kde [niečo]. Prečo si [niečo]. Ty [niečo] nás...

Ja... nerozumiem,“ prerušil som ju, olízol si pery, aby som dostal nejakú vlhkosť do úst. „Pomaly.

To ju zastavilo. Chvíľu na mňa zízala, potom si prešla prstami cez chumáč chlpov na jej lícach, obrátila sa bokom a prisunula si k posteli stoličku. Sadla si v bezpečnej vzdialenosti niekoľkých metrov od postele, pohľadom prebehla putá a nahla sa bližšie. Tentokrát, keď prehovorila, prehovorila pomalšie, vyslovujúc zreteľne, ako som ju počul rozprávať v triede, keď sa snažila niečo vysvetliť žiakovi. „Čo si zač?

Ja mám... meno. Michael Riley.

Naklonila hlavu na stranu, srsť obtrela jej ňufák. „Mikah Rry?

Michael.

Mikah.

Uf, nevie to vysloviť. Rovnaký problém, ako mám ja s ich slovami. „Áno,“ povedal som jej a následne odvetil, „Chihirae?

Šklbla so sebou, potom potriasla uchom. „Áno. Ako [to] ty [vedieť]?“

Povedala... ty.“ Zarazil som sa, snažiac sa vyloviť z pamäti nejaké slová, rozpamätať sa na vyučovanie a biednu zásobu neľudských slov, u ktorých som strávil hodiny snažiac sa porozumieť. „Videl ťa. Čo si ty?

Moja otázka ostala odignorovaná. „Ako dlho?

Ako dlho? Zavrel som oči snažiac sa premýšľať, otvoriac ich iba s námahou. „Ah... Si tu prišla.“ Snažil som sa usmiať a trhol som sebou, akonáhle rany na tvári dali o sebe vedieť, „Ty... učíš dobre, výborne. Počúval som. Rozumel som...trochu.

Ah, nebolo to vôbec ľahké. Asi dve minúty som tápal snažiac sa docieliť, aby boli moje myšlienky pochopiteľné. Chvíľku tam iba sedela, pozerajúc na mňa, akoby nevedela, čo si má o tom myslieť. Takto tvárou v tvár som nevedel, ako ma vníma. Určite mi nejaký čas potrvá, kým si na nich zvyknem pri pomyslení, že myslia racionálne, rovnako ako sa snažila pochopiť fakt, že viem hovoriť. „Vodu?“ zachrčal som, dúfajúc že to bolo správne slovo. „Prosím? Vodu?

Opäť zatrepala uchom a chvíľu som myslel, že nezareaguje. Potom pomaly vstala, prešla krížom k stolu a vrátila sa s hlineným džbánom. Bola veľmi opatrná, aby sa ma nedotkla, stojac v bezpečnej vzdialenosti držiac džbán pri perách, zatiaľ čo voda bola pre mňa vítanou úľavou. Pil som, až kým džbán neodtiahla a sadla si držiac džbán, pozorujúc ma. Ticho som ležal, pozerajúc na ňu a nekontrolovateľne sa trasúc, pokiaľ sa nezodvihla a neodišla, zamknúc dvere za ňou. O pár minút bola späť, nesúc môj skicár. Listovala v ňom a ukázala mi moje posledné nedokončené poznámky, ktoré som opisoval z jej knihy, postriekané hnedými škvrnami. Došlo mi, že je to zaschnutá krv. „Tvoja?

Krv alebo kniha? „Áno.

Listovala na začiatok, kde boli moje kresby. „Ty [kresliť]?“

Áno.

Prísne na mňa pozrela. „Sú dobré.

Umelecký kritik? Takmer som sa zasmial a snažil som sa zdvihnúť ruku, aby som sa poškrabal. Putá boli látkové, ale pevné. Nemohol som sa hýbať a ona sledovala moje svaly, ako sa napínajú a uvoľňujú, očami prechádzajúc medzi mojimi rukami a tvárou. „Ja odísť?“ opýtal som sa.

Následne vstala a zdalo sa mi, že sa usmiala, ale ukazovať ostré tesáky mi neprišlo moc priateľské. „Nie.“ Potom vzala skicár, zhasla lampu a odišla. Počul som zapadnutie zámku dverí. Ostal som ležať, civejúc na vzorku obilia medzi drevom nad mojou hlavou cítiac moje vnútro bolieť tak, ako moje fyzické rany.

Čo chce so mnou robiť?

 

Kapitola devätnásta

Nízke sykavé zvuky ma vytrhli zo sna, plného chladného oceánu omývajúceho bridlicovú pláž. Žmúril som v otupenej bdelosti, olizujúc suché pery a pokúšajúc sa pretrieť si unavené oči, zachytený putami a bolesťou mojich rán. To ma prinútilo si spomenúť, kde som. Izba bola svetlejšia s klinmi slnečného svetla vstupujúceho cez okraj okeníc a tvoriaceho zlaté stuhy naprieč miestnosťou. Moje rameno, môj bok... obe mučivo boleli, pričom som zavzdychal, prajúc si vrátiť sa tam, kde to tak nebolelo. Akú mám vôbec šancu? Ako vedia zabrániť infekcii? Ak by som mal so sebou svoj balíček prvej pomoci ... ktorý bol tam v stane. Hrôza na to pomyslieť.

Zvuky však neustali a boli tam, chabé ale počuteľné. Žiaden šum ale hlasy, neľudské zvuky prichádzajúce z druhej strany dverí, tlmené stenou. Nerozumel som ani slovo.

O niekoľko minút sa ozvala závora a dvere sa otvorili. Vstúpilo päť monštier, oči okamžite upreté na posteľ. Myslím, že som rozoznal Chihirae prichádzajúcu medzi nimi, stojacu na boku a pozorujúcu ma spolu s nimi v polkruhu okolo mojej postele. Mačkovité hlasy mali hrdelné a sykavé slová, nadpozemský zvuk pri ich rozhovore za vzrušených gestikulácií, za švihania všetkých chvostov ako hyperaktívnych hadov. Samci a samice? Nebol som si istý. Niektorí mali širšie boky, ako Chihirae. Inak mali rovnaký tvar, strach obalený do kože a kožušiny. V tom šere boli... hrôzostrašní: desivé postavy oproti úzkym lúčom svetla prenikajúcim cez špáry okeníc, nadprirodzene veľkí z mojej perspektívy. Svetlo za nimi sa stratilo a ponechalo ma v šere, keď sa pohli a zavrčali, diskutujú? Argumentujú? Príliž vášnivé a plynulé, aby som zachytil viac ako občasné slovíčko. Potom som začul slová, ktorým som porozumel: 'zabite to'.

Moje rebrá skoro stisli srdce. Horúčkovito som prehliadal tváre zisťujúc, kto to povedal. Jeden z nich, žena? Intenzívne na mňa civela a ja som na tvári priam cítil jej horúci dych. Viacerí, rovnako ako tá, mali pri sebe nože. Začal som sa triasť, Chihirae sa predrala medzi nich a zastala, približne pol metra odo mňa. „Mikah. Môžeš hovoriť?

Chihirae,“ chytil som sa tej šance, záchranného lana. „Áno. Ja hovoriť. Chihirae, čo sa deje? Čo?

V miestnosti nastalo ticho, následne sa strhla vrava, ktorá pripomínala boj mačiek v miešačke, niekoľko priamych otázok a príkazov na mňa a Chihirae v prúde, ktorý som nestačil sledovať. Odtiahol som sa najďalej ako to šlo od ich pohľadov a prskania, s tĺčúcim srdcom cítiac závrať, zmätený a vystrašený. Vtedy sa Chihirae naklonila bližšie s otázkou, „Čo si robil?

Čo? Nerozumiem.

V stodole. Prečo si [niečo]?“

Pozoroval? To bolo to čo myslela? Boli tým nahnevaní? „Oh... Ja... Ja som sa učil. Ty učila... deti. Ja počúval. Ja učil.

Prečo si [niečo]?“

Nerozumiem.

Prečo si sa [skrývať]?“

Ja tu...“ snažil som sa dať slová dokopy, nájsť tie správne slová. Chýbalo ich až príliš. „Oni skúšať... ublížiť mi. Dva.

Oni [pokúšať sa] ublížiť ti? Dva?

Prvý krát. Neskôr, druhý krát.

Snažili sa ti ublížiť [dvakrát]?“

Dvakrát. Áno.

Následne sa spustilo množstvo argumentov, vytia, potom strhli zo mňa prikrývky a ja som zalapal po dychu pri pocite mrazivého vzduchu na mojej pokožke. Bolo to ponižujúce byť pred nimi nahý, zraniteľný, mal som hrôzu z toho, že sa nemôžem hýbať. Mrazivý vzduch zapríčinil moju triašku, napäté svaly tak boleli o poznanie viac. Jeden z nich sa naklonil do výklenku a strčil do obväzu na mojom ramene. Skríkol som pocitom, akoby niekto vzal hrsť mojich nervov a strčil ich do kyseliny, vtedy Chihirae prešla pred neho a odstrčila ho bokom, vrčiac odhalenými tesákmi. Pokarhaný zavrčal späť, napokon sa otočil a odišiel. Obrátila sa opäť ku mne, sledujúc ma, kým som nechytil dych. „Mikah, ublížil si [niekto]? Rozumieš? Ublížil si?

O čom to rozpráva? „Nerozumiem,“ nadýchol som sa a zatriasol. „Prosím, zima.

Povedala ešte niečo, ale izba a cudzie tváre sa začali krútiť a miešať, moje rameno neznesiteľne pálilo v mieste, kde ma chytil. „Zima,“ zamrmlal som a znova stratil vedomie.

 

Kapitola dvadsiata

Počul som slabé zvuky, ktoré sa premenili na vrčiace huhňanie. Niečo sa dotklo mojej tváre. Trhol som sebou a otvoril oči hľadiac na ostré tesáky, široký srdcovitý nos a jantárové neľudské oči s inteligenciou skrytou v ich hĺbke. V hrôze som zo seba dostal slabý zvuk a mačkovitý ustúpil.

„[niečo] vstal?“ počul som hlas v pozadí.

Áno,“ prehovoril mačkovitý po mojom boku, pridajúc niečo, čomu som nerozumel. Monštrum sa pohlo, dotklo sa môjho ramena aj napriek môjmu odporu, ignorujúc agóniu, ktorá mi zaliala hruď a bok. Mačkovitý niečo skríkol, potom sa objavila Chihirae po jeho boku, dotkla sa môjho pleca a hovorila, „Sú preč. [niečo] je [niečo].“ Nerozumel som, ale nebolo to tým, čo hovorila, bolo to spôsobom, akým to hovorila: ukľudňujúco, hladiac moje plece prstami. „Buď pokojný. On[snažiť sa] ti pomôcť.

Prečo by som jej mal veriť? Postrelila ma, skoro zabila, teraz som bol zavretý a pripútaný. Ale nechala ma žiť, ošetrovala mi rany a starala sa o mňa. Pozrel som na jej tvár: široký nos, rysie chlpy a jantárové oči.

Stále som sa triasol, cítil som to, ale strach ustupoval. „Budeš kľudný?“ pýtala sa, potľapkajúc plece.

Áno,“ zachrapčal som. Pozrela na muža a povedala, „Buď [niečo],“ následne ustúpila bokom. Muž si prisunul stoličku bližšie a zavesil na hák nad posteľou lampu za tanca tieňov. Keď som sa opäť pozrel na muža, držal v ruke nôž pripomínajúci skalpel, dlhé ostrie žiariace vo svetle. Začal som sa opäť triasť, oči som nemohol odtrhnúť od čepele.

Kľud,“ nabádala Chihirae.

Muž zo mňa strhol prikrývky pozrúc na mňa, zaváhajúc predtým, ako vsunul nôž pod obväz a rozrezal ho. Strhol som sa, akonáhle roztvoril obväz a začal ho dávať nabok. Koža a žltá lepkavá tekutina prilepená naň, boliaca pri roztváraní. Kútikom oka som zazrel purpurovo-fialovú kožu pod tým. Zaprskal a opatrne sa dotkol rany prstom. Šklbol som, zastonal a on okamžite prestal. Posadil sa späť a pozrel na Chihirae, „Takto to [nepôjde]. Musím ho [rozviazať].“

Je to [niečo]?

Doktor ukázal na mňa a povedal niečo, čo som nezachytil.

Jej tvár sa zvraštila keď na mňa pozrela, ruka chytila nôž na jej opasku, napokon si kľakla a odopla putá. Ležal som nehnute, zaváhala, ale nakoniec ich dala bokom. Muž – doktor? – opatrne vzal moje zápästie a opýtal sa „[Toto] ťa bolí?

Zodvihol moje rameno a ja som sa zadúšal bolesťou, cítiac roztrhnuté svaly v pohybe. Pohol ním znova skúšajúc, ako veľmi ním môže hýbať, ale bolo tak opuchnuté, že mohol robiť iba malé pohyby, než bola bolesť príliš veľká. Čo mi to do pekla spravili? Cítil som, akoby som mal skrz rameno dieru.

Prakticky tam aj bola. Bola to jediná možnosť, ako vybrať hrot šípky. Pretlačiť priamo skrz. Našťastie som si nepamätal nič z toho. Obrátil ma nabok, aby mohol prezrieť výstupnú ranu, potom vzal zo svojej tašky malú nádobku a rozotrel mi na moje rany odporne smrdiaci žltý prášok prv, než rany opäť obviazal. Rana na mojom boku však nebola vôbec čistá. Musel ju rozrezať a vysušiť. Chihirae sklonila hlavu a sklopila uši, keď som vykríkol a ustrnul, čiastočne odpadávajúc, zatiaľ čo doktor utieral výtok z rany. Bol som iba čiastočne pri vedomí, keď skončil. 

Svetlo sa odrážalo od kovu pri utieraní a balení nožov, žiariace ako slnko v mojich rozmazaných víziách. Postava sa nado mňa nahla, tvar sa pretavil do Chihirae naklonenú snažiac sa chytiť moje zápästia a spútať ma. Pohol som sa vzpierajúc a ona chytila moje ruky, ceriac na mňa tesáky. Prestal som a ostal ležať. „Nie,“ zachrčal som, skoro nečujne.

Jej tvár zmäkla. Sklonila hlavu.

Prosím... nie.

Pozrela na doktora; mávol rukou v geste, ktoré mohlo byť myknutím ramien a niečo zamrmlal. Ešte raz sa na mňa pozrela hľadiac mi do očí, potom iba potľapkala moju nohu a zakryla ma prikrývkou. Myslím, že som sa jej poďakoval predtým, ako som zaspal pod ich bedlivým dohľadom.

 

Kapitola dvadsiata prvá

Zobudil som sa do tmy, znova premýšľajúc, kde to som. O chvíľku na to sa mi spomienky vynorili, keď som zodvihol ruky a pomaly nimi otočil, neveriac v slobodu. Ostal som ležať, hľadiac na tiene obilia na strope prístavby, spomínajúci, počúvajúci. Ticho. Mĺkve ticho spiaceho domu. Svetlo, ktoré presvitalo pomedzi okenice bolo preč, takže aj vonku je tma. Znamená to, že som prespal niekoľko hodín alebo celý deň?

Môj mechúr sa hlásil o pozornosť.

Pomaly som sa donútil posadiť sa, zatínajúc zuby, keď sa prebudila bolesť v mojich ranách a moja hlava sa krútila. V prístavbe bolo miesta tak akurát, aby som si sadol, vlasmi sa dotýkajúc stropu počas krátkeho odpočinku, zťažka dýchajúc. Zhlboka som sa nadýchol a spustil nohy z boku postele. Pomalými a bolestivými krokmi som sa postavil, kolísajúc sa na drevenej podlahe miestnosti. Strop bol nízky, izba sa hojdala tam a sem, akoby v mojej hlave bol príboj. Koľko krvi som stratil tam vonku? Príliš veľa.

Za posteľou bolo niečo ako nočník. Hmmm, vlastne som nikdy nevidel nočník, ale proste tam bol. Oprel som sa o stenu močiaci, triafajúc sa hlavne do nočníka. Ťažko to bolo v tom šere poznať. Dúfam, že to je nočník a nie nejaký vzácny kus keramiky alebo pohrebná urna a ja som močil na niekoho popol.

Zima. Triasol som sa. Napriek tomu som sa presunul k oknu dúfajúc, že sa dozviem, kde to vlastne som. Bolo zavreté a okenice nešli zvnútra otvoriť. Hlavu som oprel o okno, tenká neforemá tabuľka skla mi chladila tvár. Skrz škáry v okeniciach som zachytil odlesky mesačného svitu na snehu, hviezdnaté nebo, siluety borovíc ako fraktály na pozadí nebeskej klenby. Musí to byť jej dom.

Počul som za sebou tichý zvuk ako sa dvere otvorili. Otočil som sa potknúc sa, padajúc a kričiac od neznesiteľnej bolesti pri pohybe boľavých svalov, ako som si udrel lakte o stenu a podlahu. Vystrel som sa a následne schúlil na špinavej podlahe pod oknom, niečo teplé a mokré začalo presakovať spod obväzu na ramene, temný prúd na mojej pokožke zahalenej v temnote. Tieň vo dverách sa pohol, svetlo žiarilo z očí a oceľovej čepele. Strach sa vrátil.

Chihirae pomaly vstúpila do miestnosti, držiac v ruke nôž a majúc stôl medzi nami. Akoby si myslela, že chcem na ňu skočiť. Váhala, švihajúc chvostom, akoby bola nervózna a neistá. 

Ľahol som si na studenú zem, hlas mi preskakoval, ako som zachrapčal, „Neublížim ti.

Zvesila hlavu hovoriac niečo a zastaviac sa, keď som sa snažil pohnúť, znovu vstať, aby som vzápätí padol a zastonal. Chihirae zaváhala, následne zasunula nôž a priblížila sa, premýšľajúc. Jej teplé ruky ma chytili za ramená a pomohli mi vstať. Zapotácal som sa a ona ma zachytila, ovinúc moju ruku okolo jej ramien, podopierajúc ma odniesla ku posteli napriek tomu, že som bol 30 čísiel vyšší. Silné svaly pod jemnou kožou, silné ruky, huňatý chvost švihajúci mi holé nohy.

Ľahol som ti späť na matrac trasúc sa od únavy a zimy a ustupujúceho zovretia adrenalínu. Chihirae utrela pramienok krvi, vzala spadnutú prikrývku a prikryla ma. „To bolo [niečo],“ napomenula ma. 

Nepoznal som to slovo, ale mohol som hádať. Hlúpe, idiotské, sprosté, debilné. Na to som nemohol nič povedať.

Sklonila hlavu a jemne zasyčala, „Si v poriadku?

Rany neznesiteľne pálili, ale prikývol som. „Áno.

Hľadela na mňa s jej hlbokými temnými zreničkami, potom vstala a odišla. Neušlo mi, že tentokrát nechala dvere otvorené, ale aj tak som sa nikam nepohol. Iba som ticho ležal a nechal ustupovať bolesť i chlad.

Vrátila sa späť do pol hodiny nesúc podnos. Sadla si na okraj postele, držiac podnos na kolenách s krčahom a tanierom, na ktorom bolo niekoľko kúskov niečoho, čo sa podobalo na chlieb. Podala mi krčah. „Ty si hladný [otázka]. Tu.“

Bolo v ňom teplé mlieko. Nemal som teplé mlieko odkedy som bol... do čerta, ani neviem kedy naposledy som mal teplé mlieko. Uchlipol som si: chutnalo... nezvyčajne, vodnaté, ale stále to bolo mlieko. Spomienky na domov, bezpečie a rodinu sa mi vynorili z hĺbok, bolestivo bičujúc moju dušu: tu, mimo všetkého a všetkých, ktorých so poznal a mal rád, schúleného na tenkej posteli, zvierajúc krčah teplého mlieka s vlhkými očami, zatiaľ čo huňatá cudzinka si prisunula stoličku a pozerala na mňa. Prehĺtol som vzlyk a pil, skrývajúc slzy. Nepomáhalo to.

Niečo je zle?“ pozrel som na Chihirae. Ukázala na moju tvár „Tvoje oči; sú [vlhké].“

Rameno zabolelo, keď som si utieral tvár. „Nič. Všetko v poriadku.

Zastrihala ušami, potom sa opatrne načiahla za krčahom. Jej ruka sa obtrela o moju a ja som sa zachvel pri pocite kožušiny na mojej koži. „Dáš si?“ ponúkla mi tanier. Vzal som si kúsok chleba: teplý s niečím podobajúcim sa na maslo, rozotretým na ňom. Chutilo to lepšie ako voňalo a môj scvrknutý žalúdok to prijal so škvŕkaním.

Chihirae celý čas sedela a pozorovala všetko, čo som robil. Jedol som druhý kúsok, keď sa opýtala, „[niečo] ty [čo] si zač?

Zažmurkal som očami. „Nerozumiem.

Nadýchla sa, „Čo si zač?

Človek.

Sl'vek?“ skúšala vysloviť slovo jej čiernymi perami, dlhým jazykom a ústami. „Sl'vek.“ Bola chvíľku ticho, potom, „Som[nikdy] nevidela [niečo] ako ty.

Ja taktiež. Som [nikdy] nevidel [niečo] ako ty,“ opakujúc jej slová s núteným úsmevom.

Nahla sa ku mne, „Odkiaľ si? Prečo si tu?

Som... ja som,“ bojoval som so svojou slovnou zásobou skúšajúc si spomenúť na cudzie slová, ktoré neboli predurčené na reprodukovanie človekom. „Som z môjho domova. Veľa... ja tam. Nerozumiem ako som sa sem dostal. Ja domov,“ luskol som prstami a ona podskočila, „ja som tu. Nerozumiem.“ Pozrel som do jej očí a opýtal sa otázku, ktorá vo mne planula, tak ako v nej, „Čo si ty? Všetci. Čo ste vy?

Jej ústa sa otvorili a zažmurkala. „Rris. Ja som Rris. Moje meno je Chihirae Aesh Hiasamra'thsi. Som učiteľka.

Rris,“ skúšal som to vysloviť. Slovo začínalo zvukom z môjho hrdla a skončilo v sykote. Jej celé meno... skúšal som ho vysloviť niekoľko krát, stále nevediac, či si ho zapamätám so správnou výslovnosťou. „Čo je toto za miesto?

Môj dom. Toto [mesto] sa nazýva [západný] voda.“

Ty nie si z... Západná voda.

Nie. Chodím sem učiť. V [zima]. Chladné počasie. Rozumieš?

Áno.“ Donútil som sa k úsmevu. „Dobrá učiteľka. Nemala by si tak dobre strieľať.

Strhla sa, potom zasipela. „Ublížil si. Ty [vystrašiť] ma.“

Neublížim ti,“ povedal som potichu.

Odvrátila sa, jej uši sklopené. „Nevedela som.“ Potom sa načiahla ku môjmu ramenu, na obväz. „Ja [myslieť si] ty si bol [niečo]. Ja [obávať sa] o deti.

Zachvel som sa pri jej dotyku, následne sa uvoľnil na hrubom matraci. „Myslela si si že som čo?

Nikomu si neublížil?

Nie. Oni sa mi snažili ublížiť. Utiekol som. Prečo? Pýtala si sa... predtým.

Jej ústa sa skrivili, poškrabala sa na líci. Ako keby bola nervózna.  Potom na mňa priamo pozrela: „Niekto bol [niečo].“

Nerozumiem.

Tentokrát bolo trhnutie badateľnejšie. „[niečo]. Zastavilo sa. Neurobilo [niečo]. Prestalo [dýchať]. Prestalo žiť. Stop.

Mŕtvy“ vyhŕkol som anglicky, „myslíš si, že som niekoho zabil?!

Vyskočila a odtiahla sa, akoby som šiel po nej. Mal som zrýchlený dych a opäť som sa triasol. Snažil som sa ukľudniť. „Nie. Ja nie. Ja nie! Ja som neublížil!

Neprehovorila.

Ty si...myslíš, že ja... som to spravil?“ opýtal som sa.

Sklopila uši. „Nie ja. Ostatní. Myslia si, že si [zviera]. Myslia si, že si ho [zabiť].“

Do čerta. Cítil som, ako ma obchádzajú mdloby, srdce bije ako o život strachom a zo straty krvi. Pripútaný na lôžko, zranený a stratený vo svete, kde som nebol iba cudzinec, ale votrelec a teraz aj obvinený z vraždy. „Čo urobia?

Oni sú [niečo]. Oni [nevedieť] čo s tebou. Povedala som, že si nezabil. Niektorí stále hovoria, že si zabil. Oni nie sú si [byť istý].“

Mrzuto som na ňu pozrel. Nikdy som nikoho nezabil. Vedel som to, ale bolo to tak ťažké povedať. „Ja nie... nezabil som.

Viem.

To ma prekvapilo. Zmätene som sa opýtal, „Akoto?

Zastrihala ušami. „Bol si v stodole, pozoroval nás.

Ty si to vedela.

Videla som [niečo].“

Prach. Sypajúci sa skrz dlážku dole, ako som sa pohyboval. Veľmi viditeľný v slnečných lúčoch. Vyslovila slabý zvuk, pokiaľ som na ňu hľadel. Ja som zatiaľ o všetkom premýšľal.

Prach,“ vyslovila. „A tiež tvoje ruky.

Moje ruky? Nerozumel som, aspoň nie, pokiaľ neurobila pohyb – rýchly pohyb – a jej ruka bola pred mojou tvárou: opálové pazúry vychádzajúce z jej prstov. „Ten mŕtvy, bol [podriapať] od tohto. To ty nedokážeš.

Hľadel som na tie malé kosáčiky. Nepotrebuje mať nôž: tieto ma mohli dostatočne roztrhať. Potom znova potľapkala moje plece a povedala niečo, čomu som vôbec nerozumel, napokon dodala, „Oddýchni si. Budeme viac hovoriť zajtra.

Starala sa o mňa, kŕmila ma a – ak je jej príbeh pravdivý – bránila ma. Postrelila ma, ale taktiež mi zachránila život. Možno ak by ma nebola chytila, ostatní by ma vystopovali, súdiac že som nebezpečný. Možno by boli lepší strelci. Nech je dôvod akýkoľvek, veril som jej. Bol to iba pocit, ktorý z nej vychádzal.

Chihirae?

Zastavila sa vo dverách.

Mám ďalšie veci,“ povedal som, potom sa zhlboka nadýchol snažiac sa vysvetliť, kde je môj kemp. Počúvala, sklonila hlavu a povedala, že sa po tom pozrie. Následne zavrela dvere a tentokrát som nepočul závoru zapadnúť na svoje miesto.

 

Kapitola dvadsiata druhá

Chihirae ma zobudila nasledujúce ráno nesúc mi raňajky: celozrnné koláče, vodu a niekoľko kúskov takmer surového mäsa. Ponáhľala sa, jej žiaci čakali a nedokázal som ju od toho odhovoriť. Sneží, povedala a odišla. Zahryzol som sa do chleba, ignorujúc mäso a potom som zaspal.

To som robil celé dopoludnie, príliš unavený na čokoľvek iné. Okolo poludnia ma zobudilo buchnutie vchodových dverí domu. „Pozdravujem, [niečo].“ Zbadala jedlo. „Nemáš rád mäso?

Nemôžem jesť. Musíš... oheň viac.

Viac uvariť“ opravila ma a pozrela na mäso. „Nie je to [ľahký] sa o teba starať.“ Šklbla nosom, vložila si kúsok do úst a odišla. Vrátila sa o niekoľko minút a musel som sa poriadne pozrieť ešte raz. Mala na sebe moju bundu. Zíral som na ňu, nevediac, či sa mám smiať alebo kričať. Dvojnohá mačka snažiaca sa vopchať do mojej zelenej ArcTec bundy. „Zvláštne [niečo]. Pekné,“ povedala, hladiac tenkú látku, potom sa opýtala, „Ako to [pracovať]?“ ukazujúc na zapínanie.

Ukázal som jej, ako sa narába s gombíkmi, zipsom a pútkami Velcro. Hrala sa s tým, mrmlajúc si niečo, potom sa usmiala. Začal som chápať, že to nebol priateľský úsmev. „Tvoj tábor by bolo [lepšie] byť [niečo]. Nechce sa mi chodiť cez kopce celú noc.

To nájdeš,“ uistil som ju, odfŕkla si, otočila sa a odišla. Ostal som ležať a počul buchnutie vchodových dverí, následne sa rozhostilo bezbrehé ticho.

 

Kapitola dvadsiata tretia

Zase tie podivné sny. Záblesky spomienok na môj domov pospájané s čudnými vecami. Znova ten rytier, naháňajúci ma skrz niečo, čo bolo raz bludisko a raz labyrint nevľúdnych ulíc. Obesenec plachtiaci nad neznámym terénom, neklesajúci a hľadajúci niečo. Zdravotná sestra a jej levia tvár vyškierajúca sa na mňa, vrčiac na mňa niečo, čo som si nezapamätal a siahajúc na mňa s oceľovými pazúrmi.

Bolesť prestupujúca mojim zranením ma so šklbnutím prebudila, pozerajúc sa na skupinu mačkovitých tvárí: drobné tváre zťažka viditeľné cez okraj postele. Ozval sa výkrik a už sa rozpŕchli zarývajúc pazúre do podlahy. Deti. Zažmurkal som, dávajúc dohromady svoje zmysly, obrátiac hlavu, aby som ich lepšie videl. Vonku bolo stále svetlo, tenké prúžky lúčov prenikali okenicami. Malé hlávky s rozcuchanou srsťou nakúkali spoza dverí, pozorujúc ma ako mačka sledujúca psa na opačnej strane ulice: pripravená zdrhnúť pri najmenšom náznaku. Horlivo diškurujúc.

Povedal som ti, to [niečo] tu.

„[niečo]. Čo to je?

„[niečo] povedal to [niečo].“

Učiteľka povedala že je to [neškodný]. Je to iba [stratený].“

Dobre, škvrnitý. Vypadá to snáď neškodne?

Spoznal som jedného z nich. „Feher?“ osmelil som sa.

Nastalo ticho, počas ktorého ustúpili o krok. Ten nazývaný Feher vypadal byť čiastočne šokovaný, keď zistil, že je to on, koho som oslovil. „Ako sú tvoje . . . sánky?“ Dostal som zo seba, pyšný sám na seba. 

Ustúpil o krok, ústa sa hýbali ale nič z nich nevychádzalo. Nakoniec mu padla sánka a zhíkol, zježiac sa ako kefa. Ostatní začali znova diškurovať a jeho uši padli ako mokré vreckovky. Trvalo mu niekoľko sekúnd, pokiaľ sa dal dokopy, znova sa postaviac do svojej výšky troch stôp. „Ty vieš hovoriť?

Áno.“ Bolo to zábavné. Tieto deti bolo možné popísať iba slovíčkom 'rozkošné'. Výškou sotva nad nad môj pás s hustou srsťou s malými tlapkami, vypadali ako jedna masa hláv, chvostov, rúk a nôh. Žiadne oblečenie; ani ho nepotrebovali s tou ich srsťou. Teplé a rovnaké; nevedel som rozoznať chlapcov od dievčat. Topiaci sa sneh tvoril škvrny na ich kožušine. „Kde je Chihirae?

Pozreli sa všetci na seba ale nikto neodpovedal. „Nevie o tom, že ste tu,“ myslel som si. Sklopili uši. Zasmial som sa a strhol.

Čo si zač?“ opýtal sa jeden z nich.

Ako to že vieš moje meno?“ zaujímal sa Feher.

Videl som ťa,“ povedal som. „Ja som Michael.

Posunuli sa bližšie, šesť z nich pristúpilo, aby ma lepšie videlo. Huňaté telá zatienili úzke prúžky svetla, zmeniac scénu na surrealistickú. Malá izba prestávala stačiť. „Učiteľka ťa postrelila?“ opýtal sa jeden.

Áno.

Videl som [krv]. Hovoria, že si [niečo] [niečo] Sherrith.

Čo? Hovor pomaly. Nerozumiem mnohým slovám.

Zabil si [niečo] Sherrith?

Zovrelo mi žalúdok. Koľkí si myslia, že som zabíjal, ktokoľvek to bol? „Nie.“ Šesť párov jantárových a zelených očí ma sledovalo. „Nezabil som.

Vymenili si pohľady. Ten, čo sa pýtal, či ma Chihirae postrelila, povedal, „Učiteľka povedala, že si to neurobil.

Nevedel som, čo na to povedať. Verila mi . . . nejako. Pokúšala sa ma ochrániť pred ostatnými. „Kto je Sherrith?“ opýtal som sa.

Ty nevieš?“ odvetil iný.

Veľa toho neviem.

Rozprúdila sa debata a jeden z nich podišiel bližšie. „On bol [niečo] na [niečo],“ hovoril výrečný, „hore v doline, blízko[niečo].“ 

Nerozumel som. Nepoznám niektoré slová.

Prečo?“ opýtal sa iný.

Učím sa hovoriť.

Ďalšia diskusia a najmenší sa ozval, „Nie si v tom veľmi dobrý.

To preto si bol v stodole?“ opýtal sa najvyšší.

Áno.

Prečo si sa skrýval?

Nepoznal som vás. Niektorí sa snažili . . . ublížiť mi. Videli ma, snažili sa mi ublížiť.

Krátke ticho, ktoré prerušil jeden z najmenších, „Bál si sa nás?

Pozeral som sa z jednej zaujímavej mačkovitej tváre na druhú, v rozpakoch ako na nich zapôsobí moje priznanie. „Áno.

To je [hlúpy].“

Stiahol som paplón, iba trocha ale dostatočne, aby som ukázal moje rameno a obväzy okolo fialovo-čiernej kože. „Hlúpe?

Ich reakcie boli rôzne a nečitateľné; grimasy a híkanie. Snažil som sa vložiť niečo ľudské do ich výrazov tela, ale nedávalo to vôbec zmysel.

Ty máš [šťastie] že nestrieľa dobre,“ vypozoroval Feher.

Prečo nemáš žiadnu srsť?

Hlavy sa obrátili na pýtajúceho sa. On alebo ona sklonil hlavu a ukázal tesáky. Usmial som sa, „Ja som z . . . nie veľmi chladného miesta. Potrebujem nemať . . . Nepotrebujem srsť.

To vypadáš takto celý?

Áno.

Zima,“ povedal jeden. Ďalší niečo pridal, čo som nezachytil, za čím nasledovala veľká vrava, ktorá razom stíchla, keď ten čo sa pýtal na srsť odvetil, „Môžem sa ťa dotknúť?

Myslím, že viacerí z nich zatajili dych, očakávajúc moju odpoveď. Pomaly som prikývol. „Áno.

Bál sa, ako keby išiel hladkať neznámeho psa. Ležal som nehnute, sledujúc ho prichádzať bližšie, natiahnúc ruku a jeho dotyk prsta na mojom pravom predlaktí. Ostal som nehybný, keď mi hladil rameno: najprv veľmi zľahka, neskôr s väčšou dôverou.

Akoby to bolo znamenie aj pre ostatných, v momente už stáli okolo mojej postele, dotýkajúc sa a hladiac ma, dostatočne mimo mojich zranení. Chceli sa dotýkať mojich vlasov, pohladiť moju rastúcu bradu, rozprávajúc pri mojich nohách: mysleli si, že je to zábava, ako napríklad odkrytie ma je zábavné. Prečo sú moje nohy zábavné? Prečo nemám srsť? Chvost? Schytil som prikrývku a zakryl sa, pričom jeden z nich sa opýtal, prečo moje [niečo] je celý von. Začervenal som sa a oni spustli znova vravu, kým sa neozvalo zavrčanie, „Čo to robíte?

Chihirae vošla do miestnosti a pomaly odhalila svoje tesáky. Deti ustúpili a sklopili uši, keď prišla k nim a pozrela na Fehera, „Ty si [niečo] ich tu? Prečo som ja nie [niečo]. [niečo]! Ešte sa o tom porozprávame [zajtra]. Odchod.“  Ako odchádzali, ukázala na neho prstom a následne sa sa ich džavot vzdiaľoval.  Chihirae sa pozrela za nimi cez dvere, rozhnevane si povzdychla zanechajúc obláčik bielej pary vo vzduchu a obrátiac sa opäť ku mne.

Neublížili mi,“ povedal som potichu.

Ešte chvíľu ma pozorovala, nakoniec si povzdychla a podišla ku mne upraviť prikrývky na poriadok: „Prišli do môjho domu. To je [hanebné?]. Deti, nikdy nerobia to čo poviem.

Nie si ...“ zasekol som sa na myšlienke ako to najlepšie vyjadriť. „Je to niečo nové pre teba?

Pozrela na mňa a zatrepala ušami, uhladila prikrývky a zastavila sa. „Našla som tvoj kemp.“ Ozval sa slabý ťukavý zvuk pri ktorom mi chvíľu trvalo zistiť, čo to je: ťukala pazúry proti sebe. „Ako dlho si tam bol?

Sám som nevedel. „Než začali padať listy.

„[Jeseň],“ opravila ma. Neprestala na mňa hľadieť. „Máš niekoľko zvláštnych [niečo]. Je to... Nič také som nikdy nevidela. Odkiaľ to pochádza?

Odkiaľ som ja.

Odkiaľ?

Otvoril som ústa. Niekoľkokrát, kým som sa priznal, „Neviem to povedať.

Mykla perami. Následne si povzdychla a vstala, odchádzajúc. „Chihirae.“ Zavolal som za ňou a ona sa zastavila vo dverách, s lúčom slnka hladiacim jej rameno a meniacim jej srsť na zlato-bielu. Prehltol som, v rozpakoch, nevediac ako sa opýtať niečo takéto týchto bytostí. „Ja potrebujem ísť...“ nevedel som to slovo. „Ja potrebujem ísť... použiť malú miestnosť?

Čo?“ Jej tvár sa zamračila. Boli to jej rozpaky?

Ah...“ použil som frázu, ktorú som v stodole počul od detí, keď sa pýtali. Zopakoval som to najlepšie ako som vedel.

Zamrkala a vydala zo seba krátky zvuk. „Ty myslíš ísť sa [vyprázdniť].“

Áno... vyprázdniť?

Ah,“ prešla si pazúrom po boku tváre. „Musím ťa znova preniesť.

Urobila tak a opäť to bolelo. Zaťal som zuby a trpel, keď mi pomáhala vstať z postele: sadnúť si, vložiť jej rameno pod to moje zdravé a vstať s mrazivou husou kožou po celom tele. Bola mi pevnou oporou, krok za krokom k dverám. Za nimi sa skrývala dlhá temná chodba, ktorá rozdeľovala dom, so závesom na jednej strane a dverami na strane druhej a v stenách. Zaváhal som a Chihirae ma nechala vydýchnuť, následne to bolo iba pár krokov na koniec chodby ku závesu. Za ním bola malá miestnosť so sedadlom, ktoré čudesne nápadne pripomínalo čajník: sedák s vysunutým hrdlom končiacim pred mojimi slabinami. Neviem, či vám to napovedalo niečo o ich anatómiii. Bolo tam mrazivo. Môj dych mrzol vo vzduchu, „Najmenšia miestnosť, ha?“ zachichúňala sa opäť.

Zima, prievan s dierou vedúcou do vedra vonku. V lete to musí páchnuť. Hrsť slamy a pol vedra vody na očistu potom. Chihirae ostala pri závese bez výrazného vzrušenia o moje aktivity. Sú menej chúlostivý na telesné funkcie ako sme my, ale to ma nijak neukľudňovalo. Keď som bol hotový, snažila sa mi pomôcť, chytila mi rameno a zastavila sa. „Ty sa [niečo] zimou.

Triasom som sa, zimou a hanbou. Moje rany pulzovali a bolesť som cítil v kostiach. Keď ma Chihirae spolovice dostala na nohy, pocítil som jej teplo, jej koža priam horela pod kožušinou. Zmocnila sa ma triaška pokiať ma dostala späť do postele a uložila. Akákoľvek stopa po telesnom teple z matraca zmizla a bol rovnako studený ako zbytok miestnosti. Chihirae sa na mňa pozrela, keď som sa schúlil, následne sa viac priblížila; zbadal som, ako sa jej nozdry rozšírili predtým, ako ma opäť odkryla. „Myslím, že potrebuješ [niečo].“

Čo? Ja nepotrebuje... Chihirae? Chihirae?“ ale dvere sa už za ňou zavreli. Ľahol som si na posteľ a snažil sa prísť na to, čo tým myslela. Nepoznal som to slovo.

Prišiel som na to, keď sa vrátila späť približne o polhodinu, s misou, z ktorej sa parilo v jednej ruke a uterákom prehodeným cez rameno. Kúpeľ.

Tu,“ položila veci na stôl, následne sa otočila ku mne a pozrela na mňa s miernym úsmevom. „Nehýb sa, dobre?

Ja ne....

Potrebuješ [kúpať sa]. Ty [smrdieť] ako [niečo].“ Ponorila uterák do vody, vyžmýkala a vyškerila sa znova: „Budeš ticho? Môžem ťa znova priviazať.

Otvoril som ústa na protest, zbadal som postavenie jej uší a došlo mi, že nežartuje. Zavrel som ústa, prikývol a ľahol si späť.

Do čerta! Ten uterák bol horúci! Povzdychol som pri prvom dotyku a Chihirae rýchlo uterák odtiahla, následne ho pomaly vrátila späť. Bol horúci, ale postupne chladol, ako mi utierala tvár: opatrne. Krk, cez hruď. Pohodlne som si ľahol, relaxoval, postupne sa oddávajúc teplu a pocitu čistoty, ktorý následoval za uterákom.

Prešla nižšie.

Ha?“ začal som sa prebúdzať pri tých pocitoch. Ruka sa dotkla mojej tváre: „Nie. [Niečo] vidieť. Nič nové pre mňa,“ zamrmlala a tak som ostal ležať, vnímajúc čo umýva tam dole, zahanbený, premýšľajúc o absurdnosti celej tejto situácie, prepočítavajúc binárne čísla na decimálne; čokoľvek, čo zadrží krv mimo nesprávnych miest. Napriek chladu, napriek tomu, čo to robí, to bolo ... príjemné.

Našťastie bola rýchla: nasledovali moje nohy, chodidlá. Pomohla mi obrátiť sa a mohol som iba ležať s rukami pri tele, postupovala pomaly a postupne, uterák bol horúci, drsný a poškriabal mi chrbát, zanechajúc chladnú a čerstvú cestičku, ktorá mrazila v chladnej miestnosti. Môj pulz sa skľudnil, relaxujúc pri neplánovanej masáži a občasnom pocite teplej kožušiny. Pripadalo mi to príliš skoro, keď povedala, „Skončili sme.

Ha?

Ruka sa dotkla môjho ramena. „Koniec. [niečo]. Chceš sa otočiť?“ Zaťal som zuby, keď mi pomáhala, zťažka dýchajúc, keď som konečne ležal. Chihirae chytila prikrývky, aby ma prikryla, keď sa zastavila, následne sa opýtala, „Prečo JE tvoj[niečo] celý vonku?

Čo?

Následne sa ma dotkla: chlpatá ruka zľahka prešla po mojom penise. „Tvoj [penis], prečo je celý vonku?“ opýtala sa ma tónom, akoby sa pýtala na počasie.

Zmohol som sa iba na šepot, „Neviem.

Žmurkla na mňa, následne ma prikryla a dotkla sa môjho ramena, „Neskôr ti prinesiem jedlo.

Pozeral som za ňou, ako odchádzala, následne som opäť zaspal.

 

Kapitola dvadsiata štvrtá

Niečo sa dotklo môjho líca, šťuchajúc ma. Povedal som jedno z tých nesúvislých a nie pekných slov, ktoré sprevádzali moje vstávanie a otvoril som oči do svetla sviečky osvetľujúcej mačkovitú tvár s tancujúcim plameňom tvoriacim podivné veci s tieňmi. „Chi'ra?“ Všetko bolo zmiešané spánkom.

Odtiahla ruku a povedala jednoducho, „Budeme hovoriť.“

„Ha?“ Všade bolo temno, malá zavalitá sviečka bola jediným svetlom v miestnosti. „Čo?“

„Toto.“ Vytiahla plochú krabicu, trochu menší ako adresár. Trochu ju ohmatala, otvorila kryt a dotkla sa červeného tlačidla. Obrazovka ožila, zobrazila sa plocha. „Toto. Čo to je?“

Svetlo sviečky na jednej strane: na druhej aktívne podsvietenie. „Ou,“ vzdychol som a ľahol si. Priniesla to so sebou. Čo všetko ostatné ešte priniesla? Chihirae slabo zavrčala a ja som pozrel do tieňov jej očí. „To je... vec... ja... ako ty keď učíš, používaš knihu. Ja používam toto. Je to ako kniha.“

„Kniha,“ zopakovala. „Toto nie je kniha.“ Dotkla sa šošovky nad kamerou a jej chvost sa obtočil okolo jej nôh.

„Ako kniha,“ zopakoval som.

Vzpriamila sa a videl som jej jazyk prejsť po perách pred tým než povedala, „Nerozumiem.“ Pazúr ťukal do plastu, keď prstom prechádzala po klávesnici. „Čo sú tieto značky?“

„Písmo.“

„Písmo...“ jej hlava sa napriamila a temné oči sa upriamili na mňa, potom pozrela dole a prst sa dotkol klávesu. „To nie je Rris. Vy [niečo] písmo [niečo] vlastné?“

„Nerozumiem,“ povedal som a ona sa na mňa znova zahľadela. „Povedala si to. Nie je to Rris. Je to moje ... mojich ľudí.“

„Vy máte písmo?“

„Áno.“

„Čo STE zač?“ opýtala sa a tentokrát dala slovám prízvuk a emóciu, čo bolo niečo, čomu som nerozumel.

„Ja som...“ pokúšal som sa hovoriť, ale slová tam neboli. „Človek.“

„Čo to znamená?“

„Pozri,“ ukázal som na laptop. „Obrázky v tom.“

Zmätene na mňa pozrela.

Mal som tam stylus: kríženca myši a pera. Povedal som jej, ako sa má držať, ako otvoriť niekoľko súborov. Mal som so sebou asi tucet 28GB PCMCIA flash kariet so mnou, s najrôznejšími vecami: od práce cez umenie po romány a filmy. Lepšie ako ťahať knihovnicu so sebou. Na začiatku bola pomalá a nemotorná, ale nie najhoršia na niekoho, kto nikdy neprišiel do styku s počítačom. Nemohol som je povedať 'otvor to okno' alebo 'použi explorer', musel som ju sprevádzať cez všetko ako úplného nováčika.

Akurát ona bola novicka, ktorá nikdy ani nepomyslela na niečo, ako sú dnešné počítače. Dal som jej jednoduché školenie, demonštračný výklad; nikdy predtým nepočula jej vlastný hlas prehrávaný a neprítomne pozerala na reproduktor, spájajúc obrazy mačkovitej perverzie jej 'vlastného hlasu'. Nechápavo na mňa pozrela, keď som na ňu otočil laptop a nahrával video. Keď som to prehral, priblížila sa viac aby videla, čo sa to tam hýbe na obrazovke a následne sa odtiahla: „To som ja! [niečo] mňa! Ako si to spravil?“

Boli to práve grafické triky, ktorými som ju dostal. Som špecialista na digitálnu grafiku, takže karty som mal plné obrázkov a animácií z každého rožku: od túry na Manhattan cez modely posledných odevov po helikoptérovú loď v akcii. Neprehovorila počas prezentácie obrázkov na obrazovke ani slovo, kúpajúc sa vo svetle, ktoré mi je také známe, a také vzdialené na tomto mieste.

„Čo to je?“ opýtala sa konečne, stále pozerajúc na laptop. Obrázok New Yorku zo vzduchu, Central Park v strede doplnený cestopisom, ktorý bol skoro nepočuteľný. „Kde?“

„Domov,“ povedal som.

„Kde?“ naliehala a pripadala mi trocha vystrašená.

Povzdychol som si, moje rebrá sa zachveli bolesťou. „Neviem, ako som sa sem dostal. Išiel som. Prechádzal som. Zmenilo sa to. Všetko inak ... odišlo to a ja som prišiel tu.“

Zaklonila hlavu. „To nedáva [zmysel].“

Ja doma, potom tu. Nerozumiem. Neviem ako. Zmenilo sa to.“ Pokúšal som sa, aby mi rozumela. „Zmenilo sa to. Môj domov, potom tu. Neviem ako. Išiel som a niečo sa stalo. Zobudil som sa tu. Išiel som niekoľko dní. Videl som domy.“ Ležiac v malej chladnej miestnosti, ma to znova zasiahlo: dutý, prázdny pocit. Celý svet zmizol navždy, bol mi ukradnutý. Nie iba svet, ale aj ľudia, priatelia a rodina. Moja práca. Premietal som si sám seba snažiac sa vysvetliť toto Elliotovi: „Prepáč, meškám, ale akosi som sa stratil. Skončil som v inom svete, tam boli mačky a jedna z nich ma postrelila. Môžem očakávať, že dostanem späť svoju prácu?“

Rita; Jackie – moja spolubývajúca, moji priatelia, a viac ako to; moji rodičia v Chicagu, priatelia: Gareth pripravoval otvorenie jeho kinetických a laserových skulptúr. Sľúbil som, že tam budem, ale nejako som nemyslel, že to splním. Čo teraz asi robia? Môj návrat bol predpokladaný pred mesiacom. Hľadajú ma? Pravdepodobne áno.

Ruka sa dotkla môjho ramena, vytrhnúc ma z môjho zamyslenia, späť do prítomnosti. Jantárové oči sa stretli s mojimi. Obrazovka sa blysla a potemnela, šklbla sebou. Ružové hrochy vznášajúce sa na dáždnikoch. Pozrel som na tú ľahkomyseľnosť a do očí sa mi vtisli slzy.

„Mikah? Tvoje oči sú opäť vlhké.“

Zdravou rukou som si pretrel oči.

„To robíš, keď ťa to bolí?“ opýtala sa. Keď som neodpovedal, naklonila hlavu, povzdychla si, vzala laptop pod pazuchu a zanechala ma v temnote.

 

Kapitola dvadsiata piata

Chihirae robila všetko čo najlepšie, ale niekedy to nebolo to najlepšie pre mňa. Pokúšala sa ma kŕmiť surovým mäsom alebo zmesou, o ktorej tvrdila, že je to medicína, z ktorej sa mi akurát tak dvíhal žalúdok. Nemal som ani poňatia, čo všetko v tom bolo, mal som však šťastie, že ma to nezabilo. Naproti tomu bola omnoho lepšia učiteľka; počas večerov sedela na kraji postele a rozprávali sme sa. Taktiež urobila niekoľko výletov k môjmu bivaku a priniesla všetky moje veci. Samozrejme nemala ani poňatia ako zbaliť stan, takže všetko do neho nahádzala a použila ho ako vak. Compaq – hrala sa s ním tak dlho, až som jej musel ukázať, ako sa nabíja cez solárny panel. Moje oblečenie bola pre ňu najväčšia záhada, neviem, čo si myslela o mojich topánkach, ale jednoznačne sa jej zapáčil môj kabát. Lekárnička bola pre mňa spásou, keď sa mi podarilo Chihirae vysvetliť, čo vlastne chcem. Priniesla mi ju a ako som ju otvoril, bolo mi hneď jasné, že v nej bola. Vybral som niekoľko tabliet antibiotík, následne mi Chihirae posypala rany antiseptickým práškom a previazala sterilnou gázou. O dva dni na to svrbenie okolo rán poľavilo a bolesť ustúpila. Stále ma však rany boleli pri pohybe, ale uzdravoval som sa.

Moje hodiny, počas ktorých som bdel boli dlhé, nudné a chladné. Chihirae bola preč dlhšie periódy, počas ktorých som driemal alebo ležal a hľadel do stropu. Nebola žiadna možnosť niekam ísť bez pomoci: moje zranenia a dva týždne v posteli ma zanechali beznádejne slabého. Chihirae so mnou trávila čas poobede a večer, pomáhajúc mi s ich jazykom, učiac ma nové slová a opravujúc moju gramatiku. Hovorila, že nemôžem niektoré slová vysloviť správne, ale to bolo skôr fyzickou indispozíciou a s tým sa nedalo nič viac robiť.

 

Kapitola dvadsiata šiesta

Prebudilo ma buchnutie vchodových dverí a hlasité vrčanie hlasov v jazyku Rris. Precitol som a ležal hľadiac do tmy. Večer. Chihirae prišla omnoho neskôr ako bolo jej zvykom a súdiac podľa zvukov neprišla sama. Hlasy boli čoraz hlasnejšie až sa otvorili dvere a traja Rris vošli spolu s ňou. Dvaja z nich boli muži: jedným, ktorého som spoznal bol doktor, ktorý ma liečil, ale pamätal som si ho iba hmlisto, druhý bol ten, ktorý predtým hovoril, aby ma zabili. Posledná bola žena a zúrivo sa dohadovala s Chihirae prúdom slov jazyka Rris, ktorý bolo nemožné sledovať. Otočila sa ku mne, ukázala na mňa prstom s pazúrom a zavrčala. Schúlil som sa a pozeral bezmocne na Chihirae. Jej tvár sa zvraštila a urobila na mňa upokojujúce gesto: „To je v poriadku, Mikah.“

„To je ten zabijak,“ druhý muž vyprskol.

„Nikoho som nezabil,“ protestoval som. Zarazene na mňa hľadeli, v rozpakoch. „Nezabil som,“ povedal som znova.

„[niečo] ty! [niečo] Sherrith povedal, že videl niečo ako ty,“ vyprskla žena. „Dva dni na to bol mŕtvy. Kde si bol! Čo [niečo] ty. Učiteľka, to je [niečo]. Zabite to [niečo] . . .“ Ďalej som prestal sledovať.

„Povedalo to [niečo] [deti]. To [niečo] ich zabilo tiež?“

„Nie,“ zamračil som sa šokovaný a vyplašený tým, čo hovorili.

„To nemohol byť on“ doktor vstúpil do debaty, na moju stranu. „Pozrite:“ podišiel bližšie a odkryl prikrývky aby ukázal moje ruky. „Žiadne pazúre. Ako potom mohol [niečo s niečím] zabiť Sherrith. A nie sú tam [niečo]. Mal krv pod pazúrmi. Žiadne [niečo] tu.“

Žena strhla zo mňa prikrývky a odhodila ich doprostred miestnosti, ukazujúc na môj chrbát a šrámy na koži, ktoré mi spravili tŕne a skaly, keď som padal z úbočia. „A čo [niečo] toto?“

Doktor zafučal. „Nie sú od [pazúre].“

„Má pravdu,“ zavrčala Chihirae naježiac sa, jej srsť sa zježila sťa kefa keď začala svoju vrčiacu tirádu. Žena ustúpila, zavrčala niečo späť a odišla spolu s mužom stojacim vzadu. Ostatní vyšli za nimi a bolo počuť vzdiaľujúcu sa vravu, keď kráčali chodbou, zanechajúc ma ležiac nahého v miestnosti, kde sa teplota pohybovala okolo nuly s prikrývkami rozhádzanými po podlahe. Stále ma to bolelo pri akomkoľvek pohybe a iba pri sadaní si som pohol svalmi, ktorými som hýbať nemal. Chôdza bola čistá agónia a – ako som rýchlo zistil – aj blbý nápad.

Chihirae sa vrátiac sa ma našla zapretého o stôl neschopného vziať prikrývky, neschopného vrátiť sa späť do postele, snažiac sa s vypätím všetkých síl držať na nohách. „To čo robíš?!“

„Zima,“ povedal som na svoju obranu snažiac sa vrátiť späť do postele. Chytila ma skôr ako som si privodil ďalšie vážne zranenie. „Ai, veď si ako ľad,“ prehovorila hneď ako sa ma dotkla.

„Zima,“ povedal som znova.

Vzpriamila hlavu, potom som ucítil na lýtku jej chvost ako vsunula svoje rameno pod to moje a preniesla na seba časť mojej váhy. Kríval som smerom, ktorým ma viedla, ktorý však nebol naspäť do postele ako som si myslel, ale k dverám a následne cez chodbu k ďalším dverám.

Ďalšia izba bola trochu väčšia ako tá, v ktorej som bol, ale táto nebola iba holou chladnou miestnosťou. Táto vyzerala útulne. Okno nebolo zastreté okenicami a za ním bola tma s inovaťou na skle. Ako aj v mojej miestnosti tam bola jedna posteľ vo výklenku, ale tu boli pri stenách skrinky a poličky; žiariaca lampa zavesená nad stolom zaplnenom knihami. Po izbe boli rozmiestnené aj moje vlastné veci: nemotorne zbalený stan hodený v rohu spolu s batohom. Na stole vyložený laptop, perá a lampa stojaca pri pahýli sviečky. Vo vzdialenom rohu stála liatinová piecka učupená ako malý čierny trpaslík, s pracovným priestorom a kuchynským náčiním akým sú misky a panvice za ňou. Pyramída dreva bola naukladaná pozdĺž steny. Na zemi pred pieckou bolo niečo, čo sa podobalo na vrecovitú stoličku naplnenú semiačkami či obrovský naklonený vankúš.

Chihirae mi pomohla prejsť krížom a sadnúť si na vankúš. Materál bol bohate pretkaný, stelesňujúc  stovky malých obrazcov, ktoré som nemal čas prezrieť. Bol utkaný z niečoho hebkého, príjemne šuštiaceho a voňajúceho: zmesou aróm. Dala mi špinavú prikrývku a sklonila sa ku ohňu, kým som sa trasúc zakrútil do prikrývky. Pohľad na jej chvost vyčnievajúci zo zelenej látky jej nohavíc bol divný a niečím, z čoho som nedokázal odvrátiť zrak: bol proste divný. Prehovorila na mňa, keď sa snažila prebudiť oheň k životu:

„Boja sa ťa. Myslia si, že si zabíjal a nechcú počúvať. Niektorí z mesta si myslia, že si [nevinnosť], iní že si zabíjal. Chcú ťa vidieť mŕtveho.“

„Zabijú ma?“ opýtal som sa bez pocitov. Všetkého bolo akosi priveľa, emócie vo mne zhoreli ako plameň.

Chihirae sa otočila, aby na mňa pozrela: záblesk titánu vo svetle lampy. Konček jej chvosta sa pohol, „Nie. Ja som[niečo]. Ak oni [niečo] povedala som im že privediem [niečo].“ Zapriadla, „Sú pokojnejší, ale poslali po [niečo alebo niekto].“

„Nerozumiem,“ povedal som jej slabým hlasom.

Povzdychla si. Do piecky vložila poleno dreva a zavrela dvierka. Uvedomil som si, že je to liatina. Najkomplikovanejšia vec, akú som tu videl. Znamená to, že majú priemysel? Parné stroje? Elektrinu? Chihirae opäť prehovorila, vysvetľovala.

„Pracujem pre... [ľudia] ktorí...“ urobila bezcieľny pohyb rukou, keď hľadala jednoduché slovom ktoré poznám, „[niečo]? Učia nás. Hovoria nám. Robia krajinu fungujúcou.“

Vláda?

„Ja som učiteľka. Mesto žiadalo, ja som išla. Zostala tu chvíľku. Snažili sa ti ublížiť a tak som im povedala, že to nahlásim mojim [nadriadený]. Žiadna ďalšia pomoc. Ťažký život pre nich. Oni poslali pre [niečo]. On povie, či si zabil alebo nie. Čo povie, je [koniec]. Nemôžem to zmeniť.“

Takže ona pracuje pre vládu a vydiera ich. Zabijú ma, a úrady urobia peklo zo života vidiečanov. Prešli jej ale cez rozum a poslali pre ... policajta? Sudcu?

„Chceš ma ukázať svojim ... nadriadeným.“

Mykla ústami. „Pôjdeš? Budeš hovoriť?“

Aké možnosti mám? Neveľké. „Ak povieš, pôjdem.“

Možno počula v hlase moju rezignáciu, každopádne, niečo spôsobilo, aby sa rozhliadla a stretla s mojim pohľadom. „Ja ti neublížim,“ povedala mi.

„Príliš neskoro,“ pousmial som sa.

Vrátila mi váhavé myknutie ušami a otvorila dvierka piecky, aby tam prihodila ďalšie polienko. Bože! Teplo sálajúce odtiaľ bola čistá blaženosť. Ležal som v mrazničke zahrievajúc sa iba svojim telesným teplom príliš dlho, toto na mňa pôsobilo priam neskutočne. Vsiakalo to do mňa ukľudňujúc bolesti v mojom boku a ramene. Chihirae opäť prehovorila, ale jej slová sa zmenili iba na hučanie v pozadí, čo urobilo omnoho ťažším ostať bdieť. Nechal som hlavu voľne klesnúť na vankúš a zaspal som.

Kapitola dvadsiata siedma

V nasledujúcich dňoch ma Chihirae presunula s mojim spacákom a karimatkou do rohu ku ohňu. Ukázalo sa to ako rozumný krok, nakoľko moje zdravie sa značne zlepšilo: nebol som tak unavený a keď som zaspal, môj spánok bol hlbší a dlhší. Svrbenie v okolí rán viac ustalo, ale myslím, že to bolo skôr antibiotikami, ktorými som sa kŕmil. V tom čase som si ani neuvedomil akému riziku sa Chihirae vystavila spaním v rovnakej miestnosti; až neskôr som sa dozvedel, že prvé noci toho veľa nenaspala. Myslím, že keby som bol na jej mieste, bol by som na tom rovnako.

Prvé štyri dni prešli ako obyčajne: dala mi najesť a odišla do školy učiť. Oblečenie bolestivo šúchalo o opuchnuté rany, takže som trávil chvíle v deke pri piecke. Naložená bola ráno a následne privretá, takže počas dňa pomaly horela, kým bola Chihirae v škole. Večery a ostatný voľný čas trávila so mnou, hodiny sa starajúc o mňa a trpezlivým učením jej jazyka, zvyklostiam a životu. Jej knihy boli niečím, čo si chránila viac ako čokoľvek iné, ale aj tak ma nechala v nich listovať. Veľmi starostlivo ma pri tom pozorovala pripravená zasiahnuť v prípade, ak by spozorovala pohyb, ktorý by mohol ublížiť jej pokladom. Samozrejme, mnohé slová boli len akýmisi čarbanicami pre mňa, ale mohol som prezerať obrázky a pokúšať sa niečo poskladať z mne známych slov. Pokiaľ bola preč, trávil som čas listovaním v poznámkach, skúšajúc mojimi ústami vysloviť zvuky, na ktoré neboli nikdy stvorené. Po niekoľkých hodinách som nevyhnutne skončil s boľavým hrdlom; do pekla, to ešte aj teraz.

A bol tu ešte aj ten policajt.

„[niečo],“ vysvetľovala Chihirae.

„Nepoznám to slovo, [niečo].“

Jej tvár sa zamračila a zaryla pazúrom do stola keď zauvažovala, „Niekto kto vyrovnáva? Ak je problém medzi ľuďmi, oni[sudca] a urobia rozhodnutie. Oni majú [moc] od [vláda]. Ich slovo je niečo, čo musí byť. [Zákon]. Už tomu rozumieš?“

„Áno. Niečo medzi políciou a súdmi? Najbližšie slovo vhodné po preklade bolo mediátor – sprostredkovateľ; hoci kedykoľvek Chihirae ich spomenula, vždy to bol Sprostredkovateľ s veľkým 'S'. „Oni sú ...  nevedel som ako povedať slovo dôležitý, „veľkí? Ľudia im načúvajú?“

„Ich počúvajú“ automaticky ma opravila. „Áno. Áno to robia.“ Pozrela na mňa, rýchlo odvrátiac pohľad.

Ona sa obávala tohto Sprostredkovateľa.

To ma vystrašilo.

 

Kapitola dvadsiata ôsma

O niekoľko dní neskôr. Chihirae sa nevrátila zo školy domov.

Stál som pri malom okne s dekou okolo pliec, držiac sa parapety ako opory. Vonku už bola dávno tma a ľadové kryštály lemovali krivé sklá okien, vločky padali ako žiariace hviezdy do pásu svetla vonku. A za tým: noc. Temnota. Ani len mesiac medzi oblakmi. Odvrátil som sa od okna a mykol sa, keď moje pravé rameno zabolelo. Do vnútra sa vkrádal chlad. Neobratne som rozložil oheň – prácne prenášajúc po jednom kúsku dreva z kopy – sadol si na vankúš a zahalil sa pred ním, zakiaľ praskal a blčal a vonku fučal vietor. Kde je? Celý deň je preč a nikde ani stopa po nej. Pošúchal som si dlane a pritiahol deky okolo ramien. Bál som sa o ňu? Skôr ma to zaujímalo. Skoro ma zabila. Pamätal som si tú bolesť, ale rovnako som si spomenul čo pre mňa urobila, ako mi potom pomohla, ako sa ma zastala a verila mi, keď mi nikto iný neveril.

Začal som si ju obľubovať, a to mi pripadalo podivuhodné ako všetko ostatné, čo sa udialo.

Tak som čakal, pokiaľ sneh padal za oknom ako biela perina. Čakal som, kým sa oheň rozhorel a ja som nasiakol jeho teplo, čo mi zavrelo oči. Myslím že som zadriemal, pretože čo si ako ďalšie pamätám, je ruka dotýkajúca sa môjho ramena a ja som precitol trhnutím s búšiacim srdcom. Chihirae ustúpila a nahla sa ku mne s ľadovými kryštálmi pokrývajúcimi jej srsť, „Mikah? Si v poriadku?

Žmúril som na ňu, potom som zbadal ďalšieho Rris stojaceho v úzadí: cudzinec. Mohutný chlap s námrazou na ušiach a tvári, nosiaci dlhý fľakatý kožený plášť, ktorý mu siahal až ku kotníkom a leskol sa olejom a topiacim sa snehom. Chvost vykukujúci spod kabáta a rozstrapkaný batoh držiac v rukách, kým ma pozoroval. Jeho tvárová maska mala tmavú škvrnitú farbu s jasnejšími odtieňmi pokračujúcimi dozadu, jeho oči boli mrazivo zelené. Nemo som na neho civel so zdeseným výrazom. Vedel som, kto tento cudzinec bol.

M'kah,“ Chihirae sa opäť dotkla môjho ramena, „toto je Shyia. On je Sprostredkovateľ. Rozumieš mi?

Áno.“

Od Sprostredkovateľa sa ozval zvuk, akoby prekvapený výkrik a keď som sa pozrel bližšie, zbadal som zbraň v jeho druhej ruke; kresadlovú pištoľ. Taktiež pozrel dole, prehmatol zbraň, položil vak a podišiel bližšie. „Povedali mi, že to bude iné, ale toto som nečakal.“ Jeho hlas bol hlbší ako hlas Chihirae, akoby jemne vrčiaci, pri ktorom sa mi ježili chlpy na krku.

Myslím, že už som si na neho zvykla,“ zamrmlala Chihirae.

Hmm.“ Civel na mňa. „Povedali, že mi vieš rozumieť.

„Hovor pomaly. Ja rozumiem.

Zaváhal, pozrel na Chihirae a obrátil sa späť ku mne. „Vieš, z čoho si [obviniť]? Rozumieš aspoň tomu čo to znamená?

Myslím, že áno,“ povedal som váhavo, zazerajúc na zbraň.

On sa ešte stále učí,“ pomohla mi Chihirae. „Používajte krátke slová. Môžem vziať Váš kabát?

Zažmurkal očami, akoby zabudol že ho má na sebe, potom zašibrinkoval zbraňou a položil ju na stôl. Voda kvapkala na zem, ako vyzliekal kabát a podal ho Chihirae, následne sa opäť ku me otočil, zatiaľ čo ona ho vešala na kolík pri piecke. Nosil nohavice z hrubo tkaného materiálu a prešívanú vestu so šnurovacími rukávmi: neprimerané k jeho chlpatému telu. Jeho chvost bol tmavý, žijúci akoby vlastným životom. K veciam, ktoré som sa o nich učil patrilo aj to, že ich chvosty hovoria to, čo oni sami nepovedia. „Si [obviniť] z vraždy Sherrith Gh'ryis. Jeho [niečo] povedala, že si bol v blízkosti ich domu. Utekal si pred nimi. Niekoľko dní neskôr bol Sherrith nájdený zabitý [niečím] iným.

Hovoria, že som ho zabil,“ povedal som.

Jeho tvár sa zamračila a odhalil tesáky. „Som tu na to, aby som rozhodol. Urobil si to?

Nie. Nezabil som ho! Ja nie! Ja môžem...

Mikah,“ Chihirae ma jemne prerušila a zmĺkol som, hrbiac sa ako hľadeli na mňa; dva nereálne obrysy v šere lampy. Sprostredkovateľ skákal pohľadom medzi zbraňou na stole a Chihirae až nakoniec niečo povedal; príliš rýchlo a plynulo pre mňa, ako aj následná výmena názorov ktorá pokračovala. Pozoroval som ich ako divák tenisu, ktorý sleduje loptičku z jednej strany na druhú. Skončilo to úklonom Chihirae a ústupom. Sprostredkovateľ pozrel na mňa a povedal, „Chcem vidieť tvoje rany.

Prikývol som. Ak mi má spolupráca pomôcť, potom bude zo mňa spolupracujúca opica. Keď som strhol zo seba deky aby som ukázal moje rany, okamžite som mal husiu kožu; jeho tvár sa zamračila a nevedel som určiť či odporom alebo niečím iným. Hrozné svrbenie v okolí rán opadlo, ale okolitá koža bola stále fialovo-čierna a citlivá. Chrasty začali pukať, hrbolčeky nechutne vyzerajúcich rán.

Ty nemáš [veľa] chpov,“ spozoroval.

Nič, s čím si sa niekedy stretol, čo?

Čo to bol za zvuk?

„Nič. To nebolo nič.

Huuuh,“ poškrabal sa na líci vo familiárnom geste. „Tieto,“ vystrčil ruku a skoro – nie úplne – sa dotkol červených stôp škrabancov pozdĺž mojich ramien a na krku, „kde si k nim prišiel?

Ja padám ... padol som.

Je to pravda,“ vsunula sa do toho Chihirae. „Môžete sa spýtať. Oni [naháňať] ho. Oni to videli.

„Huuuh,“ študoval ma pohľadom a tentokrát sa dotkol kože pri zranení na ramene. Chadný a hladký pazúr obkresľoval líniu okolo citlivej pokožky, nútiac ma ucuknúť. 

Huuuh,“ zavrčal znova, následne pritlačil pazúr. Zavyl som a divoko vyskočil, keď som sa snažil ujsť pred bolesťou. Chihirae niečo zakričala, podišla vpred a zastala; nevediac čo má robiť. Sprostredkovateľ na ňu pozrel a následne na moje rameno, ke sa objavil pramienok krvi. „Tvoja [koža] je tenká.

Prečo ste to spravil?“ zavrčala Chihirae.

Pre neho by bolo nesmierne ťažké niekoho zabiť. Ako ste povedala, nemá žiadne pazúre a [ktokoľvek] môže [niečo] jeho [niečo] ich vlastnými rukami.“ Napriamil sa a znova ma študoval pohľadom. „Povedali ste, že sú tu ešte ďalšie veci.

Chihirae stála nehnute niekoľko sekúnd, jej hlava sa jemne hýbala, potom prešla krížom cez miestnosť k stolu a vzala laptop. „Viacero vecí. Toto povie najviac.

Toto?“ Viem rozoznať, keď niekto má obavy, a on sa postavil za ňu. Myslím, že akékoľvek pochybnosti z neho opadli, akonáhle Chihirae zapla laptop.

Grafika je ... bol môj obor: statická aj animovaná. Mal som zhruba tucet 28GB pamäťových kariet plných všeličím od klipov, cez filmy až po hudbu. Zastaralé CD možno pojme okolo 640MB; so zastaralou MPEG kompresiou to robí zhruba 70 minút animácie nízkej kvality. 28GB a kvalitnejšia kompresia dávajú 56 násobne viac miesta: dostatok na komplet trilógie Hviezdnych vojen, Kmotra a Jurského Parku v kino kvalite na jedno disku, kým DATACRUNCH COMPRESS™ mi poskytne ďalšie megabity za nezmenenú cenu. Mal som so sebou zbierku filmov rôzneho žánru: niekoľko novších vecí ako Noci v New Yorku, Silken, Votrelec Vs. Predátor, FireSide a Starship Trooper spolu s niekoľkými staršími titulmi: Občan Kane, Piáno, Horúce výstrely, Vdova až po Dušu, Tanec s vlkmi, Leví kráľ, Wild at Heart, The Hitcher, The Monty Python Series, Základný inštinkt, Čata a Šindlerov zoznam medzi nimi. Tiež niekoľko krátkych klipov, ktoré som využíval ako referenčné scény, plus niekoľko natočených s megapixlovým HDCCD u mňa. Taktiež tam bolo niekoľko hier (skopírované, nepopieram, ale kto ma tu bude preto riešiť?). Popri tom tam bolo aj niekoľko serióznych softvérových kúskov ako Encyclopaedia Brittanicca (2003 edition), Thesarus, References, Classics, Adobe Photoshop and Animator revisions, Director Extreme, Autodesk Applications for 3D and CyberScape, prezentačný software a Authorware Pro. Nikdy som nepočítal koľko kníh mám na mojom knižnom disku, ale prieskumník ukazoval číslo cez päť tisíc vrátane kúskov ako Guttenberg Bible, Book of Kells, Pauper's Bible, The Nuremberg Chronicle, The Strife of Love in a Dream od Aldus Manutius, Archtypical Illustrations, ... dobre, ako ilustrátor som to považoval za nutnosť. Disk s obrázkami obsahuje všetko možné: od skenovaných obrázkov až po fajné kúsky: cez desaťtisíc. Nemám ani poňatia, čo tam všetko je, zozbierané počas dvoch rokov. Niekoľko rokov dozadu bol laptop nositeľom iba primitívnych aplikácií, a každá z nich vcelku na nič. Ale časom vyrástli. Môj malý Compaq je všetkým čo potrebujem doma aj v práci: štúdio, kancelária, knižnica, fax aj internet, kamera, stereo aj video vo vydaní, ktoré môžem jednoducho prenášať všade so sebou. Teraz dvojica príliš vyvinutých mačiek, ktoré pravdepodobne nikdy v živote nevideli žiarovku sa s tým hrá.

Ukázala mu niekoľko vecí ktoré som jej ukázal: niekoľko animácií a obrázkov, ktoré pre nich zrejme nič neznamenali. Sprostredkovateľ sa jej začal pýtať veci ktorým som nerozumel, takže pokiaľ si prezerali moje veci, pozeral som po nich a obával sa: bude mi veriť? Ako ho presvedčím? Do čerta, neviem poriadne ich jazyk aby som sa mohol brániť, ak by ma niekto obvinil z vrážd za posledných desať rokov.

Znova som sa pozastavil: prečo tu som?

Môj život nebol nejaký zaujímavý: niekoľko rokov školy a potom život na rýchlom občerstvení, plný termínov a neprespatých nocí. Niekoľko priateľov a rodina, pôžičiek a nepovolených prečerpaní. Nič zaujímavé, ale pri pohľade späť mi to všetko pripadalo dôležité. V čase, keď som to všetko prežíval som ani nesnil, že mi môže byť tento život ukradnutý. Ak by som to vedel, možno by som žil lepšie. Čo sa deje u mňa doma? Hľadali ma? Čo by to prinieslo.. 

Mikah?

Precitol som z mojich spomienok pri volaní môjho mena. Dvaja Rris na mňa hľadeli; Sprostredkovateľ na Chihirainej krivej stoličke, zatiaľ čo ona ma sledovala cez jeho rameno. Chihirae sa napokon spýtala, „Si v poriadku?

Som v poriadku“ odpovedal som prázdne. Potriasla uchom: pravdepodobne poznala, ak nebolo všetko v poriadku.

Sprostredkovateľ to nezachytil. Oprel sa a chvíľu na mňa hľadel. „Povedz mi, čo sa stalo,“ povedal.

Už som vám to povedala,“ vložila sa Chihirae. „Čo mi povedal som vám povedala.

Ja [niečo] sám,“ povedal. „Nechajte nás osamote. Počkajte [niečo].“

Ale on...

Choďte.

Chihirae na neho pozrela, potom zvesila hlavu a odišla. Vo dverách na chvíľku zaváhala, pozrela na mňa a riekla, „Hovor pravdu.“ Následne za sebou zavrela dvere. Sprostredkovateľ za ňou chvíľu hľadel, následne sa pohodlne usadil a položil si ruky s pazúrmi na svoju hruď zírajúc na mňa. „Povedz mi,“ povedal, „všetko. Odkiaľ si. Prečo si tu. Hovor.

Zíral som na neho, skúšajúc ho odhadnúť, skúšajúc zistiť spôsob ako ho prečítať. Ale bolo to ako hľadieť na kamennú masku; plná očakávania. Preglgol som a začal rozprávať svoj príbeh. Zložito a váhavo som sa mu to snažil povedať a on iba sedel a počúval. Keď som skončil, ostal sedieť a zíral na mňa tými ľadovo-zelenými očami, napokon sa pohniezdil a zamrmlal. „Hmmmm. Ty [niečo] dobrý príbeh.

Nerozumiem.

Jeho chvost sa nervózne zamykal a on ho vzal do rúk, pomaly čechrajúc chĺpky na jeho konci. „To všetko je pravda?

Áno. Pravda.

Ja [niečo] nerozumiem. Ako si mohol prísť sem a ani nevieš ako?

Znova som pokrčil ramenami. „Neviem.

Zahľadel sa na mňa, následne sa otočil k laptopu. „Je v tom viac?

Nemal som prečo klamať. „Áno.

Zaváhal, než sa ho dotkol a zodvihol ho. Obrátil ho niekoľkokrát škúliac na texty na ňom, následne ho priniesol bližšie, položil na zem a drepol si hneď vedľa. „Ukáž mi.

Natiahol som sa a dotkol sa tlačidla, následne pozrel na neho. Pozrel na mňa plný očakávania. V poriadku. Presunul som sa do polosedu, vzal laptop na kolená a upravil obrazovku. Pozeral, keď som premietal prezentáciu. Častokrát ma zastavil aby sa niečo opýtal. Odpovedal som najlepšie ako som vedel, ale nemal som slovnú zásobu na opis vecí, o ktorých nemal ani tušenia. Nechápal 767 ani vesmírnu stanicu. Hodnú chvíľu zíral na obrázky žien s výrazom, ktorý nebolo možné dešifrovať. Ďalšie veci ho myslím vystrašili: jeho uši zvädli keď videl niekoľko obrázkov z miest, obrázky New Yorku okolo Central parku. Nevedel som odpovedať na otázku, koľko ľudí tam býva.

Mnoho,“ bolo všetko, čo som vedel.

Zíral na obrázok severnej ameriky z piatich kilometrov nad zemou a prst s pazúrom sledoval obrys zeme skrz mraky. Olizol som si pery a preglgol, hrdlo som mal suché po hodine pokusov o vyslovovanie ich slov, na ktoré nie sme vyvinutí. Unavený. Tie zelené oči sa upriamili na mňa. „Pravda?“ opýtal sa znova.

Pravda,“ odpovedal som.

Jeho uši opäť zvädli zatiaľ čo sa škrabal na hrudi a pozoroval ma. Následne sklonil hlavu a natiahol sa za laptopom, aby ho vzal späť. Podvolil som sa bez kriku a on vstal a položil ho na stôl, následne pozrel dole na mňa. „Na dnes stačilo.

Unavene som prikývol a ľahol si, keď na mňa posledný krát pozrel, prv než odišiel. Počul som hlasy Rris, tlmené stenami a dverami. Chvíľu som načúval, neschopný čomukoľvek porozumieť a ani si nepamätám, kedy som zaspal.


Kapitola dvadsiata deviata

V tú noc som mal zlé sny.

Mal som nočné mory, ktoré sa spätne zdajú absurdnými, ale v spánku prebúdzali najhlbšie emócie. Nepamätám sa, ako vtedy vyzerali, ale viem že ma tie veci naháňali, striehli na mňa, poľovali na mňa. Bežal som cez stromy a piesok keď ma chytili ruky, a ja som sa prebudil lapajúc po dychu ako topiaci sa plavec, kúpajúc sa v pote. Ležal som v temnote, stále na tom vankúši, zírajúc na strop keď moje ucho zachytilo zvuk: „Mikah?

Uhhh? Kto...?“ Tiene za mnou sa pohli, nejasné škvrny v temnote. „Chihirae?“ zachrapčal som, prebodávajúc pohľadom temnotu.

Áno.“ Nasledovala pauza. „Niečo nie je v poriadku?

Ooohhh... hmmmmm.... Nič.

Kričal si, [niečo]. Myslela som si, že si chceš ublížiť. Čo to je?

Opäť som si ľahol. „Iba zlé ... aké slovo to je ... myslieť v noci? Obrázky v hlave? Máš?

„[Sny],“ pomohla mi.

Ty máš sny?“ ozval sa iný hlas. Sprostredkovateľ? On je tu? On nemá domov? „Áno,“ odpovedal som.

Nie moc [príjemný],“ dodala Chihirae. „Nespí moc dobre. Veľa nocí ako táto.

Chvíľu bola pauza, napokon sa Sprostredkovateľ opýtal, „O čom si sníval?

Hľadal som odpoveď, hľadal som slová. Nakoniec som sa zmohol iba na: „O vás.

Vietor zavýjal vonku, potom jeden z nich – zrejme Chihirae – sa dotkol môjho ramena. „Odnesieme ťa späť do postele. Áno?

Polovica noci na tom vankúši pred pieckou a bol som stuhnutý, že som skoro počul praskať moje kosti, keď mi chlpaté ruky pomohli vstať a prejsť k mojej posteli v rohu. S pocitom tepla zo spacáku som si opäť ľahol v temnote, cítiac ich pohľad. Nasledoval tichý rozhovor v Rris a dvere sa otvorili a zavreli.

Chihirae?

Áno?

O čom ... snívaš ty?

Nasledovalo mlčanie, napokon prehovorila, „Myslím že nie sú rovnaké ako máš ty.

 

Kapitola tridsiata

Sprostredkovateľ tam bol aj ráno.

Slnečné lúče prenikajúce zvonka rozžiarili ľadové kryštály na sklách okien. Niečo zasyčalo a padlo v piecke, Chihirae rozbíjala vajcia do drevenej misky. „Dobrý spánok?“ privítala ma a vycerila na mňa tesáky: trojcentimetrové množstvo ihličiek.

Šklblo mnou. Čo som spravil? Čo som len spravil? „Si nahnevaná?“ opýtal som sa s malou dušičkou.

Položila misku a pozrela na mňa. „Snažila som sa usmiať; ako to robíš ty.

Ohhh.

Nevyzeralo to rovnako?

Nie úplne.

Zachichotala sa, kým ja som sa posadil, snažiac sa dostať stuhnutosť z ramena, pričom ma pozorovala. „Ako sa cítiš?

Zlepšuje sa to.“ Vystrel som rameno a pohol ním v malom kruhu zatínajúc pri tom zuby. „Viem to urobiť bez kriku.

Ah,“ sklonila hlavu pomaly zodvihnúc škrupinu vajcia k ústam, vložila si ju do úst, hlasno chrumala a hĺtala, nakoniec sa opýtala, „Už žiadne sny?

Pokrútil som hlavou, „Nie. Už žiadne.

Vydala zo seba tichý zvuk a opäť sa venovala jedlu. Vystrel som chrbát a prešiel si dlaňou skrz vlasy a bradu – oboje rašiace viac ako mi bolo príjemné. Mrazivý ranný vzduch, aj napriek piecke; pritiahol som si k sebe spacák a sledoval ju, hanbiac sa za seba, že každé ráno nie som schopný čokoľvek spraviť. Krucifix, každý deň iba ležať; nebolo to iba nudné, cítil som sa zbytočný, ako piate koleso na voze. Moje zranenia však potrebujú dlhú dobu na vyliečenie.

Chihirae ma úzkostlivo pozorovala, keď som sa pokúšal postaviť na nohy, stále neisto stojac. Nová koža na mojich ranách svrbela. Veľmi pomaly som prešiel krížom k môjmu vaku, použijúc časti nábytku ako podporu.

Čo robíš?“ opýtala sa, keď som sa začal hrabať vo vaku.

Ja ... nechcem celý čas iba ležať,“ povedal som, hľadajúc nejaké oblečenie, vyberúc celý vak a prehľadávajúc kopu. Veci, ktoré som mal na sebe, keď ma postrelila, sú nenávratne preč: museli ich rozrezať. Na jednych rifliach boli tmavé škvrny – tu nie je žiaden prací prášok s hladnými enzýmami – ale boli nositeľné.

Mikah!“ Chihirae došlo čo robím a hneď prestala robiť, čo robila. Vystrčil som ruku, aby ku mne nechodila. „Chcem to.

Posledne si [niečo] a si si viac ublížil. Ľahni si.

Nie, nechcem ležať.

Mikah ...

Prosím,“ skočil som jej do reči, „musím sa hýbať. Sa cítim ... nedobre. Ležal som tak dlho, že mi ide hlava prasknúť. Prosím.

Pozrela najprv na mňa, potom na veci. „Potrebuješ ich?

Cítim sa nedobre bez šiat.

Čo?

Možno pre nich to nebol problém. Pre mňa ... „Cítim sa ako ... chladno. Otvorený. Ako bez prikrývky.

Jej tvár sa zamračila. „Potrebuješ šaty.“ Potom na mňa pozrela zhora nadol, „Ja [niečo] ja rozumiem. Žiadna srsť. Zima.

Áno. Zima.

Povzdychla si nejak, že to znelo ako mix neuveriteľného s totálnou rezignáciou. „V poriadku. Pomôžem ti?

Skoro som spadol pri pokuse dostať moje nohy do spodkov. Prikývol a usmial som sa: „Prosím.

Ona skutočne nemala ani poňatia, o čo tu išlo. Rris používajú šaty, ale iba v extrémnych podmienkach a pri spoločenských udalostiach, ale nemajú množstvo rôznych šiat, ktoré môžete nájsť u ľudí. Neviem povedať, či sa jej to páčilo alebo hnusilo mať také množstvo šiat ako som mal ja: pozrela na moje spodky a sýkavo sa zasmiala.

Čo?“ opýtal som sa.

Nepohodlné,“ jej tvár sa roztiahla a jej uši zvädli v pohybe, z ktorého som zťažka vyrozumel že je to úsmev, zatiaľ čo mi pomáhala stáť, kým som sa obliekol. „Bude dráždiť,“ povedala, dotknúc sa látky spodkov zakrývajúcich môj rozkrok. Odstrčil som jej ruku a ona vydala zvuk, ktorý by sa dal definovať ako cuknutie. Ponožky boli z termoakrylu, niečo čo sa Chihirae veľmi páčilo a pri čom sa ma opýtala, z akého zvieraťa to pochádza. V polovici obliekania nohavíc, pridržiavajúc sa jej jedným ramenom, zatiaľ čo ona rečnila a syčala kým ja som sa kýval, snažiac sa nesmiať, sa rozleteli dvere buchnúc o stenu a veľká kopa dreva vstúpila do miestnosti, aby sa následne s veľkým buchotom zvalila na zem vedľa piecky. Sprostredkovateľ si oprášil ruky a pozrel okolo seba, zvädnúc uši pri pohľade na nás: mňa s nohavicami oblečenými dopolovice, nahnutého, držiac sa Chihirae. Zavrčal niečo smerom ku Chihirae. Chihirae šklbla ušami a zavrčala niečo späť. On sa iba usmial, zošuchol sa ku stolu a pritiahol si misku, sediac a sŕkajúc vajíčka a pozorujúc Chihirae pomáhajúcu mi obliecť sa: modré rifle a tričko. Odstúpila trochu dozadu, pozrela na mňa nakloniac hlavu, „Vyzeráš inak.

Prečo toľko oblečenia?“ opýtal sa Sprostredkovateľ.

Žiadna srsť,“ odpovedala Chihirae.

Vyzerá ako [niečo],“ zavrčal a prešiel ku piecke, kde zobral niečo z panvice, zamával tým vo vzduchu aby sa to ochladilo, následne si to vložil do úst, hlasne žujúc a hĺtajúc. „Vieš, v oblečení vyzerá ako [niečo].“

Chihirae na neho pozrela a vycerila tesáky. Zasyčal a ukázal na panvicu, „Mäso je pripálené.“

Hmmm. Pre Mikaha. Potrebuje takto upravené mäso.

Ulovil si ďalší kus surového mäsa a pomaly ho prežúval, pozerajúc na mňa. Nesvoj som pozrel mimo a potľapkal Chihirae na jej chlpaté rameno, „Ďakujem.

Si v poriadku?“ opýtala sa ma keď odišla ďalej, zanechajúc ma stojaceho.

Áno,“ prisvedčil som, snažiac sa stáť vzpriamene. To sa už ozvalo ranné nutkanie. „Idem na toaletu,“ povedal som jej a otočil som sa odchádzajúc k dverám, potkýnajúc ale stále stojac skôr, ako sa mohla Chihirae priblížiť, „v poriadku,“ zaprotestoval som, držiac ruku od seba aby sa nepribližovala, „v poriadku.“ Znepokojovala sa, ale ostala stáť, zatiaľ čo som sa pomaly presúval k dverám držiac sa v blízkosti steny, pre prípad. Tlmené hlasy reči Rris sa ozvali za mnou, moje meno bolo často skloňované.



Kapitola tridsiata prvá

Chihirae nás chvíľku na to opustila kvôli škole. Počul som buchnutie vchodových dverí a ostal som sám so Sprostredkovateľom. Ten si sadol ku stolu, začal sa hrať s laptopom, pomaly prechádzajúc obrázkami, študujúc každý jeden, akoby skrýval tajomstvo života. Sadol som si opäť na posteľ patriacu Chihirae, pozerajúc na jeho chlpatý chrbát keď ťukal do klávesnice. Za ním okno rámovalo zimnú idylu: zelené stromoradie pokryté bielou perinou a kobaltovo modrá obloha, bolestivo modrá. Po tých týždňoch strávených v tomto malom domčeku mi malá miestnosť pripadala tiesnivo. Sprostredkovateľ sa pozrel okolo keď som vstal, otvorene zazerajúc pri mojom pohybe k dverám, cez chodbu ku vchodovým dverám.

V dome bolo chladno, ale keď som otvoril vchodové dvere, ovial ma mráz ako vedro ľadovej vody chrstnutej do tváre. Ranné slnko sa odrážalo od snehu viac ako meter naviateho pri stenách. Divné stopy v snehu smerovali na sever k ceste, ktorá pokračovala do dediny. Videl som niekoľko rozptýlených detí okolo stodoly, ich hlasy sa niesli v mrazivom vzduchu spolu s niekoľkými snehovými guľami. Prúžky dymu viseli nad dedinou: oddelené stĺpy dymu stúpajúce k práškovo modrej oblohe, kde sa na horizonte prevaľovali mraky vyzerajúce ako kopce vaty.

Oprel som sa o zárubňu dverí, sledujúc krajinu. Všetko čo som cítil, bola čistá senzácia a rezignácia. Vystrčil som nohu a palcom som sa dotkol ľadu okolo dverí. Bol chladný, vzduch mrazivý a svieži zanechávajúc pach cínu v mojich dutinách. Ono sa to deje, bolo to niečo, čo som prežíval, bolo to skutočné.

Ideš niekam?

Temná postava hýbajúca sa v tieni chodby za mnou bol Sprostredkovateľ, stojaci vo svetle lúčov prechádzajúcich okolo mňa. Pokrútil som hlavou a pozrel späť na svet; „Kam?

Tlmené šúchanie kožušiny o kožušinu a keď som sa opäť obzrel, bol bližšie, pozerajúc a študujúc moju tvár. Preglgol som a kúsok sa pohol; jeho nozdry sa rozšírili. Ruka s pazúrmi sa natiahla k môjmu ramenu a ja som sa prudko odtiahol, oprúc sa o stenu za mnou. Zaváhal a odtiahol ruku.

Prečo sa stále bojíš?

Nebojím sa,“ vyštekol som.

Naklonil hlavu na stranu, v tvári mal nečitateľný výraz; potom sa otočil a pozrel von na svet za dverami. „Tvoje [niečo] sa zmenilo. Nespíš dobre. Si stále [niečo], nervózny. Máš dôvod?

Obrátil som sa späť, napínajúc svaly na krku, „Pozerám sa naň.

Ja? Bojíš sa ma pre nejaký dôvod?

Ste tu, aby ste povedal, že som zabil? Niektorí,“ mávol som rukou smerom k dedine, „hovoria, že som zabil. Nemajú ma radi. Tiež ma nemáte rád. Povedali ste, že som iba zviera.“ Prestal som hovoriť jazykom Rris a prešiel na trpkú angličtinu, „Zlikviduj hrozbu a problém je vyriešený.

Vydýchol a vlhkosť kondenzovala v mrazivom vzduchu. „Ja hľadám odpovede. Otázky sú [chodník? cesta?] ktorý musím nasledovať. Nikdy som nevidel niečo ako ty, ale to nechce [niečo] férový [posúdiť].“

Veril som mu? Oh, samozrejme. Samozrejme, že to povedal. Veril som tomu ako som veril, že v USA máme rasovú rovnocennosť. Ak jeden druh s rôznym množstvom kožnej pigmentácie nie je schopný žiť spolu, ako môžu žiť spolu dva druhy rozdielne ako póly magnetu? Nebola šanca veriť tomu, že by mohol byť úplne nestranný.

Pozrel na mňa úkosom. „Neveríš mi, že?

Dostal ma. Zahanbene som na neho pozrel. Nie, nebol som si istý či mu veriť, ale ako to vedel? Nebol som schopný prečítať nič z reči jeho tela, a rovnako nejasná bola Chihirae. Spôsob, akým to povedal: nevedel som, či je nahnevaný, potešený alebo len koštatoval fakt. Iba som olizol pery a priznal, „Neviem.

Ale učiteľke veríš?

Napäto som prisvedčil. „Áno.

Prečo? Ona bola tá, ktorá ti ublížila.

Áno, ale ona je... neviem ako to povedať... dobrá? Pomohla mi. Stála pri mne. Verila mi, že som nezabil.“ Zaváhal som, prv než som dodal, „Ona je priateľ.

Pozrel opäť na mňa, študujúc ma. „Tých veľa nemáš, že? Nejaké [niečo] môžeš [niečo]?

Nerozumiem,“ zaprotestoval som zmätene a nervózne.

Nie,“ povedal pozerajúc na mňa, „Nemôžeš. [zabudni na to].“

To ma zmiatlo ešte viac; frázy, ktoré pre mňa nemali žiaden zmysel. Pozrel som späť na dedinu v diaľke a v objatí zimy, vychádzajúce slnko vrhalo odlesky na snehu a ľade a ja som sa snažil nájsť zmysel jeho slov. Robil si zo mňa srandu, žartoval na môj účet? Nebol som kvalifikovaný na zodpovedanie tejto otázky. Iba som si povzdychol a opýtal sa, „Čo so mnou urobíte?

Pri otázke sklonil hlavu. „To je niečo, na čo sa snažím prísť. Ak si aj [nevinnosť], stále predstavuješ problém. Stále tu bude veľa osôb, ktorí sa budú [zaujímať] o [niečo] teba.

Vedel som si predstaviť. Pozrel som na neho, následne sa otočil a odkríval späť k ohňu a teplu. Nechal laptop zapnutý, prechádzal do režimu spánku, šetriac energiu. Musím ho niekedy znova nabiť. Na stole za laptopom ležala Sprostredkovateľova pištoľ. Vzal som ju bez váhania, cítiac jej váhu, obracajúc ju som ju študoval. Kresadlovka s obnosenou drevenou rúčkou, ktorá v mojej ruke nesedela, tmavá hlaveň dekorovaná nejakým nápisom, ktoré mohlo byť písmom alebo okrasou. Uzáver bol pripevnený na otočné kolo zaoblené ako kvetina, zatiaľ čo spúšť bola prevedená v tvare, čo som o niekoľko sekúnd definoval ako pazúr. Opatrne som položil tú vec späť.

Vieš čo to je?“ Sprostredkovateľ stál za mnou, ležérne, ale dosť blízko, aby na to rýchlym pohybom dosiahol. Prisvedčil som: „Áno.

Máte [zbraň]?“ Potriasol ušami. „Ako táto?

Áno.“ Sadol som si k stolu, uľaviac tak mojim nohám. Bol som vyčerpaný. „Podobné.“ Pozrel som znova na pištoľ a opýtal sa, „Vieš ... zasiahnúť s tým?

Nie je [niečo] ako kuša, ale menšia. Ľahšia na nosenie.“ Vzal pištoľ z môjho dosahu. „Vaše zbrane sú iné? Aké?

Mykol som ramenami. „Ah.... iné.

Prisadol si na roh stola a zbadal som jeho chvost nervózne šhihať pred obrazovkou. Nevyzeralo to veľmi komfortne. Aké to môže byť mať niečo také naviac? Na čo to do pekla používajú? Rovnováha?

Iné, a?“ zamrmlal.

Pozrel som na neho zistiac, že ma dostal, zíral som a nevedel, či mienil zbrane, o ktorých sme hovorili alebo jeho chvost. Vyceril tesáky, následne si obtočil chvost okolo, chytil konček a pomaly ho hladil. Preglgol som a on sklonil hlavu, niečo mrmlajúc, následne na mňa opäť pozrel. „Niektoré Vaše zariadenia sú viac [komplexnejší] ako čokoľvek, čo som doteraz videl. Platí to aj pre Vaše zbrane?

Áno.

A tvoj druh bojuje medzi sebou?

Niekedy,“ priznal som, dotknúc sa následne klávesy na laptope vystrúhajúc trpký úsmev. „Skoro stále.

Prevracal pištoľ v rukách, hladiac jej línie, následne ju odložiac na sivý náter laptopu, strieborné záblesky vo svetle: ťažký kov a opotrebované drevo, niečo smrtiace pretavené do niečoho umeleckého. Vzdialený výkrik od funkčných zabijákov ľudskej produkcie. „Čo si myslíš o nás?

Zamrkal som. „Nerozumiem.

Čo si myslíš o nás? O Rris?“ Sprostredkovateľov flaškovo-zelený pohľad ma študoval. „Potom čo sa ti stalo, čo si myslíš keď nás vidíš?

Toto bola otázka, ktorá ma rozrušila. „Prečo sa ma pýtate takú otázku?

Ruka s tesákmi urobila nejasné gesto. „Neviem, čo si zač, ako ty [niečo]. Musím sa niečo naučiť prv než budem [niečo]. Rozumieš?

Snažil sa podať pomocnú ruku mojim myšlienkam? „Myslím, že áno.

Dobre.“ Sklonil hlavu, v očakávaní? „Čo si myslíš o nás?

Neviem, či to viem. Poznám iba Chihirae a Vás. Nie veľa hovorí ku mne.“ Zastavil som sa a usmial sa, „Vaše mladé sú zábavné. Sú také ...“ Nepoznal som ich slovo, tak som si pomohol anglickým, „rozkošné.

Hovoril si s deťmi? Som prekvapený, že od teba neušli.

Toto trochu zabolelo. Potvrdil som, „Boli ... zvedavé. Počuli o mne veľa a chceli to vidieť.

Nevystrašil si ich?

Vystrašiť ich? Pozrel som na neho nevľúdne, či si myslí, že som ich prišiel strašiť. „Myslíte si, že chcem desiť? Nie, nechcem. Nemôžem to zmeniť. Každý Rris, ktorý ma vidí, si myslí to isté...

A vždy bude,“ povedal potichu.

Tie slová mi vrazili cencúľ do duše. Zachvel som sa; áno, vždy budú. Po zbytok môjho života sa na mňa budú pozerať: šokovane, nechutne, zvedavo a zdesene. Nikdy si na to nezvyknem, nie úplne. Keď to Sprostredkovateľ povedal, nebolo to niečo, o čom som uvažoval – niečo o čom som chcel uvažovať. Po zbytok môjho života. Navždy je dlhý čas.

Pokrčil som ramenami a pozrel na moje ruky a na klávesnicu laptopu. Celý svet, život ktorý som poznal a rozumel mu, ktorý mi sedel ako pár starých treniek... je za mnou, je preč.

Mikah?“ Zelené oči ma študovali.

To je... to nie je dobrá predstava,“ preglgol som v ich jazyku, na čo mykol ušami. Nie, to nebola dobrá predstava, a ešte horšia ak bola možnosť, že strávim môj čas obvinený z vraždy. Sprostredkovateľ na mňa hľadel pohľadom, ktorý ma postupne vytáčal. Znova som preglgol a spýtal sa, „Čo urobíte, ak budete presvedčený, že som to urobil?

Poškrabal sa na líci. „Budú ťa chcieť mŕtveho. Je to normálne, ale ty nie.

Nezabijete ma?

Niečo iné. Neviem,“ švihol chvostom a pohniezdil sa, následne vstal a prešiel k oknu, ktorým vstupovalo dnu ranné slnko. Svaly sa pohybovali pod temnou srsťou na jeho chrbte, žiaden na tom správnom mieste. „Neskôr. Musím ísť von. Nechám ťa tu. Ostaneš tu.“ Otočil sa a vyceril na mňa tesáky, jeden z úsmevov, ktorý ako posledný vidí levov obed, „bude to tak [niečo] omnoho ľahšie pre každého. Nechcem ťa naháňať.

Vedel som, že to čo povedal aj myslel; doslova. „Asi nemám moc na výber,“ zamumlal som anglicky.

Čo to bol za zvuk?

Zostanem.

Najlepšie pre všetkých.


Kapitola tridsiata druhá

Buď Chihirae alebo Sprostredkovateľ boli späť. Počul som buchnutie vchodových dverí a pozrel ponad papiere rozložené na stole, popísané mojim kŕčovitým písmom na každom kúsku. Obrazovka laptopu jemne svietila, textový editor plný riadkov poznámok a referencií, fonetických reprezentácií ich jazyka a znakov Rris, ktoré som vytvoril a vložil, skopírované z jedného z textov Chihirae. Bola to Chihirae, ktorá prišla so závanom mrazivého vzduchu, zastala vo dverách oprúc sa o zárubňu, kým si vytriasala zbytky snehu a ľadu objímajúceho jej nohy ako pár čižiem. „Začínam nenávidieť zimu,“ zavrčala.

Povedala si, že srsť je dobrá pre teplo,“ poznamenal som s úsmevom. Zasyčala na mňa a následne opravila, „dobrá na teplo ... na teplo, rozumieš?

Áno. Na teplo. Rozumiem,“ prisvedčil som a zahľadel sa na iné tváre v chodbe za ňou, pokukujúce okolo jej pása. Chihirae zbadala, čo upútalo moju pozornosť. „Ah... myslím že týchto si už stretol.

Feher?“ vyslovil som meno jedného mláďaťa vpredu.

Ty si pamätáš?“ Pohol sa dopredu a Chihirae mu položila ruky na plecia, zastaviac ho. Uškrnul sa na ňu, „Povedal som Vám, že si bude pamätať.

Nie je ľahké na teba zabudnúť,“ uškrnula sa späť. „Okej. Buďte potichu, stále nie je [niečo] na Váš [niečo]. Skúste ho neroztrhať.

Odignoroval ju, znova na mňa hľadiac, „Prečo máš na sebe toľko oblečenia?

Prečo ty nemáš?“ odvrkol som. „Nie je ti zima?

Nie, dnes nie je zima,“ poznamenal. Chihirae urobila gesto, niečo ako Dajte mi pokoj. „Už rozprávaš lepšie,“ vyhŕkol iný, jeden z tých, ktorí boli vtedy v izbe, a následne mi kŕdeľ detí kládol ďalšie otázky.

Prečo ti nerastie srsť?

Prečo hovoríš tak divne?

Viac otázok, akonáhle získali viac istoty, stádo po pás vysokých figúr so stopami snehu na oblečení sa postavili vôkol, zatiaľ čo sa Chihirae pomaly vzdialila. Prečo to robí? Snaží sa dokázať niečo niekomu? Možno to bola skúška, vidieť strach domácich. Môže mi to spraviť? Zamrkal som a pozrel dole na mláďa, ktoré sa dotýkalo mojich riflí, zadrapujúc pazúre do nich, „Hej! Opatrne!

Čítaš toto?“ ďalší sa už načahoval za knihami, knihami patriacimi Chihirae. Rýchlo som ich vzal prv než na ne položil svoje pazúre. Ďalší ... doprdele!

Čo je to?“ Feher sa hral s klávesami laptopu. „Wow! Pozrite! Hýbe sa to!“ rýchlo som siahol na klávesnicu a uložil dokument prv než by urobil niečo také, ako vypol napájanie. „Čo je to?“ dožadoval sa.

Počítač.

Tváre sa zachmúrili a mláďatá si vymenili zmätené pohľady. „Čo je to p`c`tas?“ pípol hlások.

Toto. Nástroj.

Malé ruky sa dotýkali klávesnice a pazúre klepotali o klávesy, píšuc nezmysly na obrazovke. „To píše?“ opýtalo sa mláďa a ukázalo na text v jazyku Rris, ktorý som napísal predtým, „To sú slová.

Ako to dokáže?

Ukázal som im. Sadli si a pozerali, ticho, ako v tranze, kým som písal nejaké veci v textovom editore. „Odkiaľ to pochádza?

Odtiaľ odkiaľ pochádzam aj ja.

Kde?“ ozval sa nástojčivo zhluk hlasov.

Ahhh,“ pozrel som neisto na môjho nečlovečieho učiteľa a dobrodinca, ktorý zatiaľ ukončil prikladanie do piecky. Oprela sa o stenu, prekrížila ruky a pozrela pobavene. Tak na toto som bol sám. „Okej,“ povzdychol som si, „ukážem Vám...


Kapitola tridsiata tretia

Odviedol si dobrú prácu,“ pochválila ma Chihirae, keď som jej pomáhal upratať riad po večeri. „Zdá sa, že ťa majú radi.

Som obľúbená osoba,“ usmial som sa. Ale preklad nebol dobrý: ich slovo pre 'osobu' je Rris, čo ja nie som. Chihirae na mňa pochybne pozrela, ale ďalej to už neriešila. „Sú zábavní,“ povedal som.

Vedia byť tŕňom v päte,“ povzdychla si. „Ale nemyslím, že by bolo niečo, čo by som radšej robila.“ Vzala misku, ktorú som jej podal a otriasla z nej vodu. Ľahšie bolo nechať ma umývať, nakoľko potom strávila zbytok večera sušením jej navlhnutej srsti. „Páčilo sa im tvoje zariadenie.

Deťom sa obvykle páči.

Čo tým myslíš?

Deti môjho druhu sa bavia ich používaním, najmä na hranie.

Ai,“ uvažovala nad tým, potom povedala, „Neukázal si mi tie hry predtým.

Mykol som plecami a vybral ďalšiu misku z horúcej vody. Tu sa nedal otvoriť kohútik: bol roztopený sneh. „To sú iba hry.

Pazúrom odlúpla kúsok zbytku v miske. „Tá čo ukazovala lietajúci stroj. Takí ako ty také veci majú aj v skutočnosti?

Áno.

Poznám takých, čo sa naháňajú za lietaním celý život. Snívajú o tom. Zaujímalo by ma, keby im niekto povedal, že to čo[niečo] už bolo vytvorené a teraz sa to používa v hrách.“ Otrela si ruky o boky a zahľadela sa na laptop. „Tie hry ... je v nich veľa strieľania.

Pravda. Starstrike, AT-57 letecký simulátor, Trinity Unveiled, Hammerhead, Unreal 2, SPAWN. Neukázal som im Wing Commader IX: the Kilrathi, ktorý je podobný s Rris a osud, ktorý postihol niektorých by nemusel byť interpretovaný správne v porovnaní s hrou. Ale násilie; kto to povedal, že: „Nemôže byť dráma bez konfliktu?“ Neviem. Niekedy sa aj mne zdalo príliš násilia v hrách, hry ako zabi ich všetkých mi nešli po chuti, ale potom ľudia – akokoľvek to budeme popierať – sú od prírody násilnickým druhom. Mal som rád hry, oddychovky na voľný čas. Niečo ako digitálne gumové koliesko proti stresu. Osobne som našiel potešenie v zostrelení niekoľkých NKAF MIGov alebo Imperiálnych TIE bojovníkov, pribiť revajúceho Reapra s KKD kanónom a Kilrathi stúpajúci v šťavnatej plamennej guli. Pokrčil som ramenami. „Veľa ľudí hovorí to isté,“ povedal som. „Veľa z nich hovorí, že je to tak lepšie ako by to malo byť reálne.

Chihirae sklonila hlavu a poslala mi jeden z tých pohľadov, ktoré mi začínali byť dôverne známe: „Pravda. Veľa z tvojho druhu má ... veci ako je táto?“ mávla rukou na laptop.

Áno. Je to bežné,“ povedal som pri drhnutí misky na varenie pripomínajúcej wok v mastnej vode. Žiaden čistiaci prostriedok. Keď som jej podal misku na utretie, iba na mňa nemo hľadela, oči rozšírené a uši pritlačené k hlave. Videl som jej švihajúci chvost. „Čo?“ opýtal som sa nervózne.

Jej krk sa napol keď preglgla a nastražila uši. „Ja som ... nič.“ Vzala misku a otriasla z nej vodu. Po nejakej minúte ticha sa ozvala, „Tvoj druh .. hovoríš že to zariadenie je bežné. Máte ich veľa? Sú [niečo]?

Rler? Nepoznám to slovo.

Hovorila som ti o peniazoch? Áno? Rozumieš tomu? To znamená, že zariadenie nestojí veľa peňazí. Rozumieš?

Lacný. „Áno. Rozumiem. Áno, to nestojí veľa peňazí.“ Zahľadela sa na laptop znova, vyzerajúci tak divne na drsných doskách jej stola. „Nemyslím, že sme schopní vyrobiť niečo také. Ani za sto rokov. Aby to bolo lacné a bežné pre všetkých ľudí na používanie...“ Pozrela na mňa, ale nebol som schopný zistiť jej výraz tváre. „Mikah, musíš byť [niečo]. Rútiš sa do temnoty.

Nerozumiem.

Prepáč; [metafora]. Stále zabúdam, že nie všetkému rozumieš.“ Zazerala na misku, obracajúc ju v rukách s jej chlpatými prstami; povzdychla si a odložila misku bokom na jej miesto. „Mikah, vystrašíš množstvo osôb. Huhh, to sa ti už podarilo. Oni sa budú cítiť [niečo] tebou, tiež aj [niečo] ktoré tu sú ... ostatní vo svete, ktorí sa o nás starajú ako o deti. Rozumieš?

Ja ... Ja som iba jediný. Ja ne...

Mikah, na tom nezáleží. Vždy tu bude niekto, kto sa bude báť toho, čo vieš, čím si: niečo čo nie je Rris.

Myslíš že je to také viditeľné?

Mikah,“ bolestne pozrela.

Prepáč.

To čo vieš bude [niečo] mnohých. [niečo] nebude chcieť zmenu. Niektoré veci, ktoré si mi povedal, niektoré veci, ktoré si mi ukázal, bude mnoho tých, ktorí urobia čokoľvek, aby to dostali, iní nebudú chcieť zmenu. [niečo] [niečo] budú na teba hľadieť ako na spásu alebo [niečo] na [niečo].“

Prosím, Chihirae, nerozumiem. Príliš rýchlo.

Sklonila hlavu. „Ospravedlňujem sa. Mikah, iba ... buď opatrný. Mysli. Nedes iných.

Ako tu,“ povedal som.

Zažmurkala na mňa. „Tu?

Vystrašil som ťa, snažila si sa ma zabiť.

Ah,“ cúvla pri tom, následne na mňa niekoľko sekúnd pozerala – nervozita? Cítil som nával bolesti v ramene a jej krivý úsmev, tik jej tváre, prv než sa otočila a pomaly sa zosunula do stoličky a pozerala na mňa skrz prsty. Povzdychol som si a dotkol sa vody: studená. Bude musieť vyliať dres, ja ešte stále nemôžem nič dvíhať.

Ako oni,“ povedal som po chvíli, ukazujúc hlavou smerom k dedine za stenami domčeka. „Oni si nemyslia, že by som to urobil ja, že? Ja som cudzinec, takže som... som ľahkým terčom. Oni tomu neveria, ale chcú tomu veriť.

Zazerala na mňa, akoby neverila, čo som práve povedal. „Stále ma prekvapuješ. To ti povedal Shyia?

Kto?

Chihirae zažmurkala, „Shyia, Sprostredkovateľ,“ povedala, akoby som prehliadol niečo očividné. Nemohol som si pomôcť, keď mi niektoré ich mená zneli tak staticky. Povedal som iba, „Oh,“ a potriasol som hlavou. „Nie. On nie.

Ah. Myslím, že máš možno aj pravdu,“ povedala, poškrabala sa na uchu a venovala mi úkosný pohľad. „Je to vidieť,“ usmiala sa.

Pozrel som sa na seba. „Skutočne Vás až tak desím?

Skoro som sa pomočila keď som ťa prvý krát videla.

Ďakujem. To som potreboval vedieť.

A tak prvá vec, ktorú Sprostredkovateľ počul pri svojom príchode, bol smiech Chihirae. Zastavil sa vo dverách za ňou, s ťažkým kabátom prehodeným cez rameno. Chihirae zbadala môj pohľad do priestoru za ňou a tak sa rýchlo otočila, rovnako rýchlo sa aj upokojila. „Zmeškal som niečo?“ opýtal sa Shyia.

Ah,“ Chihirae sa oprela a hladila si srsť na lícach. „Iba mi Mikah ukázal, že má [niečo].“

On?“ Sprostredkovateľ mi venoval jeden pohľad – čo tým myslel? – a odišiel zavesiť kabát. Vonku stále sneží, usudzoval som podľa topiaceho sa snehu na obnosenej koži. „Stretol som sa s [niečo].“

Ah,“ Chihirae na mňa krátko pozrela.

Oni chcú [niečo] zajtra v noci. Oni chcú jeho,“ ukázal na mňa, „aby tam bol, takže môžu [niečo] keď [niečo]...“

Počkať,“ prerušil som. „Prosím, nerozumiem. Čo sa deje?

Obaja na mňa pozreli, potom Sprostredkovateľ povedal, „[niečo] bude zajtra.

Nepoznám to slovo: Fichi’tchi,“ protestoval som, trochu vystrašený.

Mikah,“ Chihirae vstala, prešla cez miestnosť a kľakla si predo mnou, znížiac sa na výšku mojich očí. „Počúvaj: zajtra ťa chcú vidieť, na [niečo] teba, aby rozhodli, či si zabil alebo nie. Rozhodnúť, čo s tebou.


Kapitola tridsiata štvrtá

Bol to dlhý, predlhý deň po ťažkej noci plnej zlých snov. Mal som dosť času sedieť a báť sa.

Nepovedali mi nič. Ani posraté slovíčko! Vôbec som netušil čo sa bude diať, na čo sa mám pripraviť. Dostanem obhájcu? Doprdele, ja ani nerozumiem všetkému čo sa udialo. Premýšľajúc o tejto stránke veci sa mi ťažko vyjadruje, aké boli niektoré rozhovory s Rris nejasné a popletené. Zabudnúc na stručnosť som sa musel vymotať z nekonečnej slučky otázok a vysvetlení, hodiny strávené páčením konceptu domova. Urobil som maximum pri zaznamenávaní udalostí a stretnutí, ktorými som za tie roky s rôznymi Rris prešiel, ale všetko to sú iba poznámky vecí, ktoré sa mi zdali dostatočne podstatné. Bolo to neskutočne ťažké hovoriť s nimi, nie to ešte porozumieť všetkému, čo sa dialo navôkol.

Chihirae mi nevedela povedať, čo sa bude diať a Sprostredkovateľ odmietol povedať, aký bude asi verdikt. Kládol otázky dedinčanom, aspoň tak hovorila Chihirae, snažiac sa porozumieť tomu, čo sa stalo. Ja som moc nepomohol: vedel som iba málo, ešte menej som vedel povedať. Tomu, čo som s ťažkosťami zo seba dostal neviem, či vôbec veril.

Bol som pripútaný k malej miestnosti, stále v stave nemožnosti prejsť väčšiu vzdialenosť. Okrem toho, moje topánky zmizli. Schúlil som sa na posteli Chihirae rozmrzene pozorujúc prenikajúce slnečné lúče skrz okno, putujúce po podlahe ako čas plynul. Tak dlho som mal strach, až prešiel do apatie a následne do spánku.

Chihirae ma zobudila svojím príchodom. Vonku už bola tma a oheň vyhasol, zanechajúc miestnosť mrazivú. Neprehovorila, iba na mňa pozerala počas oprašovania snehu zo seba, následne sklonila hlavu a začala rozkladať oheň. Ešte ospalý som si sadol na okraj postele, pretierajúc spánok z mojich očí, pozorujúc Chihirae. Po chvíľke sa opýtala, „Si v poriadku?

Prisvedčil som.

Máš strach.

Je to vidieť?“ zamrmlal som.

Chihirae postávala, prstami zaborenými do chumáčov srsti na hrudi, následne prešla bližšie a sadla si na druhú stranu postele. Niekoľko sekúnd a naklonila sa ku mne, dostatočne na to, aby sa dotkla môjho ramena, mojej pokožky. Šklbol som sebou a ona sa odtiahla. „Prosím, skús sa ukľudniť.

Chi...“ zakoktal som sa pri jej mene a skúsil znova, „Chihirae, čo sa stane? Dnes, čo sa stane?

Neutešene na mňa pozrela, zrejme premýšľajúc či mi to povedať alebo nie. Prečo? Tomu som nerozumel. Nemám právo to vedieť? Nakoniec povedala, „Je to stretnutie tých [niečo]. Každého to zraní, rozumieš?

Zúčastnia sa všetci, to myslela. „Myslím že áno.

Stretnú sa. [niečo] Sherrithovo; starosta; Shyia; tí ktorí ... hovoria že si zabil Sherritha. Oni rozhodnú.

Budem môcť prehovoriť?

Samozrejme.

A budú počúvať?

Na to nemala odpoveď. Znova sa ma dotkla, natiahnúc sa mi pohladila líce a rastúcu bradu. Aktuálne som sa nezaoberal holením, najmä na výzvu Chihirae, aby som si ‘nechal srsť‘. „Možno ak by si mal viacej srsti, bolo by to lepšie.

Unavene som na ňu pozrel.

To bol žart,“ objasnila a znova sa dotkla mojich vlasov. „Myslím že ... by si sa mal okúpať, prípadne vyčesať.

Teraz?

Musíš urobiť dobrý [dojem]. Ide o tvoj život.

Prešiel som si rukou cez vlasy. Áno, zdalo sa mi že som akýsi uležaný. „V poriadku.

Voda sa nejakú chvíľu zohrievala na piecke, následne ju Chihirae preliala do medenej vane. Musel som sa vyzliecť a stáť trasúc sa tak, ako som sa narodil vo vode, siahajúcej mi po lýtka, zatiaľ čo mi Chihirae pomáhala sa umyť. Nahota nebol problém, nakoniec ma ošetrovala už niekoľko týždňov. Žiadna tečúca voda alebo nádoba dostatočne veľká na skutočný kúpeľ, skončilo to jednoduchým umytím. Umývala ma na chrbte, jemne v miestach zásahu šípom na ramene. Sakra, moje rameno bolo stuhnuté a vždy bude, najmä v týchto chladných ránach. Mať sval prepichnutý tyčkou nevedie k jeho flexibilite, a lepšie to určite nebude. Zafarbenie v okolí rany postupne ustupovalo, ale rameno stále hralo rôznymi farbami. Chihirae jemne umývala môj chrbát a krk v miestach, kde som nedosiahol a pomohla mi aj s vlasmi. Sklonil som hlavu a použil som šampón z vaku, očistiac ich po dlhom čase. Chihirae mi nedovolila použiť žiadne z mojich mydiel, tvrdila, že smrdia ... odporne. Horúca voda rýchlo vychladla, zanechajúc ma so zimomriavkami. Chihirae prešla prstom po zvrásnenej pokožke; „Prečo to robíš?

Neovládam to,“ pokrčil som ramenami, cítiac jej teplý prst prechádzajúci po mojej pokožke pomedzi zježené chlpy. „Zima.

Ah. Je to ako [niečo]. Ako môžeš niečo robiť s tak tenkou kožou?“ Zasmiala sa a potľapkala ma po ramene. „Nie dlho.

Nebolo to také zlé, tá zima. Povaha stavby. S otvorenými dvierkami piecky ma oheň hrial na polovici tela, tá druhá polovica sa začala cítiť nepohodlne. Bola dôkladná, možno až príliš dôkladná: vzdychol som, keď ma umývala medzi nohami. „Nehýb sa,“ zasyčala a ja som sa strhol sa, keď zľahka prešla po citlivej pokožke svojimi čiastočne zatiahnutými pazúrmi. Uľavilo sa mi, keď som sa mohol opäť obliecť do teplého oblečenia. Chihirae sa pozrela na moju biednu kolekciu oblečenia a povedala, „Potrebuješ poriadne oblečenie.“ Nakoniec z toho niečo vybrala: modré rifle, čisté čierne tričko a swan-dri košeľu navrch. „Lepšie,“ predniesla Chihirae po opatrnom pričuchnutiu, „Teraz tvoja srsť.

Čo?

Vyzeráš ako zle udržiavané [niečo],“ povedala, keď sa začala prehŕňať v jednom z jej hrnčekov, vracajúc sa s malým skrúteným koženým púzdrom. Rozbalené púzdro odhalilo lesklé hrebene a kefy so slonovinovými rukoväťami a pár tenkých strieborných nožníc zasunutých v pútkach. Nádherné, hotové umenie s miniatúrnou rytinou. „Ľahni si. Tam,“ ukázala ku piecke.

Neisto som urobil, čo mi povedala. Na zem som položil karimatku a ľahol si na ňu, cítiac sa zraniteľne s odhaleným krkom sledujúc pavučiny pri strope v rohu miestnosti. Chcelo by to tam vymiesť. Chihirae mi podvihla hlavu aby pod ňu podložila uterák a následne si kľakla držiac mi hlavu tak, že ma srsť na jej stehnách šteklila na ušiach, ja som sa pozeral hore na neľudskú tvár, pri záblesku kovu v jej rukách sa moje svaly napli, moje srdce sa rozbúšilo.

Ruka sa jemne dotkla môjho hrdla, môjho pulzu, „Kľud.“ Potom prešla skrz bradu čerchrajúc ju, dotýkajúc sa pokožky pod ňou, skúmajúc štruktúru lebky: moje lícne kosti, čeľusť. Nožničky vyzerali zvláštne v jej chlpatých rukách: roztomilo, delikátne. Skoro som sa rozosmial a postupne sa uvoľnil, ako začala pracovať, strihajúc chumáče chlpov. Jej hlava bola naklonená na jednu stranu, napäto pozorujúc jej prácu, moju tvár. Niekedy sa pohniezdila, sledujúc ma z iného uhla. Nakoniec bola moja brada upravená k jej plnej spokojnosti. Posadila si ma, srsť opretá na mojom chrbte; nožnice položené stranou a do ruky bol vzatý hrebeň.

Keď začala česať, chvíľu to bolelo pri použití hrebeňa a – ako som si so znepokojením uvedomil – jej pazúrov rozčesávajúc moje zamotané vlasy. Príjemná bolesť, mykajúc hlavou späť ako bojovala s uzlami v kaderách, ktoré mi pomaly padali až na plecia. Trvalo to hodnú chvíľku, kým hrebeň prechádzal plynulo vlasmi.

Celý tvoj druh má takúto srsť?“ opýtala sa.

Obyčajne čistejšiu.“ Mykol som sebou, keď hrebeň narazil na neposlušný uzol.

Táto farba,“ pohniezdila sa a ja som cítil je prsty na blonďavých vlasoch zátylku. „Vyzerá lepšie čistá. [niečo]. Pekné. Ako svetlo.

Nevedel som, čo na to povedať. Prvá príjemná vec, ktorú kedy o mne niekto z nich povedal. „Ďakujem,“ bola to drobnosť. Ozval sa zvuk chichotu Rris a ja som sa uvoľnil pri pocite hrebeňa prechádzajúceho cez moje vlasy a tepla ohňa. Po chvíľke ma začal premáhať spánok, ako keby som bol trochu opitý. Reakcia primáta na česanie: prirodzené endorfíny a pekne vysoké. Príjemné. Dostatočné na to, aby som zabudol, čo ma čaká v nasledujúcich niekoľkých hodinách. Na rameno mi bola položená ruka, jemne ho stisla, „Máš to rád?“ zamrmlala Chihirae.

Hmmm,“ odpovedal som s kladným hlasom. Predpokladám, že to prijala ako áno; každopádne, zachichotala sa znova a neprestala česať. Až príliš skoro sa ozval ďalší hlas Rris: „Nevyrušujem počas niečoho?

Sprostredkovateľ stál vo dverách. Jeho uši boli dole.

Čistím ho,“ odpovedala Chihirae s posledným šmahom hrebeňa. „Vyzerá lepšie, nie?

Ako [niečo],“ povedal Sprostredkovateľ a nevedel som povedať, či súhlasí alebo nie. Postavil som sa na nohy a venoval som Chihirae nepríjemný pohľad: nemyslel som, že budem niekedy taký zahĺbený. Vrátila mi ten pohľad, potom sa usmiala a začala baliť jej súpravu. Sprostredkovateľ na nás nerozhodne pozeral – čo si asi myslel že sme robili? – následne zafŕkal a vyzliekol si kabát. „Kenth povedal, že sa stretávajú večer, hneď po večeri.

Dobre,“ usmiala sa na neho Chihirae. „Tichší s plnými [žalúdok]. Nebudú chcieť zjesť Mikaha. To bol vtip, Mikah.

Ďakujem za upozornenie,“ ale bolo ťažké občas to uhádnuť.

Hmmm,“ zamrmlal Sprostredkovateľ, natiahol sa a prešiel bližšie k ohňu, vystierajúc ruky k teplu. Takmer zábavné. Pozrel dookola na Chihirae a dodal, „a mali by sme veci Mikaha zobrať so sebou. Hlavne to zariadenie. Určite to budú chcieť vidieť.


Kapitola tridsiata piata

Moja prvá vonkajšia exkurzia.

Zapadajúce slnko premenilo vrcholce oblakov v ružové až zlatisté chumáče, strácajúc horizont za vrchmi obklopujúcimi údolie. Sneh vržďal pod mojimi topánkami – zmaterializovanými vďaka Sprostredkovateľovi odniekiaľ - keď som sa zachumlal do kabáta chrániac sa pred večerným chladom nasledujúc stopu pretínajúcu snehom zasypané farmy na ceste do mesta. Viedli ma Rris: Chihirae vo vlastnom starom otrhanom kabáte ma jemne držala za rameno, pomáhajúc mi pri každom zakopnutí. Po pravej strane kráčal Sprostredkovateľ v jeho dlhom kabáte siahajúcom až po členky, majúc na sebe jeho nohavice a prešívanú vestu, môj objemný batoh mu visel z ramien: nehodiace sa pre túto scénu, možno by to bolo aj trochu zábavné ak by tu nebol občasný záblesk jeho noža a pištole okolo pása.

Striasol som sa. Chihirae na mňa pozrela a stlačila mi ruku; utešovala ma? Zakopol som a ona ma chytila, potľapkajúc rameno. „Mikah? Prosím, neboj sa.

Ako to môžeš vedieť?“ opýtal som sa zírajúc na budovy pred nami. Medzi nimi sa pohybovali Rris.

Je to cítiť [niečo],“ povedala. „Upokoj sa. Budú to tiež cítiť a bude to pre teba ťažšie. Ty si nič neurobil, nemáš sa čoho báť.

Ale oni nevedia, že som to neurobil,“ ukázal som smerom k budovám mestečka, cítiac ako mi srdce zovrelo v hrudi. Zľakol som sa, pozrúc na Rris v mojej blízkosti, Chihirae vyzerala vyľakane a Spostredkovateľ obozretne. „Chihirae ... je to zvláštne, iné. Neviem čo sa stalo, neviem čo sa stane. Nerozumiem všetkému čo hovoríte, čo robíte.“ Na to som vzal a stisol jej ruku, cítiac jej cuknutie akoby sa dotkla drôtu pod napätím. Zvláštne svaly sa napínali, prinášajúc mi zvláštny pocit pri ktorom mi behal mráz po chrbte. Jej nosné dierky sa rozšírili a ja som sa dotkol jej tvrdých zakrivených pazúrov prstov, „vy máte toto, máte tesáky...“ nedokončil som, zľahka sa zachvejúc.

Ty,“ pocit poznania sa jej zjavil v očiach, prekvapený pohľad. „Ty sa nás bojíš?

Pozrel som na ňu a na Sprostredkovateľa, nikto z nich nebol vyššie ako moje ramená, obaja na mňa zírali mysliac si bohviečo. Keď som pustil ruku Chihirae trochu ustúpila. Utrel som si spotené dlane a opäť kráčal vpred. O niekoľko sekúnd som začul vŕzgať sneh pod ich tlapami a tentokrát bol Spostredkovateľ pri mne, pozorujúc ma. Zasunul prst pod remeň prevesiac si batoh cez rameno povediac, „To veľa vysvetľuje. Budeš v poriadku?

Prikývol som.

To znamená áno?

Áno. Myslím že áno.

Povzdychol si, jeho dych mrzol vo večernom vzduchu. „Iba buď pokojný. Nenechaj ich vystrčiť tvoje pazúre.

Znepokojivá predstava. Ruka sa dotkla môjho druhého ramena, pútajúc svoju pozornosť. Chihirae sa na mňa usmiala, „Budeš v poriadku.

Rris sa zhromaždili navôkol ako sme vstúpili do mesta. Nie úplného mesta: špinavá cesta ktorú sneh a nohy premenili miestami na ľad a blato, približne tucet malých budov umiestnených pri ceste. Rôzne typy budov: niektoré kamenné; ostatné drevené, vonkajšie trámy majúc čierne alebo červené sfarbenie. Iba jedna budova mala dve poschodia, strechy pokryté bridlicou, slamou alebo dreveným šindľom. Niektoré mali okná zasklené, veci boli viditeľné za tabuľkami skla. Obchody? Hlúčiky Rris sa zhromaždili na verandách budov, uprene zízajúc. Niekoľko mladých prebehlo v blízkosti, niektorých z nich som poznal; keď dospelí zakričali a mladí zastali, neochotne pozerajúc späť na svojich rodičov kričiacich na nich zlostne. Okríknutí teda ustúpili a mávali na mňa z diaľky. Usmial som sa, jednoducho odkýval naspäť a oni sa zasmiali sadnúc si na verandu oproti sledujúc ma.

Náš cieľ bol približne v polovici kratšej cesty: jednopodlažná, drevom obitá budova so svetlíkom nad dvojkrídlovými vrátami. Rris čakajúci vonku na verande sa odstúpili keď sme sa priblížili a ja som opäť zaváhal. Chihirae sa dotkla môjho ramena, jemne ma tisnúc dopredu.

Sprostredkovateľ,“ jeden z Rris, žena, zavolala, „je to bezpečné nechať tú vec pobehovať okolo?

Nikomu neublíži,“ Shyia upokojil nervóznu mačku sledujúcu ma. Chihirae opäť tlačila moje rameno, hore schodmi. Musel som skloniť hlavu prechádzajúc dverami a vo vnútri bolo slabé, oranžovo sfarbené svetlo z niekoľkých lampášov a svietnikov. Zamrkal som, navykajúc moje oči.

Nevedel som načo budovu bežne používali. Bolo tam niekoľko debien a sudov uložených pozdĺž vzdialenej steny, zbytok drevenej podlahy bol vyprataný. Jednoduché drevené stoličky boli uložené do tvaru polkruhu, iné v strede oproti nim: ako stretnutie anonymných alkoholikov. Rris čakali, stojac ako som vošiel, ich oči žiarili ako olej na vode z jemného svetla večerného súmraku za mnou. Uzavretá, temná miestnosť s Rris, veľa Rris, viac ako som ich kedy videl na jednom mieste. Začal som sa opäť triasť a zovretie Chihirae znateľne stúplo. „Sadni si,“ povedala. „Tam. Sadni si a čakaj.

Sedel som samozrejme v strede. Posadil som sa a stolička alarmujúco zavŕzgala, ale držala. Chihirae stála po mojom boku pokiaľ šepot hlasov Rris stúpol a obklopil nás a podlaha vržďala pod náporom hýbajúcich sa chlpatých tiel. Lampáš bol zatienený a ja som sedel pred Rris s horným párom bradaviek vo výške mojich očí, pozrúc hore a vidiac otvorené pery odhaľujúce lesknúce sa tesáky.

Nechajte ho na pokoji,“ zavrčala Chihirae.

Tlama sa otočila, ako hlaveň zbrane, mieriac na Chihirae. „Opäť to chodí. Nechávaš to chodiť kam sa tomu zapáči?

Neutekal, alebo áno?

Tvár sa otočila opäť na mňa, pozerajúc na mňa zhora nadol. „Nemyslím že by to mohlo aj keby chcelo. Ako sa má tvoje rameno? Ha? Ešte bolí?“ pohla sa aby vrazila do môjho ramena a bez rozmýšľania bola moja ľavá ruka hore a držala jej zápästie.

Zvuk v miestnosti narazil na múr: stíchol.

Neľudské kosti a svaly sa hýbali pod mojou dlaňou, tlak ako sa snažila uvoľniť zo zovretia. Pulz sa zrýchlil a ja som stuhol s rukou pevne zvierajúcu jej zápästie, pozerajúc na úšklebok ktorý sa razom premenil na vrčanie. Cítil som ako sa mi krv vytratila z tváre ale nemohol som sa pohnúť. Jej druhá ruka sa vystrčila pripravená vytiahnúť pazúre, pohotovo ma doškriabať.

Mikah.“ Hlas Chihirae bol veľmi nízky, veľmi jasný v mojich ušiach. „Pusti ju. Hneď. Nechaj ju ísť.

Pomaly som uvoľnil zovretie a ona uskočila dozadu. „Je to nebezpečné!

Iba sa snažil brániť.

Hej!“ ozval sa iný hlas a Sprostredkovateľ si kliesnil cestu cez dav okolo nás. „Teraz čo [niečo]?

Tá vec [niečo] mňa,“ iná žena zavrčala kývnuc rukou smerom ku mne.

Sprostredkovateľ na mňa pozrel. „Urobil si to?

Zastavil som ju. Snažila sa ma zasiahnúť, tu,“ ukázal som na zranené rameno.

Obrátil sa späť k žene, „Prečo si to urobila? Prečo si blízko že ťa môže [chytať]?

Zavrčala na mňa. „Je to nebezpečné!“ Potom sa vrátila späť do kruhu obklopujúceho nás, s chuchvalcom známych obklopujúcich ju.

Keď sa veci upokojili, Chihirae sa predo mnou skrčila, „Mikah, prosím, ostaň tu. Nehýb sa. Nenechaj sa [provokácia]. Rozumieš?

Áno. Je ... je mi to ľúto.

Potľapkala moju nohu, potom vstala a odišla do tmy. „Chihirae ...?“ žadonil som za ňou keď ma opustila, nevediac čo robiť, ale moje slová padli do prázdna.

Dvere sa potom zavreli, uzavrúc ma v miestnosti s viac ako tuctom Rris. Ozval sa hlas, vyzývajúc ich aby sa usadili a Rris si sadali v chuchvalci rôznorodých stoličiek, niektorí sa usadili na sudy a vrecia uložené pri zadnej stene. Pozeral som sa navôkol snažiac sa zachytiť nejakú známu tvár, nájduc ich úplne anonymné, bezpohlavné, muži a ženy rozmazaní v tieňoch. Ich vrava ustala do tichého šepotu a ja som pozeral na polkruh, vidiac neľudské oči zízajúce späť. Chihirae? Kde je...

Mikah?

Sprostredkovateľ sa postavil dopredu, s neznámym Rris po boku. „Stretol si už Kentha?

Pozrel som sa na Rris: nižší ako Sprostredkovateľ, s akoby zlepenou srsťou. Muž, hádal som. Fúzy na jeho lícach boli zastrihnuté do tvaru štvorca. „Ja ... ja myslím že nie.

Stretli sme sa,“ ten druhý – Kenth – povedal. „U učiteľky. On bol [niečo]. [niečo] keď sa Ki dotkla jeho zranenia.

TO som si pamätal. Nie ich tváre, ktoré mi niekedy unikali, ale pamätal som si tú bolesť. „Oh, áno.

Nepamätáš sa?“ opýtal sa Shyia.

Nie celkom.

On je [niečo],“ vysvetlil Sprostredkovateľ.

Nerozumiem slovu, Itchis?

On dozerá na Západnú vodu, hlas hovoriaci s [vláda] v Ležiacich kameňoch. Rozumieš tomu?

Poslanec? Starosta? Nebol som si istý a tak som si ho spojil s funkciou starostu, skúšajúc používať mne známe pomenovania na veci, ktoré sa možno ani nedajú presne preložiť. „Uh, áno,“ povedal som.

Starosta mi venoval nepríjemný pohľad, potom urobil zvláštny ľudsky znejúce odkašľanie pred tým, než povedal, „Vieš prečo si tu?

Povedali ste že som zabil. Dotiahli ste ma sem.

Uh ... áno. Sprostredkovateľ bude počuť čo chceš povedať a čo [niečo] má povedať. On rozhodne, či si vinný.

Ozvalo sa vrčanie z publika a žena – tá istá ako predtým? – sa postavila, ukazujúc na mňa pazúrom a zavrčala niečo vášnivo v jazyku Rris.

Čo hovorí? Nerozumiem,“ otočil som sa na Shyiu.

To ani nevie poriadne hovoriť!“ odvrkla žena, jasne vediac že tomu rozumiem.

„Príliš rýchlo,“ povedal som ale vrčanie pokračovalo, viac argumentov ktoré padali okolo mojej hlavy. Olízol som si pery, cítiac kvapky potu štekliac ma pod pazuchami. Ako sa mám brániť keď do čerta nemám najmenšieho poňatia o čom hovoria? Nakoniec Shyia niečo zavrčal na ňu a ja som zachytil iba posledné slová, „... sadnúť!

Sadla si. Gániac na nás, na mňa. Sprostredkovateľ zavrtel hlavou ako pes otriasajúci svoju srsť od vody, potom pozrel dookola a povedal pomaly, jasne:

Pre začiatok, musíte pochopiť že toto stvorenie nie je [niečo] zviera. Jeho meno je Mikah a nazývajú sa sl´vek. Neviem [niečo] odkiaľ prišiel a ako sem prišiel, on [niečo] že to bola nehoda. Ak je to, čo mi ukázal pravda, potom jeho [niečo] sú podobní nám: majú jazyk, mestá a dediny. On nie je [niečo] zviera.

Vypadá tak,“ zavrčal hlas.

Prečo potom tie podivné šaty?“ opýtal sa iný.

Nemá srsť,“ povedal Sprostredkovateľ. „Nie je to jeho chyba.

Ozval sa smiech. To mi moc nepomohlo: stále som sa cítil ako hlavný chod na leviom pikniku.

Vyzerá to ako zviera.“ Opäť to bola tá žena. Začal som voči nej pociťovať odpor. „Ako môže mať niečo ako to mestá a dediny. Ak neviete odkiaľ to prišlo, ako to môžete vedieť? Asi vám to povedalo? A veríte tomu?

Sprostredkovateľ zastrihal ušami, potom prešiel k môjmu batohu opretému o stenu a vytiahol čiernu rovnú dosku môjho laptopu a podal mi ho. „Ukáž im čo si ukázal mne.

Ukázal som.

Položil som laptop do klína a otočil obrazovku tak, aby na ňu videli diváci. Plochá obrazovka žiarila pod lampami. Mrmlaním komentovali, keď som spustil video z encyklopédie, sprevádzaná prehliadka New Yorku. Videl som Rris nakláňať ich hlavy, skúšajúc pochopiť čo videli na obrazovke, potom ako sa ozvalo kliknutie sa skoro prevrhli dozadu. Niektorí sa postavili aby lepšie a zblízka videli.

„[niečo],“ ozval sa zavalitý chlap, „čo to je?

Mesto odkiaľ pochádzam,“ povedal som.

Panoráma z World Trade Centre ukazujúc predmestia miznúce v červenom opare západu slnka; kameň a betón kam až oko dohliadlo. Keď prezentácia skončila ukázal som im ešte niekoľko krátkych klipov: hrnčiar pracujúci na kruhu, nejaké zábery z motorkárskych závodov na Isle of Man, kajakovanie na Yukone, večeru na Delta Clipper, šialené lyžovanie na svahu čierna perla. Potom som vložil svoju kartu s klipartami a nechal ju prezentovať ako slideshow, nový obrázok každých 10 sekúnd. Nepozeral som sa, vedel som čo sa zobrazuje: ľudia, zvieratá, vozidlá ... všetko zo sveta ktorý už možno nikdy neuvidím.

Starosta sa vtedy rozhodol opýtať, „Čo je tá vec zač?

Nástroj,“ Sprostredkovateľ povedal. „Mikah hovorí že je to veľmi [niečo] medzi jeho druhom.

Triky a hračky,“ zavrčala žena, potom explodovala, „[niečo] môjho [niečo]! Tá vec je vrah. Zabila Serritha! Môže to[niečo] kohokoľvek z nás ako ďalšieho, a vy nám tu ukazujete hračky!

On nikdy nikoho nezabil!“ odvrkol iný hlas. Chihirae.

Bude tu ticho!“ vyštekol Kenth a v momente bolo ticho, iba zvonka sa ozvalo zavytie.

Mikah,“ Sprostredkovateľ na mňa znova pozrel, „povedz im všetko čo sa stalo. Od začiatku, čo si povedal Chihirae a mne.“ Potom sa obrátil na divákov: „Prosím, počúvajte. On sa iba učí hovoriť a nepozná mnoho slov, má problém rozprávať. Iba ho počúvajte. Mikah,“ gestom mi naznačil aby som začal.

Prehltol som, olizol si pery a začal svoj príbeh. Bolo to tretí krát, čo som ho rozprával. Moja reč Rris sa zlepšila, používal som ju, ale stále to malo ďaleko od plynulého prejavu. Ticho počúvali. Možno to bolo tým že počuli niečo ako ja bojovať s ich rečou, zviera predvádzajúce triky pre ich pobavenie, čokoľvek za tým bolo, počúvali. Tí ktorí mi verili, tí ktorí ma nenávideli, počúvali ma. A keď som skončil ...

To je [niečo]!“ zavrčala žena.

Nerozumiem,“ povedal som.

Zagánila na mňa, vycerila na mňa záblesk tesákov v nenávisti. „To nie je pravda!

Je to pravda.

Nie!“ Potom začala rozprávať jasne, vyrážať na mňa slová, „my sme nemali nikoho ďalšieho na farme! Sherrith a ja sme boli sami! Vystrelil na to a to utieklo. Vrátilo sa to späť a zabilo ho to.

Nie,“ zakričal som. „Boli tam ďalší. Dvaja, myslím. Možno viac. Myslel som, že sú to pomocníci ...

Potrebujeme my [niečo] pomoc?“ vyrazila zo seba smiech: vysoký, núteno znejúci zvuk.

Nemohol si sa zmýliť?“ opýtal sa starosta.

Zavrtel som hlavou a jeho pery sa pohli. „Nie! Videl som ich.

Ako môže vidieť niečo čo tam nie je!“ zavrčala žena.

Raeya,“ Sprostredkovateľ sa obrátil k žene, „povedz nám čo si videla.

To už viete. Pravdu!

Vyhovej mi.

Povzdychla si a oboma rukami si prehrabla chumáče jej chlpatej hrivy, potom začala svoj príbeh a ja som opäť nerozumel. Rozprávala príliš rýchlo, gestikulovala, ignorujúc ma keď hovorila k svojim.

Príliš rýchlo,“ ozval som sa.

Ignorovala ma a pokračovala v rozprávaní.

Prosím,“ zopakoval som, „Nerozumiem. Príliš rýchlo.

Spomaľ,“ povedal Sprostredkovateľ. „Raeya, chcem aby to tiež počul.

Jej uši zvädli a zaváhala. Keď začala opäť hovoriť hovorila pomalšie, skoro až uštipačne, ale bolo to dostatočne pomaly pre mňa aby som zachytil podstatu. A dúfal som že jej nerozumiem dobre.

Videli to prvýkrát v mesiacoch pred zimou, keď uskladňovali kŕmenie pre zvieratá. Ona bol v dome keď počula krik zvonka. Keď sa vybehla pozrieť čo to bolo, bola napadnutá divokým tvorom. Sherrith na to vystrelil ale minul, avšak postačovalo to na zahnanie toho tvora preč. Utieklo to do kopcov a nikto im neveril, keď o tom hovorili.

Potom sa to vrátilo. Niekoľko krát im zmizlo zo zásobárne mäso, čo ostalo bolo nedojedené. Zubor zmizol. Po viac ako dvoch mesiacoch ako to prvýkrát videli, sa vydal Sherrith ráno do stodoly, zatiaľ čo bola tá časť údolia v tieni. Nemyslela si nič zlé až kým jej neodpovedal na jej volanie. Keď vyšla von, videla toho tvora znova utekať cez polia, miznúť z farmy. Sherritha našla v stodole, jeho hrdlo bolo roztrhané.

Jej druh, pomyslel som si.

Oh. To vysvetľuje ten hnev.

„[niečo] Rahtei,“ Sprostredkovateľ sa otočil na Rris sediaceho vzadu v tieni, okupujúceho jeden zo sudov pri stene, „hovoril si že si ho tiež videl.

Chlap sa začal hýbať neohrabane, postavil sa. Bol veľký, statný. „Hhhmm, áno. Ako to ... on povedal, my sme končili s večerou. Videl som to v okne. Nevedel som čo to bolo a bolo to preč skôr ako som mal možnosť na to vystreliť. Viac som to už nevidel ... až teraz. Nevzalo nám to nič, neublížilo nám to.“ Vyzeral neisto, keď sklonil hlavu a jeho uši zvädli keď prehovoril, „deti sa ho neboja. Majú ho rady.

Chihirae bola ďalšia na rade ktorú oslovil Sprostredkovateľ. Postavila sa za mňa a ja som zacítil pohladenie jej ruky na ramene prv než začala.

Počula príbehy o podivnom stvorení blúdiacom po meste ale nevenovala tomu prílišnú pozornosť. Každé mestečko má svoje príbehy. Učila deti viac ako mesiac bez nejakých problémov okrem bežných ktoré sa objavujú na vyučovaní. Potom sa ale jedna z kníh stratila.

To ma naštvalo. Myslela som si že jedno z detí ju vzalo, ale nikto [mať]. Obišla som mestečko mysliac možno niekto ju videl, ale nikto o tom nič nevedel. To ma vyľakalo. Nemám [niečo] ako [výmena].“

O niekoľko dní neskôr keď som prišla do triedy, bola kniha na stole. Žiadne z detí sa však nehlásilo k tomu, že ju tam dalo. Chcela som obehnúť ich rodiny a zistiť, kto z nich zavčas rána odišiel skôr do školy, keď som zbadala prach padajúci z povaly. Došlo mi že niekto tam je, hýbe sa tam.“ Povzdychla si a pozrela na mňa. „Musela som myslieť na deti. Nemohla som pripustiť aby im čokoľvek ublížilo, tak som sa snažila [niečo], nedať [niečo] na povale [niečo].“

Ukončila som vyučovanie bez [niečo]. Až o niečo neskôr som počula o vražde.“ Chihirae sa na chvíľu odmlčala, škrabkajúc srsť na jej hrudi. „Hovorili že to bolo zviera. Myslela som, že to bola osoba na povale, ale začala som mať pochybnosti. Na knihe bol divný pach, a silnejší bol na povale. Požičala som si od Kentha kušu, povediac že sa obávam zvierat."

Nasledujúci deň bol pokojný. Nevidela som žiaden prach, nepočula nič nezvyčajné. Myslela som si že možno [niečo]. Keď vyučovanie skončilo nechala som tam knihu ... akoby som ju tam zabudla.

Neskôr, som sa vrátila ... s kušou. On tam bol. Všetko čo som videla bola jeho tvár keď ma zazrel. Bolo to ... hrôzostrašné. Vystrelila som.“ Nepozerala na mňa. „Spadol a ja som znovu nabila. Mal v sebe zabodnutý [šíp] a utekal, vonku zozadu. Prenasledovala som ho a znova vystrelila z dverí a zasiahla ho. Bežal však ďalej a mne sa nechcelo prenasledovať zranené zviera tak som zabehla do mestečka po pomoc. Bolo tam dosť záujemcov o jeho lov; [niečo] po vražde. Snažila som sa dostať tú pachuť preč tak som sa vrátila do stodoly očistiť to tam. Našla som tam však knihu, ktorá nebola moja, plná kresieb a písma, všetko v normálnom zápise a niečo, čo som ešte nikdy nevidela. Snažila som sa to pochopiť keď sa vrátil. Takmer som na neho vystrelila, keď prehovoril. Ťažko mu bolo rozumieť, ale boli to slová. Žiadal ma o pomoc, následne sa zrútil.

Povzdychla si, znejúc ako únik posledného vzduchu z deravej pneumatiky. „Tušila som ... bol bezbranný, krvavý, takmer mŕtvy, a ja [niečo] že nie je zviera. Nemohla som ich nechať ho zabiť.“ Pozrela na mňa a jemne sa usmiala, „bola to správna voľba.

Hovorila si o zavraždení [niečo]!“ družka mŕtveho Rris – Raeya – odvrkla.

Si veľmi [niečo] s ním,“ Shyia povedal a ona sa na neho vyškerila. Sledoval ju krátky čas, potom si vybral ďalšieho Rris. Niekto známy. Jeho tvár mi niečo pripomínala, ale až keď začal hovoriť som si uvedomil, že je to doktor, ten ktorý mi pomohol s preväzmi.

Vy [liečiť] jeho rany, je tak?“ opýtal sa Sprostredkovateľ.

Áno,“ potvrdil doktor. „Vážne. Skoro ho to zabilo dostať z neho ten šíp. Som prekvapený že to vôbec prežil. Veľmi krvácal, zvonka aj vnútorne.

Aké druhy zranení mal?

Doktor sa poškrabal na brade, „Niekoľko. Ahhh, najhoršie bolo to [niečo] v jeho ramene. Taktiež rana na jeho boku ktorý šíp prestrelil. Rovnako mal množstvo škrabancov a rán na hlave a ramenách.

Škrabancov od pazúrov?

Nie, nie. Boli po páde. Tenká koža. Hlavne od konárov a kríkov.

Sprostredkovateľ sa zamyslene zadrapil svojimi pazúrmi do vesty a opýtal sa, „Videl ste Serrithovo telo?

Áno.

Aký druh zranení mal?

Seky a škrabance. Od pazúrov. Jeho hrdlo bolo rozdriapané, pomerne hlboko. Ďalšie škrabance mal na ramenách a chrbte. Ktokoľvek to spravil, bol veľmi silný a mal pazúre.“ Pozrel na mňa, „On nie.

Videla som to,“ žena zavrčala a ozvalo sa mrmlanie od ostatných Rris v miestnosti. „[niečo] Vás! Videla som to!

Ako?“ opýtal sa Sprostredkovateľ. „V čase vraždy Sherritha, bol Mikah na povale stodoly. Bol tam celé doobedie. Musel tam byť ak vrátil knihu na stôl prv než vyučovanie začalo.

Rayea otvorila ústa, potom sa vyškerila na mňa. „Mohol ju tam nechať predošlú noc. [niečo]! Vy [niečo] dôkladne!“ Potom niečo zavrieskala na Sprostredkovateľa: príliš zúrivé na to, aby som tomu mohol rozumieť. Jeho chvost sa mykol a pozrel na mňa, neskôr na Chihirae. Raeya povedala ešte niečo ďalšie a boli tma ďalšie veci, avšak príliš rýchle aby som to zachytil.

Chihirae sa chytila za rameno a kľakla si vedľa mňa, „Buď pokojný, áno?

Čo sa deje?“ opäť som sa triasol.

Pohladila ma. „Je to v poriadku. Je to normálne, a my dúfame. ... Shyia chce použiť [niečo]. Je to normálne, niečo ako liek. Núti ťa to hovoriť, hovoriť hlavne pravdu.

Rris zamrmlali a Sprostredkovateľ prišiel bližšie. V ruke držal malú keramickú nádobku, nie väčšiu ako obal na 35mm film. Chihirae mi vyhrnula rukáv pár centimetrov a povedala, „Musí ťa škrabnúť.

Hej!“ Bol som zmätený, následne vystrašený pri pohľade na nôž ktorý Sprostredkovateľ približoval k môjmu ramenu. Chihirae mi silnejšie zovrela rameno a za ňou stojaca Rayea sa divoko vyškierala. „Chihiare! Nie ...

Pocítil som krátke bodnutie, trochu krvi tieklo z centrimeter dlhej rany. „V poriadku,“ upokojovala ma Chihirae. „Nebolelo to tak veľmi.

Zadúšal som sa, krútila sa mi hlava. Niečo v mojom podvedomí sa chcelo hádať, ale bol som príliš zaneprázdnený sa tým zaoberať, sledujúc ako Shyia ponoril trot noža do nádobky a vytiahol odtiaľ kvapku temnej sirupovej tekutiny. Chihirae mi stále držala pravú ruku, dostatočne pevne aby som sa nemykal keď rozotieral tekutinu na ranu. Vtedy mi preblesklo mysľou čo sa posledne stalo, keď Chihirae mi dala ich liek: „Chihirae ...

Hotovo,“ povedala mi s posledným potľapnutím môjho ramena načo sa Sprostredkovateľ niečo opýtal. Žmúril som na neho. „Povedz nám znova, čo sa stalo. Čo sa skutočne stalo.

Olízol som si pery a urobil tak. Začal som hovoriť, začal som sa nervózne potiť počas rozprávania. Tento liek ma skutočne poriadne zasiahol. Látka ktorú mi dali ... nemohol som na to myslieť, čo to so mnou robí, ale môj strach vzrástol ako vzrastala teplota môjho tela. Odkašľal som si, potom pokračoval, snažiac sa neprestať. Moje srdce divoko bilo, svojim vlastným rytmom, búšenie v prsiach narastalo až kým to nezačalo bolieť akoby som bežal o život, akoby ruka vzala moje vnútornosti s začala ich žmýkať. Rris pozerali keď som opäť prestal, zvíjajúc sa, snažiac sa pokračovať. Všetko sa točilo: tmavá miestnosť s tieňmi skáčucimi svojim vlastným životom, žiariacimi očami a neľudskými tvarmi všade navôkol, tvarmi ktoré prebudili moje najtemnejšie obavy, strachu ktorý museli prežívať moji veľmi vzdialení predkovia keď sa stretli s medveďom a ich mozog na nich kričal rovnako ako na mňa `zmizni odtiaľto!`. Skrútená končatina mi chytila rameno, iná vec na mňa vrčala a ja som sa nekontrolovateľne chvel, kŕče mi zvierali svaly zatiaľ čo ma oblievala horúčava. Závrat točil celou miestnosťou, so zovretým žalúdkom som sa sklátil, napínajúc ma. Ruka mi chytila vlasy a zodvihla hlavu k vyškerenej tvári. Jačanie sa mi ozývalo v ušiach.  

Odvrátil som tvár, keď iný úder cez tvár ma poslal k zemi, než som ucítil bolesť, spolu s ďalšou bolesťou som vyrazil päsťou a ucítil jej dotyk s niečím. Vrčiaca tvár sa vrhla na mňa s lesklým zdvihnutým kovom, potom ma ohromila explózia, štipľavý dym zaplnil miestnosť a ja som sa strhol v úplnej hrôze, vrhol som sa tápajúc po dverách než ich otvorili a ja som vypadol z dusivej atmosféry do mrazivého zimného vzduchu ktorý ma ovial ako facka keď som sa potkol a padol do snehu a blata, prichádzali ďalší okolo mňa, uzavierajúc ma, viacero zbraní sa objavilo v rukách a ja som iba zakričal, pozviechal sa a bežal, vnoril sa pomedzi budovy a bežal, zatiaľ čo výkriky za mnou mocneli...

Výkriky za mnou mocneli ako ma naháňali, sledujúc ma opatrnejšie po brehu, na ktorom som sa pošmykol a padol. Premkla ma úplná hrôza. Zapotácal som sa, oblečenie som mal nasiaknuté a ponorené v blate zmiešanom s krvou. Vybehol som pomedzi stromy a ocitol som sa pred domami. Povzdychol som si a preglgol, frustrovaný, vystrašený, neschopný rozmýšľať zatiaľ čo sa svet okolo mňa hýbal vpred. Nemal som kam ísť, nebol tam nikto kto by mi pomohol. Zabijú ma hneď ako ma zbadajú.

Obrazy odinakiaľ sa mi premietali v hlave, realita zmizla. Utekal som.

Zasnežené polia boli vo svite mesiaca čiernobiele, chladné a čisté ako silikón, prenikavo mrazivé. Trasúc sa, zmätený a omámený, zdrogovaný do nepríčetnosti som bežal, až kým polia nezmizli a okolo mňa boli iba stromy, mesačný svit zmizol a ja som bol slepý, pokaziac všetko. V tej temnote som padol, opakovane dáviac až kým v žalúdku nič neostalo, trasúc a chvejúc sa zatiaľ čo moja pokožka horela a pálila a moje svaly pevne zovreté ako káble boleli za divokého búšenia môjho srdca som nevedel, ako dlho som ležal v mrazivom snehu a temnote, zatiaľ čo droga od Rris zúrivo atakovala môj systém.

Mikah?

Hlas prišiel odnikiaľ a nebol som si istý, či to nie je niečo v mojej hlave. Nič som nevidel.

Mikah?“ Tentokrát sa niečo dotklo mojej nohy; letmý dotyk ktorý hneď zmizol. Trhol som sebou, snažiac sa schúliť do klbka. „Si v ... počuješ ma?

Trochu som podvihol hlavu. „Kto?“ zachrapčal som.

To som ja.“ Niečo temné v tej tme sa pohlo, neľudská silueta sa hýbala. „Chihirae.

Chihirae.“ Zakašlal som, odporná chuť zvratkov pretrvávala v ústach a nose. Ľadové kryštáliky vločiek si našli cestu do rukávov a do košele. Vyžmýkaný ako po ceste dlhej milión míľ: totálne vyčerpaný. Únava sa miesila spolu s hystériou a halucináciami. „Chihirae,“ začal som sa triasť, plakať. „Do prdele, krucinál, Sheera, čo ... čo sa stalo? Čo sa mi to stalo?

Je to v poriadku,“ povedala a ja som ucítil jej rameno pomáhajúce mi sadnúť si. Oprel som sa o jej príjemné teplo a zakliesnil sa prstami do jej kožuchu pod kabátom, trasúc sa.

O celú večnosť neskôr ma jemne pohladila chlpatá ruka vzadu na krku. „Je to v poriadku. Neublížil si nikomu. Už je to preč. Poď, studený si ako cencúľ. Poď.

Musela mi pomôcť vstať, potom prehodiť moju ruku cez jej ramená ako ma viedla cez temný les do jasného biela polí. To som sa už prudko triasol od vyčerpania a chladu, moja tvár bola napätá a nové zranenia veľmi boleli. Niekde v diaľke sa ozvalo vytie vlka a ja som zaváhal, ale Chihirae pokračovala ďalej. Svetlá mestečka za poliami pred nami blikali, vtedy sa iné tiene pohli. Boli tam Rris, čakajúci dav. Niekoľkí z nich mali v rukách pochodne a mne to pripomenulo staré horory, keď sa vrhol dav na šialeného vedca a jeho monštrum. Zneistel som ale Chihirae ma upokojila, ťahajúc ma skrz nervózne postávajúcich Rris.

Sprostredkovateľa sme stretli na verande provizórnej súdnej siene. „[niečo]! Ako mu je? Čo sa stalo?

Nemyslím si že si toho veľa pamätá. A čo ona?

Bude žiť.

Cítil som ako sa Chihirae zachvela. „To bolo [niečo]. Pomôžte mi. Je ťažký.“ Sprostredkovateľ vzal moju druhú ruku a tak medzi nimi ma odniesli dnu. Ostal som sedieť skrčený na podlahe a o sekundu tam už bola Chihirae prehodiac deku cezo mňa.

Krik. Krik Rris, boj mačiek.

Tá žena, Raeya, s doktorom snažiacim sa jej pomôcť, ošetrujúcim jej zakrvavené nozdry a ústa, zatiaľ čo ona jačala na Sprostredkovateľa a ukazovala na mňa. Cítil som sa zle, na odpadnutie, niekde medzi vyčerpaním, strachom a pozostatkami drogy. Zavrel som oči a nechal som zvuk premeniť sa na nevýrazné chrapčanie v ušiach.

Mikah?“ Niekto mnou jemne zatriasol. „Poď. Postav sa. Ideme domov.

Domov,“ zamrmlal som a necha som Rris ma viesť.

Je to vrah!“ ďalší hlas zajačal. „Napadlo ma to! Nezabijete to? [niečo] Vy [niečo]! Ja to chcem [niečo]! Je to nebezpečné!

Chihirae ma pevne držala a viedla von z budovy zatiaľ čo Raeya za nami soptila. „Neublížil som jej,“ snažil som sa povedať Chihirae. „Ja nie.

Ja viem,“ upokojovala ma, ale nevedel som povedať, či to tak aj skutočne myslela alebo sa ma snažila iba utešiť. Vonku čakali sane, zo zubra v postroji sa v mraze parilo. Opäť začalo snežiť, niekoľko vločiek padajúcich z tmavej oblohy ostalo na zvieracom kožuchu. Chihirae mi pomohla sadnúť na lavicu vzadu a skontrolovala či sedím dobre. Pritiahol som si deku bližšie ku krku, sedel som a triasol sa, zatiaľ čo malé skupinky Rris postávali na zamrznutej ulici a pozorovali ma. Chihirae sa vrátila s Rris ktorý na mňa hľadel a potom vyskočil na pohoničovu lavicu, zatiaľ čo Chihirae si sadla ku mne. Krátky zvuk a pohli sme sa: trhavo cez blato, potom hladko v hlbšom snehu.

V poriadku?“ opýtala sa, potom sa dotkla mojej tváre. „Celý horíš.

Trhol som pred jej dotykom a svojou rukou som sa dotkol čela; cítiac sa vyčerpane, odporne, na odpadnutie, celkovo zle. V mesačnom sivte som videl ranu, ktorú mi uštedril Sprostredkovateľ, temná čierna línia skrz moje svetlé zápästie. Bolo napnuté, stále som sa cítil zle.

Mikah?“ Chihirae sa naklonila dopredu, snažiac sa mi vidieť do tváre.

Čo to je?“ opýtal som sa, ukazujúc jej moje zápästie. „Tu?

Ah.“ Jemne vzala moje zápästie do jej rúk: jej vankúšiky boli chladné na mojej koži, ale jej koža bola teplá. „[niečo] z[niečo]. Nazývané Isti Firth. Nemá to mať také účinky.

Pozrel som na jej ruky, potom na jej tvár. To som často nerobil. Sám neviem prečo; akoby som počul jej hlas a snažil sa vidieť osobu ... človeka to hovoriť. Pozrel som na jej ruky, ramená, krk ... teraz jej oči boli ako temné jazerá v slnečnom svite, chvejúce sa ako srandovne naklonila hlavu v jednom z tých pohľadov, v ktorých sú mačky takými majstrami. Jantárové prstence sa trblietali v temnote zatiaľ čo chladný svit mesiaca ožaroval obrysy jej srsti. Ohromilo ma to, tá noc, tá číta nemožnosť toho všetkého. „Nechcel som ublížiť,“ zašepkal som. „Mrzí ma to.

To je v poriadku,“ povedala, „ty si iba [niečo] jej trochu.“ Myslím že sa potom usmiala: „Nemáš pazúre a si [niečo] jej. Myslím že keby si mal [niečo] by si ju hravo aj zožral.

Nevedel som, čo to znamenalo, nevedel som na to zareagovať. To čo v angličtine môže byť narážka, tu to tak nemuseli myslieť. Všetko čo som vedel povedať bolo, „Nejem surové mäso.

Natriasala sa: smiech. „Nie, ty neješ.“ Potom sa razom upokojila a pozrela na vzdialené kopce miznúce v temnote noci a znovu sa objavujúce ako sa mraky prevaľovali popred mesiac. „Nie, ty neješ, že?“


Kapitola tridsiata šiesta

Ako dlho tá noc trvala? Sám som si nebol istý, ale čo som si pamätal bolo, že mesiac bol vysoko: okolo polnoci, možno už po. Viac ako šesť hodín pekla pre mňa. V dome som sa opäť zrútil, takmer nevnímajúc snahu Chihirae vyzliecť moje čerstvo krvou nasiaknuté šatstvo, nezaujímalo ma to.

Vedel som že sú to sny, ale stále som si nevedel pomôcť. Nikdy som si nevedel pomôcť.

Obrovský, tichý koridor. Žiarivé svetlo. Biely kameň, ale pach rozkladu všade navôkol. Niečo ma sledovalo a kdekoľvek som sa otočil, na stenách boli tiene a tiché kroky za mnou. Moje srdce sa divšie rozbúšilo keď som sa snažil nájsť to, čo ma prenasledovalo. Snažil som sa utiecť, ale vždy boli predomnou tiene a obrysy bez ohľadu na smer, ktorým som sa vydal. Ďalší roh a chytilo ma to, svetlo mi udrelo do tváre a pazúre sa zaťali do líc, zvieracia tvár vrčala a ligotavé tesáky sa nahli k môjmu krku a ja som ...

... vykríkol ako som sa prebudil, vrčiace postavy som mal stále pred sebou, držiac ma a jačiac na mňa. Bojoval som kým na mňa kričali a držali ma, keď som prišiel k sebe kde som, kto ma drží a kričí na mňa, „Kľud! Si v poriadku. Máme ťa. Mikah, všetko je v poriadku. Počuješ ma? Bol to iba sen.

Prestal som bojovať a zvalil som sa do spacáku, mokrý od potu, prudko sa trasúc cítiac jej srdce šialene biť rovnako ako to moje skrz jej hruď. Vonku bola stále noc, nejaká nehorázne skorá hodina. Lampáš horel oranžovým svetlom, vrhajúc tancujúce oranžové svetlo a tmavé tiene po stenách. Pozrel som na jej ruky držiace tie moje a späť do jej jantárových očí fixovaných na mňa, následne som už nemohol zastaviť príval sĺz ktoré zo mňa žmýkali kŕče zvierajúce moje telo.

Všetko bolo preč. Môj život, priatelia aj rodina. Všetko a všetci ktorých som kedy poznal a mal rád boli preč, stratení v nemerateľnej diaľave. A čo mám teraz? Niekoľko pripomienok môjho domova, niekoľko čačiek a osamelú budúcnosť v krajine, kde ma nepovažujú za bytosť, kde zvieratá ktoré chodia ako ľudia držia môj život v ich pazúrmi obdarených rukách. Plakal som od strachu z nového, nepoznaného a strateného.

Tvoje oči,“ zamrmlala Chihirae po chvíľke. „Sú vlhké... Je to bolesťou, že? Zvnútra. Ty [plakať].“ Jej ruka sa pohla a pohladila moju tvár, moju pokožku, kúsok nad bradou, dotknúc sa stôp sĺz. „Prečo?

Nepatrím sem,“ preglgol som. „Prečo som tu?

Chvíľku bola ticho, potom povedala, „Neviem.“ Jej hlas bol iba slabo vrčiaci, asi sa snažila byť nežná.

Nechcel som to. Ja ... ja som tu nechcel byť, nechcem nikomu ublížiť...“ viac som nedokázal povedať a Chihirae zo seba vyrazila krátky výkrik, keď som ju chytil a vnoril svoje dlane do jej kožucha vzlykajúc; zmätený, stratený a opustený nerozumiac tomu čo sa vôbec deje okolo mňa, ona sa neskôr uvoľnila a držala ma pri sebe až kým to nepominulo.

Pamätám si, že tú temnú noc som opäť zaspal v jej objatí, s prepletenými nohami, jej teplá kožušina hriala v mrazivom vzduchu a jej hlas hovoril, jemne:

Všetko je v poriadku, Mikah, budeš v poriadku...


Kapitola tridsiata siedma

Vonku bolo chladno, námraza na mojej tvári, teplo v spacáku, miestami až horúco. Stuhnutý, ospalý a vzrušený. Vystrel som sa a zacítil hýbajúce sa svaly a srsť. Ozval sa tlmený zvuk a chlpatá ruka ma zboku objala. Otvoril som oči aby som uzrel špičaté tesáky a neľudskú tvár iba kúsok od tej mojej. Jej oči boli zavreté, jej ústa boli trochu pootvorené s pravidelným ostrým chrapotom. Ostala so mnou celú noc? Zmätene som sa pohol v snahe odtiahnúť sa, keď niečo zamrmlala, natiahla sa a ospalo otvorila oči, chvíľu žmúriac. „Hmmmmmm. Dobrý spánok, Mikah?

Snažil som sa odtiahnúť ale v spacáku nebol dostatok miesta. Zachichotala sa, natiahla a krátko a ostro sa nadýchla, keď časť nej sa dostala do kontaktu s časťou mňa, nad ktorou som mal minimálnu kontrolu. „Čo je...“ prekvapene pozrela a jej ruka sa presúvala cez brucho až kým sa nedotkla citlivého miesta. Zatajil som dych a ona znehybnela, následne rýchlo odtiahla ruku preč a pozrela na mňa s roztvorenými očami. Jej uši zvädli.

Prepáč,“ vyjachtal som, snažiac sa odvrátiť. „Neviem to ovládať... ráno to... neviem to ovládať.

Dlho pozrela na mňa s krátkym zábleskom tesákov, potom odhrnula nezazipsovanú časť spacáku a oslobodila nohy. Nahá okrem spaním zľahnutej srsti; sediac s nervózne švihajúc chvostom. „Prepáč,“ zopakoval som skrúšene.

Hmmm,“ pozrela opäť na mňa, moju tvár a na môj rozkrok. Nevedel som povedať, čo si myslí, ale jej uši boli stále pritlačené k hlave. „Rána, hmmm? Stáva sa to viac rán?

Zahanbený, opäť som sa prikryl spacákom, predmet otázky si uvedomil, že nebol chcený. „Áno,“ povedal som potichu.

Povzdychla si, zavrtela hlavou a postavila sa. „Neviem, čo je podivnejšie, či tvoja myseľ alebo tvoje telo.“ Natiahla sa, praskanie šliach sa ozvalo až do nebies, úplne ignorujúc chlad v miestnosti a fakt, že má na sebe iba srsť. Ona bola tá pravá na diskusiu o divných telách, hlavne pre ten prekliaty chvost. Zazeral som, premýšľajúc aké je to mať chrbticu rovnako dlhú ako výšku tela, potom som si pretrel oči a posadil sa na matraci, vyhrnúc spacák až na plecia zatiaľ čo ona sa zaoberala hľadaním oblečenia. 

Chihirae?

Hmmmm?“ zavrčala keď skúšala nohavice a ich pružnosť.

Minulá noc... spalo sa mi lepšie. Ďakujem za to, že si zostala.

Naklonila hlavu, následne sa usmiala. „Bolo chladno. Teplejšie dvom. Áno?

Áno,“ usmial som sa.

Myslela som si, že to potrebuješ. Bol si dosť [niečo] minulú noc.

Zarazil som sa, pozrel dole a preglgol pred otázkou. „Nepamätám sa... neublížil som jej?

Raeya?“ Chihirae si utiahla opasok na jej nohaviciach, poškrabala sa na bruchu a uškrnula sa, „Myslím že si [niečo] jej nos. Ale nikto ťa [niečo]; videli ťa že si sa iba bránil. Oh, myslím že je [niečo] sa pozrieť na toto,“ ukázala na moju tvár. Zdvihol som ruku a stŕpol od bolesti keď som sa dotkol zaschnutých škrabancov na líci. 

Do pr...

O polhodinu neskôr sa ukázal Sprostredkovateľ. Počul som buchnúť vchodové dvere, následne sa vovalil dovnútra, jeho kožušina bola neupravená akoby vôbec nespal. Sadol si za stôl a hlavu vložil do dlaní.

Chihirae sa pozrela na neho počas vkladania dreva do piecky. „Novinky?

Nie sú veľmi nadšený tým, čo Mikah urobil.“ Jeho hlas znel tlmene, hovoril cez prsty. Zdvihol hlavu, oprel sa a povzdychol. „Stále si myslia že je nebezpečný. [niečo], veria mi.

Chihirae skoro upustila kutáč. Položil som vajce ktoré som sa chystal rozbiť do misky a Sprostredkovateľ kývol smerom ku mne, „Mikah, si [niečo]. Rozumieš? Už nie si [niečo].“

Voľný?“ odvážil som sa.

Pozrel na mňa, potom zastrihal ušami – ich verziou súhlasu – a niečo, čo nebudem nikdy schopný napodobniť. „Áno. Voľný.

Chihirae prudko vydýchla a začala frfľať keď som ju objal, následne ju rýchlo pustiac. „Prepáč,“ povedal som keď si uhládzala srsť, ale nemohol som sa prestať usmievať. Okey, takže som stále tu, ale ak sa rozhodli ma neobesiť, stále tu bola jedna vec ktorej som sa obával.

Ako mohli rozhodnúť, že ja nie som ten, koho hľadajú? Domnieval som sa, že za to môže niekoľko okolností, nie že by bol Sprostredkovateľ veľmi presvedčivý. Hlavne, Raeyin príbeh mal vratké nohy: ľudia z mestečka verili Chihirae, že som bol v stodole keď sa podľa Raey udiala vražda; nemohol som spôsobiť tie zranenia, nebol som na to dostatočne vybavený, a žiadne z mojich zranení nebolo od pazúrov. A potom tam bola tá vec s vykradnutou Raeyinou komorou, kde jedlo bolo ukradnuté a zjedené na mieste.

Ako povedal,“ spomínala Chihirae, „on neje surové mäso.

Sprostredkovateľ zafŕkal. „To nie je normálne.“ Na podporu svojho názoru sa natiahol, vzal si kus porcovaného mäsa z podnosu čakajúceho na zapečenie s vajcom a naraz ho zjedol.

Jedna vec,“ povedala po chvíľke Chihirae. „Ak to neurobil Mikah, kto potom?

Áno, to zaujímalo aj mňa.

To je niečo, čo neviem.“ Shyia si nabodol na pazúr ďalší kus a študoval ho. „Tiež ma to veľmi zaujíma,“ povedal prv než zhltol sústo.


Kapitola tridsiata ôsma

Vonku ešte stále padal sneh, vločky klesali a hompáľali sa v poryvoch vetra. Hlboký sneh. Usadal okolo stien domu, takmer po odkvapy na náveternej strane. Iba čert vedel prečo Sprostredkovateľ vyšiel von v takomto počasí.

Popoludní po prebrodení sa snehovými závejmi po vyučovaní, Chihirae sedela za stolom; hlava podopretá rukou, okuliare založené na nose, chvost pohybujúci sa medzerou v operadle stoličky mávajúci zo strany na stranu zatiaľ čo bola zahĺbená do niečoho v jednej z jej kníh: atlas histórie. To robila väčšinu dňa. Zvláštny pohľad, scéna ktorá cudzo na mňa pôsobila tak mierumilovne, tak ... vhodne.

Pridal som ďalší ťah ceruzkou, prechádzajúc opačný detail, vyťahujúc jej ucho. Prvý krát čo sa pokúšam nakresliť Rris a stále nie som schopný nájsť poznávacie znamenia, ktorými sa vzájomne odlišujú.

U ľudí to nie sú iba rysy tváre alebo farba vlasov, je to množstvo drobných detailov ktoré sa spájajú a dávajú niekomu charakter. Je jednoduché sledovať dané pravidlá: kútiky úst v línii so zreničkami, sedem a pol hlavy na telo, línia uší s nosom ... ale to netvorí charakter, u niekoho lícne kosti, výzor očí, sánka, špecifické odlišnosti ... všetky tie drobné vrásky a odtiene a nedokonalosti ktoré tvoria jedinečnosť.

Ale ona nebola človek. To nebol ten druh symetrie ktorý som obvykle vídaval každý deň,  potopený v nej kedykoľvek som pozrel na televíziu alebo prechádzal ulicou. Okrem jej srsti, nevedel som či je to párom jej jantárových očí, chocholcovitých uší alebo nosom. Možno je to jej ušami, povzdychol som si pre seba ako som gumoval ďalší prekreslený pokus. Chihirae prestala čítať a obrátila sa na stoličke ku mne pozrúc na mňa cez okuliare, „Čo to tam porábaš?

Snažím sa prehliadnuť si ťa

Myslela som, že sa učíš.“ Postavila sa a položila okuliare na stôl, natiahla sa, prešla okolo mňa a prikrčila sa za mnou. Počul som jej dych pri mojom uchu, potom sa opýtala, „Takto ma vidíš?

Neviem. Nie je to ... dobré.

Aaa,“ ozvala sa a nevedel som či súhlasila alebo nie. „Si dobrý.

Ďakujem.“ Pousmial som sa, „bol to môj život.

Oh.“ Posadila sa za mňa na môj spacák a vystrela svoje zváštne nohy smerom k teplu ohňa. „Ako dlho to robíš?

Tak dlho ako som,“ snažil som sa zistiť, kedy som prvýkrát chytil do ruky pastelku, kedy som sa rozhodol, že chcem svoj život stráviť týmto. „Odmalička.

Prekvapene zažmurkala, možno snažiac sa predstaviť si ako som vyzeral keď som bol malý. „Kladie tvoj druh dôležitosť na [niečo].“

Čo to bolo za slovo?

Čo robíš, tvoriac veci ktoré vyzerajú dobre alebo sú príjemné na dotyk. Krásne zvuky a chute. [Umenie], [umelec]. Rozumieš?

Áno, rozumiem.“ Pokrčil som plecami snažiac sa dať jej predchádzajúcu otázku do kontextu. „Myslím že to robíme,“ odpovedal som nakoniec a je to pravda. Myslím tým, v modernej Norde Americano kultúre je ťažké tomu ujsť. Niekto môže povedať že komerčné umenie je bastardizáciou skutočného umenia. Ak budem recipročný, jeden z pocitov `skutočného umenia` je že je to krám, idúci dole vodou od čias Picassa a Braque a niekoľkých ďalších kubistov, ktorí sa totálne zhlulili nejakou exotickou trávou, snažiac sa zredukovať svet do ich čiastkovej geometrie a zhodli sa, že to tak vyzerá lepšie. Moderné `umenie`. Uuuuj. Dajte mi Adrewa Wyatha, alebo Claude Moneta niekedy.

Bol si [umelec]? Niekto kto vytvára umenie.

Áno. Svojim spôsobom. Chceš sa pozrieť?

To by mohlo byť zaujímavé.

Nezabralo to ani tridsať sekúnd nabootovať laptop a spustiť makro prezentáciu môjho portfólia. Chihirae sa schúlila k môjmu ramenu a pozerala so mnou, pýtajúc sa ako obrázky prechádzali. Snažil som sa odpovedať najlepšie ako som vedel, ale niektoré veci jej stále nedávali zmysel, veci ktoré si nevedela s ničím spojiť. „Čo je to?“ opýtala sa pri reklame na čistič okien špirálovo pohybujúci sa cez obrazovku skrz jemne chaotickú rutinu.

To sa snaží presvedčiť ľudí ... kúpiť? Áno, kúpiť vec na čistenie okien.

Prečo?

Skutočne prečo. Snažil som sa jej vysvetliť reklamu a konkurenciu a rozšírenie a nasýtenie trhu a zistil som, že moja znalosť Rris toho nie je schopná. Nepoznal som mnoho slov spojených s ekonomikou. Snažte sa vysvetliť politiku alebo teológiu so sedem rokov starým slovníkom. Keď som bol v stave, že si začnem trhať vlasy od zúfalstva, Chihirae ma chytila za rameno. „Netráp sa. Niekedy neskôr. Budeme sa iba pozerať, áno?

Dobre.“ Súhlasil som, nejako skľúčený. Majúc tvár dosť dodriapanú sa to stávalo – pri niektorých fyzických aktivitách, slová ktoré som nevedel vysloviť – a stále ma to hnevá.

Chihirae ma chlácholila v mojom skľúčení. „Neboj sa. Snažil si sa. Naučíš sa. Ach, toto je fakt dobré. Ako dlho ti trvá vytvoriť niečo ako toto?

Pýtala sa viac otázok, snažiac sa o ich maximálnu jednoduchosť a to poobedie sa premenilo na uvoľnenú lekciu jazyka a kultúr. Čas bežal a svetlo za oblokmi ostalo rovnako sivé počas padania snehu, tvoriac námrazu na oknách. Okolo piecky bolo teplo, ale ďalej od nej už zima. Mrazivá. Chihirae a ja sme si sadli jeden za druhého na karimatku, prechádzajúc obrázky a snažiac sa pomenovať ich. Pýtala sa aj na iné formy umenia: hudbu, hry, literatúru, architektúru...

Z každého tu niečo mám,“ pohladil som laptop.

Hry?

Niečo také.“ Ako inak popísať film? „Áno. Niekoľko.

S bytosťami ako si ty?“ jej oči sa zablysli záujmom, uši nastražili. „Môžeme jednu vidieť?

Určite. Ale, ktorú?“ Vložil som disk a otvoril prieskumník. Pri každom názve filmu bola animovaná ikona zobrazujúca film, jemne tancujúca. „Niekoľko. Pravda alebo nepravda.

Nahla sa bližšie, zaostrila na ikony: riadky pohyblivých figúr rôznych farieb v miniatúre, okrem – „Prečo je [bezfarebný]?“ Pýtala sa ukazujúc na ikonu Šindlerovho zoznamu. Sakra, nemyslím si že ukazovať jej ho by bol dobrý nápad. Možno jeho vymazanie by bolo...

Cenzúra je nepekná vec. Ale akokoľvek som ju nemal rád, ten film zobrazoval stránku ľudstva, ktorá existovala.

Uh, to bolo preto ... človek ktorý to vytvoril to tak chcel. Vyzerá to inak.

Aaa, to áno,“ zatrepala uchom, „Čo myslíš tým `pravda alebo nepravda`?

Príbehy, niektoré sa stali, iné sú ... ah ...

„[Fikcia]?“ pomáhala.

Áno, fikcia,“ mal som problém s niektorými slovami Rris, koktajúc.

A ten bezfarebný?“

Pravdivý.“ Zaváhal som, „Nie je to ... pekný film. Neviem či by som bol schopný ho vysvetliť...“ nervózne som stíchol.

Chihirae sa na mňa pozerala. Napokon povedala, „Potom niekedy inokedy. A čo tento?

Nežný. Uh. Film ktorý priniesol Emile Disrile niekoľko oskarov. Detektívka z Luisiany s rafinovanou a tajomnou zápletkou, charaktermi, hĺbkou, kinematograficky porovnateľné s Tancom s vlkmi na veľkom plátne, zmyselnou hudbou, horúcimi sexuálnymi scénami, dobrodružstvom a akciou. To všetko – podľa môjho najlepšieho názoru – robí film divácky príťažlivým.

Chihirae jemne dýchala počas titulkov, ukážok potokov, divočiny, Baton Rogue, Orleans, rieky Mississippi a jej delty, potom potichu sledovala film, vpíjajúc sa do obrazov aj keď nemohla rozumieť čo i len jedinému slovu. Ponúkol som sa so snahou o preklad, ale ona sa chcela iba pozerať. Bola blízko pri mne, nedbalo opretá o moje rameno. Cítil som jej reakcie na scény: napätie v tienistých mokrinách, nervozita počas naháňačiek, streľby, smiech pri niektorých veciach, rozpačitosť pri iných. A potom prišli sexuálne scény.

Zírala. Ako keby nevedela čo robí jemne nasvietená dvojica nadvihujúca sa na posteli s hodvábnymi prikrývkami a železnou konštrukciou. Potom hlasno vyprskla, „To je žena, že? Oni sa [niečo]?“

Ak to znamenalo to čo som si myslel ... „Uh, áno.

Pomalá hudba. Tlmené jemné svetlo. Tiché vzdychy, stony, vlhké zvuky.

Je [milovanie] vždy také pre tvoj druh?“ opýtala sa po ďalšej chvíli.

Ah ... niekedy.

Vyzerá to [niečo]. Je to zábavné?

Ty si nikdy ... ah ... čo je to za slovo?

Milovanie,“ pomohla mi neprítomne. „Ah, áno, ale nikdy nie tak.“ Ukázala gestom keď herečka zaklonila hlavu, vzdychajúc, keď sa jej partner pritláčal dole medzi jej nohami. „Čo robia?

Nevedel som celkovo ako to vysvetliť. Počúvala, potom je sánka padla a zírala na mňa, na monitor a znova na mňa. Potom zavrela ústa so značným dutým zvukom. „Si robíš srandu.

Nie.

Huuuuh,“ urobila zvuk ako keby nevedela či sa má smiať alebo povedať niečo ďalšie a trápne napätie viselo vo vzduchu. Vydala kašlavý zvuk, potom pozrela späť ako scéna postupne prešla do rána, pár prepletený v objatí v teplom svetle prenikajúcom cez čierne železné ornamenty lemujúce okno.

Pozrel som na bytosť sediacu po mojom boku, opretú o moje rameno s blikotavým svetlom Active FlatLine obrazovky na jej tvári. „Ty máš ... milovaného?“ opýtal som sa napokon.

Ha?“ pozrela na mňa s vráskami na tlame. „Partnera? Čo tým myslíš? Vieš že slovo `milovať` je sloveso; nedáva to žiaden zmysel.

Uzemnený som habkal slová, „Je niekto ... s kým zostávaš, s kým žiješ. Muž s ktorým ...“ Dočerta, neviem ako sa povie byť vydatá. „Muž s ktorým spolu žiješ?

Myslíš niekto ako ty?“ potichu hlesla.

To nebolo to čo som myslel. Zamračil som sa, poškrabkal líce, potom sa opýtal, „Chihirae, ako dlho sa Rris milujú?

Ha?“ pozrela späť na obrazovku a poškrabkala si líce pazúrom. „Domnievam sa že [niečo] trvá niekoľko dní, možno týždňov. Môžu zostať spolu nejakú chvíľku až kým niekto neodíde. Závisí to od situácie. Niekedy sa rozhodnú spolu žiť. Prečo?

To ako Rris sa stretnú a ... a pomilujú?

Zasmiala sa. „Je v tom niečo viac ako len to. Pomáha aj to ak sú si vzájomne sympatickí.

Oh.

Oni sa neľúbili na celý život. Dobre, to nerobia aj ľudia, nie prirodzene. Je to rôzna sociálna a náboženská doktrína prežívajúca storočia ktorá nás tlačí do monogamných zväzkov. Možnože počet svadieb bol v ďalekom domove na ústupe, ale vyzeralo to tak, že Rris o takomto koncepte nikdy nepočuli. Milujte ich a opustite ich bola cesta ktorou sa uberali. Možnože z dôvodu chýbajúcich rozdielov medzi mužmi a ženami: z toho čo som videl obe pohlavia sú schopné sa postarať o seba, ale čo také rodenie detí? Ich výchova? Tá uzavretá ženská ktorá ma obvinila z vraždy, skutočne bola Sherritova partnerka? A čo napríklad iné páry ktoré som videl v mestečku? Ako napríklad Ki, `rodina` ktorej som čumel do okna keď som blúdil v okolitej divočine.

Ah,“ Chihirae neprítomne odpovedala na moju otázku, viac sa zaujímajúc o to čo šlo na obrazovke. „Ki a Risa spolu žijú. Ale deti ním neboli splodené. Čo je to za vec ... ona – je to ona? – hovorí do toho?“ ukázala na obrazovku kde polonahá herečka telefonovala svojmu dílerovi. Chytil som sa toho a svoje otázky nechal na neskôr. Boh vedel že mám viac ako dosť času.

Sedeli sme a pozerali film. Jediné čo chýbalo bol popcorn. Chihirae bola teplou prítomnosťou po mojom boku, niekedy sa chichotajúc na niečom, čo jej prišlo zábavné, častejšie ako odvrátiac pohľad v tichu a svojskom zmätku. Bolo to znepokojivé: sedieť v tme pozerajúc film bolo niečo čo som často robil s Jackie. Teraz som pozeral na ... osobu po mojom boku cítiac vnútornú prázdnotu: časť môjho ja zmizla a akákoľvek nádej o jej opätovné získanie postupne mizla. Chihirae sa chichúňala, nedbanlivo, ja som tiež obrátil svoju pozornosť k obrazovke snažiac sa vypudiť myšlienky ktoré by ma mohli preniesť k temnej časti mojej mysli.

Keď sa objavili záverečné titulky musel som jej povedať že je koniec. Pretrela si oči a ľahla si na karimatku, pozerajúc na strop. „To bolo ... úplne [niečo]. Nikdy sa mi ani neprisnilo že môže byť niečo ako ...“ vystrela ramená mávajúc rukami akokeby chcela zachytiť vhodné slová vo vzduchu, „Miesta, veci ... ľudia, zvuky ... to mala byť hudba? Bolo to niečo ako[niečo] po [sen?]: niekto si nie je istý či je to skutočné alebo nie.“ Položila svoje ruky pozdĺž bokov, nakloniac hlavu a pozerajúc na mňa. „Je to považované za dobrú hru medzi tvojim druhom? Ľuďmi?

Veľa ľudí hovorí že je to jedna z najlepších.

Páčila sa ti?

Áno.“ Zaváhal som. „Ale ...

Ale?

Tentokrát to ... bolo... bolo ako byť v temnej miestnosti pozerajúc na reálny svet cez skulinku v stene.“ Mykol som plecami. „Nebolo to ... skrátka rovnaké.

Pohla sa, prevaliac sa na bok a položiac hlavu ja chlpaté prsty. „Temná miestnosť ... to je ako nás vidíš? [niečo]. Temná miestnosť. Bez svetla? Bez farieb? Mikah, my nemáme vaše hračky, ale tiež máme hry, máme knihy, hudbu, umenie. My sme Rris / bytosti.

Áno, ja viem.“ Chabo som prikývol. „Nemyslel som to ... prepáč.

Chihirae si oblizla pery – záblesk ružového jazyka – potom povedala, „Si osamelý, že?

Nútený úsmev ale nemyslel som si že by ju to čo i len na sekundu oklamalo. „Nie je to jednoduché.

Vyzerala že sa snaží niečo povedať, avšak iba konček jej chvosta sa kýval ako spýtavý had. „Ja ... si myslím že v tomto ti nemôže nikto pomôcť,“ povedala napokon. „Musíš to skúsiť zvládnuť. Nejak.

Prisvedčil som.

Vietor pofukujúci vonku sa zdal veľmi hlasným v trápnom tichu, trasúc oknami v ich rámoch a sucho plaziac sa po podlahe ako chladná, neviditeľná myš.

Čo budeš teraz robiť?“ opýtala sa nakoniec Chihirae.

Neviem,“ povzdychol som si a oprel hlavu o stenu. „Skúsiť ísť domov?

A ak to nebude možné?

Pozrel som na svoje ruky, akokeby držali odpoveď na túto otázku. „Skúsiť iba ... žiť? Neviem ... Chihirae, môžem tu mať domov? Môžem mať priateľov? Môžem mať prácu?

Mávla rukou v jednom z jej giest. „Neviem. Ale veľa bytostí sa bude veľmi zaujímať o teba a tvoj druh.

Preglgol som. „Nechcem žiť ako ... ako ... niečo na čo budú zazerať.

Rozumiem,“ povedala ticho, potom dodala, „možno to bude ťažké. Vždy budeš iný.

Premýšľal som o tom, pamätajúc na slová, ktoré mi povedal Sprostredkovateľ. Neurobil som veľa pre svoj vlastný rešpekt. „Čo potom môžem robiť? Byť niečím na čo budú Rris pozerať? Byť zvieraťom ktoré dokáže robiť triky?“ Mysliac na to, predstavujúc si to po zbytok môjho života... „Myslím že takto nemôžem žiť. Sakra! Nie som zviera.

Opäť pozrela na mňa, svojský výraz ktorý som nevedel rozlúštiť, sa jej mihol tvárou. „Čo znamená ten pohľad?

Mimovoľne sa jej ruka dotkla tváre, zaváhajúc. „Nemyslela som...“ začala, následne si krátko odkašľala. „Ľutujem ťa,“ vysvetlila. Súcit so mnou. „Mikah, pozri sa na seba. Ty si ... nie Rris. Vyzeráš ako niečo čo nikto predtým nevidel. Ty ani nevieš poriadne hovoriť. Chcem ťa len varovať, aby si neočakával veľa.

Slabo som prisvedčil.

Jej ruka sa dotkla môjho ramena, pohybujúc sa akoby chcela pohladiť moju neexistujúcu srsť. „Nechcela som ťa takto znepokojiť. [Niečo], v niečom si ako dieťa ... je veľa vecí ktoré sa musíš naučiť.

Môžeš ma učiť?

Posadila sa, potom prekrížila nohy v tureckom sede. „Mikah, neviem či ti môžem dať dostatočný čas.

Učíš deti každý deň,“ poukázal som.

Všímavý pohľad sa jej mihol tvárou. „Chceš chodiť do školy?

Prisvedčil som, potom som si uvedomil ako veľa od nej žiadam. Stále budem iba príťažou, nemám čo ponúknuť na výmenu. „Nemôžem zaplatiť. Ale možno môžem pomôcť?

Ako?“ Jedno jej ucho sa otočilo dozadu.

Budem tu pracovať. Káľať drevo. Opravovať veci. Možno pomáhať pri učení?

Hej?“ so záujmom pozrela na mňa a spýtala sa, „Ako?

Odpovedať na otázky? Môžem naučiť aj nové veci možno.

Chvíľku váhala a ja som žasol či som nezašiel priďaleko, ohrozujúc jej vlastné územie. „Ak nechceš ...“ začal som ale prerušila ma. „Nie, nie. Nie je to tým. Myslím ... že je to niečo čo si treba premyslieť.“ Jej hlava – vznešený mačkovitý profil – sa sklonila, zahľadela sa na piecku. „[Niečo]! To je [niečo] vec! Vždy sa zjavujúca.

Pozoroval som ju ako vložila drevo do sadzou pokrytých dverí, hrajúc sa s prieduchmi. Odďaľujúc niečo. „Chihirae? Ty ma tam nechceš.

Zastavila sa s jedným kusom dreva v ruke, povzdychla si a opäť si kľakla na kolená. „Nie ja. Mikah, vystrašíš niektoré deti, a ich rodičov ... Viem že niektorí z nich nebudú šťastní.

Oh. Zničene som pozeral na podlahu; na to som nepomyslel.

Mikah, ja nie ... myslím tým, nie som si istá čo by na to povedali. Myslím, že to iba môžeme skúsiť, hej? Ja to skúsim, dobre?

Polosrdečným úsmevom som sa usmial. „Ďakujem.“ Oh, Ježiši Jozefe, budem môcť niekedy žiť niečo ako normálny život? Mať možnosť robiť všetko bez pohľadu na mňa ako na dravé monštrum od tvorov ktorí vyzerajú ako utečenci z ostrova Dr. Moreaua?

Nie.

Budem mať dosť času na prispôsobenie, usadenie a naučenie sa ako žiť a riešiť svoje problémy. Prežil som vzostupy aj pády, ale ak by som vedel čo ma čaká v nasledujúcich mesiacoch ... viem že by som urobil niečo zúfalé. Hľadiac spätne, uvedomujem si ľahšie cesty ktorými sa dalo ísť, ale rovnako by neboli tie správne.

Povzdychol som si, pokrútil hlavou, natiahol sa za laptopom a pustil hudbu, niečo jemné, Indigo, Sanctuary. Relaxujúc, hudba a slová boli ľudské, utišujúce, niečo pomáhajúce mi ukľudniť sa a nastoliť normálnosť.

Mikah,“ Chihirae ukázala na laptop. „Zastavíš to? Je to ... nepríjemné.

Otvoril som ústa na protest, ale potom sa niečo vo mne zlomilo. Čo sa dalo robiť. Vypol som zariadenie a zazeral na temný kovový vzhľad obrazovky. Zatiaľ vonku, sneh padal skrz svetlo prenikajúce cez okná: tichý pokoj za sklom.

 

Kapitola tridsiata deviata

V izbe bolo temno, nič iné iba tma, vágne obrysy a modro-biele svetlo presvitajúce popod dvere. Prešiel som cez izbu. Otvoril dvere. Svetlo prichádzalo z opačnej strany chodby, z vchodových dverí. Vonku vládla noc ale svetlo bolo jasnejšie, planúce na snehu chladnou žiarou a ja som videl ... niečo, páliace jasnejšie ako mesiac: otvor, diera v realite ... do reality. Videl som tam tvary na druhej strane, stávajúce sa zreteľnejšími ako som sa približoval a svetlo ma pohltilo: budovy, cesty, ľudia, autá na ceste a žiariace pútače. Iný svet, ten v ktorý som už ani nedúfal že niekedy uvidím. Bol to pocit nesmierneho šťastia ktorý sa nedá opísať, opojenie vychádzajúce zvnútra ako som vykročil vpred a svet predomnou sa zapotácal, pocit ako keď urobíte krok na temné schodisko.

Striasol som sa a precitol, sediac vzpriamene v dôverne známej temnej miestnosti.

Nie. Bože. Nie.

Bublina praskla a bolelo to, skoro až fyzicky. Schúlil som sa, schovajúc hlavu do dlaní. Tichý zvuk ktorý som počul ... som vydával ja.

Mikah? Čo to je? Mikah?“ Niečo sa dotklo môjho ramena, teplo v kontraste s chladným vzduchom.

Čo sa deje?“ zaregistroval som iný hlas; nebola to angličtina, neboli to ľudské slová.

Ďalší sen myslím.

Zaváhanie. „Strach?

Nie,“ ruka sa jemne dotkla môjho ramena, dotkla sa môjho líca a ja som tam ucítil vlhkosť. „Nie.“

Hmmm. Myslím že on sa moc [báť sa?]. Pozri na neho. To je [niečo].“

Prečo sa nesnažíte myslieť na to aké to pre neho musí byť! Vie dobre čo stratil a vie čo sa stane. [niečo]! Ako môžete[niečo]? Na jeho mieste?

Pokúsim sa.

Myslíte?

Počul som hlboké zavrčanie, zvuk nasledovaný stonom zatvárajúcich sa dvier. „Nemyslím že je [niečo] ako sa snaží byť,“ zamrmlala mi Chihirae do ucha a čakala, možno očakávala moju odpoveď. Ruka na mojom ramene sa pohla a pazúre jemne škrabkali môj chrbát, hore a dole chrbticou niekoľko krát. „Mikah? Pozri, bol to iba sen. Nemôže to byť také zlé.

Sprudka som sa striasol a ucítil som jej ruku škrabkajúcu môj chrbát, až na moju šiju čechrajúc nachádzajúce sa tam krátke vlasy; vzrušením z dotyku jej nie ľudských prstov mi naskákali zimomriavky. Jej ruka sa zastavila. „Je ti zima?

Snažila sa byť milá, ale jednoducho mi nerozumela. Ako aj mohla? Oni boli iný druh, preboha. Ale snažila sa. Učiteľka; snažila sa o mne niečo naučiť. Pomohla mi, možno že hlavne práve z akademického hľadiska – zistiac že som viac ako zviera – ale skutočne urobila viac: zastávala sa ma, upokojovala ma, pomáhajúc mi udržať si zdravý rozum. Priateľ. Prekvapilo ma to, uvedomujúc si ako o nej zmýšľam.

Priateľ.

Zaklonil som hlavu, oprúc sa o stenu za mnou zatiaľ čo sa zo mňa vydral trhavý povzdych, snažiac sa upokojiť. Chihirae presunula svoju ruku na moje pravé rameno, jemne sa ma dotýkajúc a ja som cítil kožené vankúšiky hladkať drobné chĺpky môjho predlaktia. Striasol som sa, potom som chytil jej zvedavú ruku, a ona skoro ani nemrkla. „Nechcel som byť ... príťažou,“ povedal som a ona sa zasmiala. „Čo?“ opýtal som sa, napnutý.

Nechcel si byť čo?“ povedala.

Príťaž,“ zopakoval som slovo Rris a ona sa znova zachichotala. „Mikah, to je prídavné meno označujúce váhu. Povedal si že vážiš príliš. Že si ťažký.

Oh,“ povedal som a snažil sa nájsť správne slová, ale ona sa začala strašne chichotať, zavrela oči a oprela si hlavu o moje rameno. „Oh, Mikah, si [ťažký]?“ Zomkla ústa a vydávala pravidelné zvuky ako štikútanie, jej koža takmer horela skrz kožušinu. Nevedel som ako zareagovať, rozladený jej pobavením, ktoré postupne klesalo až si odkašľala a povedala, „Myslím, že slovo ktoré si myslel je [bremeno]. Nemyslím že si. Myslím že si [niečo]. Lístok vo vetre.“ Pri tomto sa zastavila, ale stále bola opretá o mňa a ja som bol vďačný za teplo v porovnaní s mrazivým chladom, „Tvoj sen,“ opýtala sa po chvíli, „zlý?

Nevidel som ju, ale cítil som ju: teplo, pohyblivá forma na mojom pravom ramene, kožušina štekliaca na mojej koži, teplý, zaprášený a nejak ostrý pach neumytého Rris. Povzdychol som si, „Iný. Ono ... prekvapilo ma to. Myslel som ...

Hmmm?

Hlboký nádych: „Myslel som si že som doma. Vyzeralo to ... to ... tak ... veľmi reálne.

Potom si sa prebudil.

Prisvedčil som. Jasné, neznie to tak hrozne keď na to takto pomyslím, ale keď to prežívate, práve vytrhnutý zo sna, vie vás to pekne dostať. „Ponúkla by som ti niečo na spanie,“ povedala, „ale lieky ti môžu ublížiť.

Dostanem sa z toho,“ nútene som sa usmial, zaboril prsty do jej kožušiny a počechral ju.

To je všetko čo musíš urobiť,“ zamrmlala. „Možno by si mohol skúsiť teraz zaspať, hej? Budeš v poriadku?

Dúfam.“

Pohladila moje rameno a ja som cítil ako ma jej teplá prítomnosť opúšťa. Vzdychol som si a zahrabal sa do spacáku. Cítil som že ma pozoruje až kým som nezaspal. Z tej noci si už nepamätám žiadne sny, dobré alebo iné.


Kapitola štyridsiata

Je to niekto z mesta?“ opýtal som sa zatiaľ čo som pokladal ďalší kus dreva na klát.

Stojac ako nejaký Dali-eskov strašiak v tom jeho dlhom čiernom kabáte v kontraste s bielym snehom, Sprostredkovateľ urobil malé gesto ktoré som si vysvetlil ako pokrčenie ramien pozorujúc moje ruky keď som zmenil úchop sekery. „Nie som si istý,“ povedal. „Nie je tam nikto, kto by ho CHCEL zabiť. A všetci majú spoľahlivé [alibi]. Myslím že jej [partner] je do toho viac zapletený ako si ona [pripúšťanie], ale nie som si istý ako.

Položil som sekeru dole a vdýchol do dlaní aby som ich trošku zahrial. Zima. Nikdy som si nepomyslel že tu budem cez zimu: moje oblečenie nebolo ušité na Vermontskú zimu. „Zabila ho ona?

Nemyslím si.“ Shyia čakal kým som sa napriahol so sekerou a s rozmachom ju zaťal do dreva. Ucítil som otrú bodavú bolesť v mojom zranenom ramennom svale. Sekera sa zasekla v uzle. Zasraná vec bola vyrobená z mäkkého železa: otupiť ste ju vedeli už aj škaredým pohľadom. 

Zanadával som si na ňu, masírujúc si rameno, pozerajúc na Shyiu, „Boli tam ďalší dvaja Rris ktorých som videl.

Si si tým istý?

Koľko krát sa ma to opýtal? „Áno

A nevieš ich opísať.“

V hneve som si vydýchol, biely obláčik chvíľu visel vo vzduchu aby sa vzápätí stratil. „Nie.“ Ako som už predtým povedal: všetko čo viem povedať je že ten Rris ktorého som videl mal kožušinu a špicaté uši. Vtedy mi všetci pripadali rovnakí. „Možno ak by som ich videl opäť vedel by som povedať.

To nemusí byť možné,“ zavrčal.

Zahnal som sa opäť sekerou a tentokrát sa sekera odrazila od okraja dreva. „Zlepšuješ sa,“ povedal Shyia. Mal to byť sarkazmus?

Ďakujem,“ povedal som neisto, znova skúšajúc. Tentokrát som drevo čisto rozsekol stredom. „Lepšie,“ povedal a pozeral ako si masírujem rameno, „Aké to je?

Stuhnuté.“

Jazva. Bude hlboká.

Zlepší sa to?

Asi nie.

Do prdele

Naklonil hlavu. „Čo to bol za zvuk?

Nič dôležité,“ povedal som mu a začal zbierať narúbané drevo a ukladať ho na kopu pod odkvap. Sprostredkovateľ ma zamyslene pozoroval. 

Tvoje zariadenie, je celé v tvojich slovách, že?

Áno.“

Môžeš ich zmeniť na normálne písmo?

Pozrel som na neho a uvedomil so že `normálnym´ písmom myslel Rris. Vtedy som precitol že to myslí vážne. „Nie.“

Ach.“ Zamyslene pozrel, oči mierne privreté ako ma sledoval. „Potom môžeš naučiť nejakú osobu čítať tvoj spôsob písma?

Možno.“ Zložil som náruč dreva na kopu a vrátil som sa ku klátu. Našťastie u nich existovali píly a niekto mal čas narezať drevo na použiteľnú veľkosť prv než ho priniesol k Chihirae. Predpokladám že išlo o jej plácu: ona učila ich deti, ľudia z mesta jej dodávali: jedlo a drevo na oheň a biedny prídavok. Vzal som sekeru, oprel sa o ňu a pokrčil ramenami. „Je to ... urobené spôsobom akým my hovoríme. Vy nemôžete hovoriť ako my. Chihirae to skúšala. Máme slová, pre ktoré vy nemáte ... význam. Môžem to skúsiť.“ Pozrel som na sekeru a dodal, „Ale bude to trvať dlho. Nie som učiteľ.

Zažmurkal na mňa – krátky záblesk zelených očí – a pohol sa v kabáte. Nižší než ja, ale stále v ňom bolo čosi ... pôsobivé. Ako meč. Aj keby ste nikdy žiaden predtým nevideli, jeden pohľad vám povie že neslúži na natretie masla na váš toast. Vedel som si predstaviť na čo myslí. Je to to isté na čo myslelo mnoho Rris po ňom. Akosi rozladený som položil ďalší kus dreva na klát, zahnal sa sekerou a naprvýkrát ho rozsekol.

Obávaš sa toho čo sa ťa budeme pýtať.

Cítil som ako zatínam čeľusť, zahnajúc sa sekerou opäť. Kusy dreva sa zvalili do udupaného snehu a triesky sa rozleteli okolo klátu. Ľahko dychčiac som vzal sekeru do oboch rúk a pozrel na Sprostredkovateľa, „Samozrejme že sa obávam.

Je veľa toho na obavy?

Pokrčil som ramenami. To závisí. „Na čo sa ma chcete pýtať? Náradie?“ poťažkal som sekeru, „alebo zbrane?

Zodvihol ruku vo všeobecnom geste. „Pravdepodobne obe. To je to čoho sa tak obávaš?

Čo sa stane ak poviem nie?

Zaváhal. „Neviem. Povedal by si to?

Prisvedčil som.

To znamená áno, že? Ach.“ Vrásky zvlnili jeho chlpatú tvár akoby si myslel že cíti nejaký úskok. „Ak to niekto bude veľmi chcieť, bude to pre teba zlé.

Môžem rozbiť laptop,“ povedal som a znova sa zahnal sekerou. Drevo sa rozpolilo čisto a keď som pozrel na Sprostredkovateľa civel na mňa v niečom čo by som nazval šok, prvý krát čo som videl taký jasný vydesený výraz. „Urobil by si to?

Ak by som musel.

Trhol časťou tváre odhaliac niekoľkocentimetrové tesáky. „Mikah, niečo ti teraz poviem: Buď opatrný komu to hovoríš.“ Pozeral na mňa chvíľu zatiaľ čo sa jeho chvost vlnil, pomaly sa upokojoval napokon povedal, „Ak by Chihirae počula to, že chceš zničiť všetko to [niečo], myslím že by ti sama chcela ublížiť.“ Jemne pritom zaprskal, jeho dych kryštalizoval v krátkych obláčikoch pred jeho nozdrami, stále pozeral na mňa zatiaľ čo som skončil ukladanie zbytku dreva. Mal som z neho pocit že ma sledoval akoby som ja sledoval kus exotického stroja pri práci, pozerajúc ako sa všetky tie odlišné časti hýbu.

Chihirae sa vrátila, zatiaľ čo sme ukladali narúbané drevo dovnútra. Mal som akurát naloženú plnú náruč keď som ju v diaľke zbadal šuchtať sa z mesta na snehom a blatom pokrytej cestičke ktorá viedla k domu, jej starý kabát vyzeral až príliš ošúchane pre tento typ počasia. Nebola nijak bohatá, ako Rris, taktiež sa zdalo že má viac problémov so snehom než ja. Také podivné: jej chodidlá neboli také široké ako tie moje. Rris chodili iba na ich 4 veľkých, pazúrmi vyzbrojených prstoch – chodili po špičkách. To bolo to, čo im dávalo taký plynulý, lovecký krok a zatiaľ čo boli smrteľne rýchly a pohyblivý na pevnej zemi, mali tedenciu sa zabárať do snehu. Myslím že to bola cena korú platili za to, že ich predkovia začali chodiť po dvoch nohách. Zbadala ma a zamávala, dôverné gesto zdieľané tak medzi ľuďmi ako aj Rris. 

Ahoooj,“ zakričal som späť, môj hlas sa niesol cez polia. Sprostredkovateľ sa zjavil vo dverách zvedavo hľadiac na čo to kričím.

Akurát som ukladal drevo vedľa pece keď vošla a otriasala z jej nôh sneh a ľad. „Ach, Mikah. Nechceš si sadnúť? Mám nejaké správy, ktoré si myslím že by si mal počuť.

Odložil som drevo bokom a pozrel na ňu. „Dobré alebo zlé správy?

Dobré, myslím,“ usmiala sa a posadila sa ku stolu.

Posielaš ma domov?

Ach, nie až tak dobré.“ Jej uši zvädli, vzápätí sa však vztýčili a snažila sa tváriť samoľúbo, ale aj tak som mal pocit akoby som jej vzal vietor z plachiet. „Môžeš [niečo] školu. Podarilo sa mi ich presvedčiť. Nebolo to vôbec ľahké.

Rozžiaril som sa. „Oni súhlasili?

Boli tam niektorí, ktorí z toho neboli nadšení, ale nakoniec súhlasili. Myslím si, že ich na to prehovorili ich deti. Oni ťa zbožňujú.

Na to som fakt nevedel čo povedať. Nechápal som ako sa jej to podarilo, ale znamenalo to veľmi veľa pre mňa. Jednoducho som ju chytil a vystískal. Na chvíľu sa napla, potom sa uvoľnila a rozrečnila, „Si z toho potešený?

Som veľmi potešený,“ vydýchol som do jej srsti, následne som ju pustil, ustúpil a uhladil rozčerchanú srsť na jej ramenách aby bola opäť urovnaná. „Ďakujem ti.“

Ako sa vám to podarilo?“ opýtal sa iný hlas; Sprostredkovateľ opierajúci sa o zárubňu. „Ja som [niečo] že radšej si nechajú vyškriabať oči akoby mali nechať ich deti v jednej miestnosti s ním.

Musela som im kadečo sľúbiť,“ pripustila Chihirae. „Oni sa taktiež chcú opýtať vás či si myslíte že je to [niečo].“

Krátko zasyčal a jeho kožený kabát zapraskal keď sa pohol. „Ak ho chcete dať do jednej budovy s tými deťmi, myslím si že je to ON kto by sa mal obávať. Nie, nemyslím si že z toho budú problémy.


Kapitola štyridsiata prvá

Prvý deň si ma Chihirae držala pri sebe. Sneh vŕzgal pod mojimi čiernymi topánkami a náš dych mrzol v raňňajšom vzduchu ako sme kráčali cestou do stodoly. Tam už ju očakávali niektoré mláďatá.

Či som bol nervózny? Samozrejme že som bol nervózny. Chihirae ma pred tým varovala, ale nebol som schopný s tým niečo urobiť. Rovnaký pocit som mal aj prvý deň na strednej alebo na mojom prvom pracovnom pohovore. Zagánil som na Chihirae stojacu vedľa mňa, preglgol som a pritlačil laptop visiaci mi na boku.

Mláďatá nás videli prichádzať a malé chlpaté postavy sa rozbehli cez sneh aby nás privítali. Mláďatá ktoré ma poznali prekypovali pozdravmi, ich pazúre sa zadrapovali do môjho oblečenia keď sa rozostavili okolo mňa, zmeť hlasov:

Môj [niečo] povedal že sa toho nemáme dotýkať.

Hej. Mikah, oni ťa nechali ísť!

Ešte stále ti nenarásla srsť?

Môžem zase vidieť tú hru?

Tak už dosť, nateraz stačilo. Dovnútra, poďme. Hýbte sa,“ Chihirae ich štípala do uší aby sa pohli. „Mikah, skús nerobiť toľko rozruchu. Dokážeš to?

Áno, pani učiteľka.

Zasyčala a udrela ma po ušiach. Našťastie, nie sú dostatočne veľkým terčom ako tie čo majú Rris.

Vo vnútri, napriek mojim spomienkam že miestnosť bola väčšia, sa stodola vôbec nezmenila. Hrubé lavice a stoly, malá piecka. Ako ma Chihirae viedla dopredu videl som tmavé fľaky na lavici a stole. Niekto sa ich pokúšal odstrániť, ale škvrny sa zažrali do materiálu, meniac letokruhy a uzly v dreve na čierne. Civel som na to a triasol sa, cítil som ako sa mi ježia chlpy.

Zabudla som na to.“

Pozrel som na Chihirae. Jej uši boli zvädnuté a jej oči pozorovali moju tvár. Preglgol som, potriasol hlavou, „Rozumiem.“

Lavica bola v blízkosti ohňa, ktorá zavŕzgala pod mojou váhou. Mal som svoj poznámkový blok, pero a môj laptop na lavici predo mnou, drsný kontrast pri mláďatách ktoré mali niekoľko bridlicových tabuliek, ktoré Chihirae stačila opatriť. Pokračovala v hodinách rovnakým spôsobom ako predtým, keď som ju pozoroval predtým. Zameškal som toho veľa, ale jej hodiny po večeroch mi pomohli ako aj fakt, že teraz sa môžem hocikedy opýtať, keď budem potrebovať pomôcť; hlavne v jazykových a gramatických oblastiach.

Rovnako som sa snažil nebyť rušivým elementom pre máďatá, ale kedykoľvek som sa dotkol klávesnice aby som niečo skontroloval v databáze, všetky hlavy sa otočili ku mne a hlasy sa rozpišťali v návale kuriozity až kým Chihirae opäť nenastolila poriadok. Nehrala sa na obľúbencov: správala sa ku mne rovnako ako ku každému inému študentovi, vyvolávajúc ma na odpovede, výslovnosť slov. Mláďatá sa chichúňali.

Je ti niečo smiešne?“ opýtala sa Chihirae jedného z nich keď zase raz vybuchli v smiech.

Ach, on nevie povedať `jazdiť´.“

Znie to strašne smiešne,“ zasyčal ďalší.

On za to nemôže,“ zavrčala Chihirae. „Jeho ústa sú iné. Má problém s niektorými slovami ktoré sú pre nás jednoduché. Buďte [niečo].“

Čo to bolo za slovo?“ opýtal som sa. Mláďatá vybuchli v hurónsky rehot.

Chihirae mala na mňa viacero ďalších otázok, trošku viac ľstivých. Odkiaľ pochádza sneh? Prečo je obloha modrá? Tá o snehu ešte nebola zlá. Z tohto by boli obrovské predaje multimediálnej encyklopédie, myslím teda, pozrite sa na to takto: ak softvérový program vie odprezentovať vznik snehu tak, že mláďatá ktoré nikdy ani nepočuli o koncepte vyparovania a globálnych poveternostných vzorcoch tomu porozumeli, potom to musí byť užitočný nástroj. Chihirae stála neďaleko a pozerala s rozšírenými očami, ako sa deti zhromaždili okolo aby videli na obrazovku, pýtajúc sa otázky na ktoré som sa snažil odpovedať ako najlepšie som vedel.

Deti.

Hej, myslím že som začal o nich premýšľať ako o deťoch. Akoby títo Rris boli ľuďmi. Neviem kedy sa tak stalo; nedokážem určiť presný moment, ale niekde počas mojej krivoľakej, bizardnej cesty sa to proste stalo. Stali sa ľuďmi.


Kapitola štyridsiata druhá

Tie rána ubehli veľmi rýchlo.

Bola to zábava a zdokonalil som sa v chúlení sa v tej malej studenej miestnosti. Naučil som sa veľmi veľa vecí od detí, všetky tie veľmi dôležité maličkosti: slang, žargón, nadávky. Vysvetlili mi množstvo maličkostí, ktoré žiadne knihy nepokrývali, ale ktoré sa nedali jednoducho odvodiť. Napríklad prečo je nadávkou nikoho nazvať `červenou zviazaný´ alebo `zastrihnutý´? Nadávke `vyholený´ som bol schopný porozumieť a vysvetľovalo to prečo sa to nepáčilo Chihirae či Sprostredkovateľovi keď som chcel oholiť svoju rastúcu bradu. Zvolili sme kompromis: ponechal som si bradu, ale zatrihával som ju tak, ako som ju považoval za primeranú rešpektovateľnú dĺžku.

Popri mojej slovnej zásobe sa zlepšovala aj moja výslovnosť. Deti ma radostne opravovali kedykoľvek som zle vyslovil slovo. Aj pri slovách ktoré som nikdy nedokázal povedať správne. Chihirae so mnou trávila večery, prechádzajúc spolu jej knihy. Dokázal som v základe prečítať všetky rozprávky pre deti: pomaly, zastavujúc, ale dokázal som ich prečítať. Niektoré dni ma nechala čítať pred triedou, ekvivalent viet ako `Spot mal loptičku. Pozri ako Spot beží.´ Deti sa bavili, syčali a užívali si to. Potom prišlo popoludnie kedy bola škola ukončená a ja som vyšiel z dverí, keď som schytal snehovú guľu do hrude. Chine a Feher sa rozosmiali a spustili ďalšiu salvu, minúc mňa sa sneh rozprskol na Rikyu za mnou. Pridala sa ku mne v opätovaní paľby a od tohto momentu sa to nejak rozšírilo až na všetkých ktorí tam boli. Vedel som hádzať ďalej a tvrdšie, ale oni boli sakramentsky rýchli s tými ich nohami. Akoby som sa snažil zasiahnuť príslovečného motýľa do príslovečnej siete. Skutočne, boli síce iba deti, ale určite bežali tak rýchlo ako ja, a to aj na snehu. Nakoniec to skončilo tak že všetci sme boli pokrytý snehom a ľadom a užili sme si senzačný čas.

Myslím že ich rodičia neboli tak potešení. Neskôr ten večer prišli traja starší Rris a nevyzerali moc nadšení.

Vtĺka mu do hlavy bláznivé nápady,“ stažovala sa jedna z nich. „Chce odísť na miesto, odkiaľ to,“ ukázala na mňa, „prišlo.

Nie je sám,“ zamrmlal som.

Traja Rris na mňa zagánili a Chihirae povedala, „Mikah, teraz nie.

Prišla úplne pokrytá snehom. Povedala, že hodil do nej guľu keď sa hrali. Mor na neho, učiteľka, mohlo im to ublížiť. Pozrite sa na to!

A to nie je všetko,“ pridala sa ďalšia a ich chvosty zúrivo švihali. „Niektoré veci ktoré im nahovára, vy tomu veríte? Oni mu veria! Ehanirih po mne chcela aby som prevárala vodu! Povedala že v tom žijú veci!

Ony tam sú,“ povedala Chihirae.

Vy mu tiež veríte? Načo vám to vôbec rozprávame?!

Nie iba Mikah. Poznáte Rethkina? On je známy v [niečo] oblasti v Kopcovej Doline. Jeho knihy o tom hovoria.

Možno odtiaľ to vaše zviera počulo.

Chihirae sa zasmiala. „Nedokážem si predstaviť ako by prišiel do [niečo] diskutovať o [niečo].“

Druhej Rris zvädli uši a Chihirae pokračovala, naberajúc paru, „Mikah nikomu neublížil. Nikdy sa nikomu nepokúsil ublížiť. Iba chce žiť svoj život, niečo čo sa mu snažíte odoprieť. Tiež som sa bála keď som ho tu mala, ale nikdy neurobil nič čím by mi ublížil, je [niečo] a [niečo]. Obávam sa, že to nemôžem povedať o iných ľuďoch.

Rris na ňu zazerala, ako keby nemohla uveriť tomu čo práve počula. Pozeral som z jednej na druhú, obávajúc sa o Chihirae. Ju zamestnávalo mesto, či nie? Urážať obyvateľov jej môže priniesť iba ťažkosti. Nakoniec jedna z nich zasyčala, „Myslím že Sprostredkovateľa bude veľmi zaujímať čo mu povieme.

Dám si záležať, aby som mu to spomenula,“ odvetila Chihirae a zhlboka sa nadýchla. „Kenth súhlasil aby sme mu dali šancu. Mikah nikomu neublížil alebo porušil [niečo]. Je veľmi priateľský a [niečo]. Nemôžete ho iba tak [niečo]. Ak mi Kenth povie aby nechodil do školy, urobím to. Ale dovtedy budem za ním stáť.

Napaprčili sa, ale Chihirae si stála za svojím: ak mám byť vyhodený zo školy, tak o tom musí rozhodnúť Kenth, sám starosta. Chvíľu na to odišli a ja som sa zvalil na moju karimatku. „Oni ma fakt nemajú radi.

Je to iba skupinka ploských hláv,“ odfrkla si Chihirae, sadla si ku mne a šťuchla do mňa rukou. „Netráp sa nimi. Myslím že Kenth ich [niečo].“

Prikývol som.

Vzpriamila hlavu a oprela sa na bok, o mňa, položiac si hlavu oprúc o moje rameno. Teplá, pohyblivá prítomnosť pri mne. „Ploské hlavy,“ povedala znova.

Mali by ich vyholiť,“ povedal som.

Si dobrý spoločník na konverzáciu,“ a cítil som ako sa pri tom začala smiať.


Kapitola štyridsiata tretia

V ten deň nebola obloha dosť jasná, ťažký šedý mrak zakrýval väčšinu z nej. Sneh vŕzgal pod mojimi nohami, mrazivý vietor posielal do tanca okolo mojich nôh vločky a snažil sa mi vziať vak, ktorý som niesol.

Pohni si,“ Feher na mňa zavolal dozadu keď uháňal s ďalšími dvoma kamarátmi vpredu, „Ach, si strašne pomalý!

Vydal som naštvaný zvuk a oni vybuchli smiechom.

Urob to znova,“ podpichol ma Chine.

Zatiaľ čo sme išli, deti skúšali, či dokážu napodobniť ríbezľu červenú. Bolo to kúsok chôdze cez polia a potok za miestom kde bývala Chihirae, ešte pred pásom stromov. Potok bol miestami zmrznutý, nie však dostatočne na to aby sa po ňom dalo chodiť a tak sme ho prebrodili na mieste kde bol širší, ale iba po členky hlboký. Moje topánky sú vodotesné ale nohy detí nie; ale neboli ani ťažkí na prenášanie.

Myslím že som ich nemal nechať ísť so mnou. Keď na to spätne pozerám, vážne so ich nemal brať so sebou, ale Chihirae ma poprosila aby som išiel a pozbieral nejaké drevo ktoré použije na podkurovanie a keď som odchádzal, objavili sa decká a povedali že ich rodičia s tým nemajú problém ... a ja som im uveril. Každopádne, čo sa môže stať pri zbieraní popadaného dreva?

Deti si to užívali. Chine a Feher boli dobrí kamaráti a všade boli stále spolu. Ten ďalší bol Ithi`tsa, ich spolužiačka, ktorá bola iba trochu menej divoká ako tí dvaja chalani. Predierali sa závejmi a liezli na stromy ako dvojnohé rysy, rútiac sa dole svahom, víriac sneh, vyletela snehová guľa a Chine začal naháňať Ithi`tsa.

Hej,“ ruka s pazúrmi mi chytila bundu a ja som sa pozrel dole do jasných očí Fehera, vydychujúceho oblaky pary. „Mikah, ako dlho tu budeš?

Kde? Tu?

Mávol rukou smerom späť k osade, „Tu.“

Neviem.“

Oni hovoria že čoskoro odídeš.

Kto? CHINE! Okamžite z nej zlez!

Ten cudzinec. Sprostredkovateľ. On a Kenth, oni povedali že ty ideš do Ležiacich Skál. Prečo?

Pokrútil som hlavou. Toto bolo niečo o čom som nevedel. „Neviem,“ povedal som mu.

Otočil sa, viditeľne sklamaný, potom znova na mňa pozrel. „Ty chceš odísť?

Feher, toto nie je môj domov. Nemôžem tu zostať ... nastálo.“

Prečo?

Prečo nie. Prečo by som tu nemohol ostať? Prežiť môj život tu? Povzdychol som si a prestal snívať. „Nie som Rris. A oni si myslia že im môžem mnoho povedať.

Ako keď nám rozprávaš v škole?

Áno, presne tak.

Sprostredkovateľ by bol nahnevaný keby si nešiel."

Myslím že by bol. A veľa Rris v meste ma nemajú radi. Nechcú aby som zostal. Myslím že bude lepšie ak s ním pôjdem. Áno?

Jeho uši zvädli. „Nechcem aby si odišiel.

Môžem sa vráti ťa navštíviť,“ usmial som sa. „Nebude to na dlho. Teraz, poznáš nejaké dobré miesto kde nazbierame drevo?

Na chvíľu vyzeral že premýšľa a potom sa rozžiaril, jeho predošlý smútok odložil stranou. „Poď za mnou,“ zavolal a ja som počul ostatné decká pokrikovať keď sa rozbehol do kopca pomedzi spadnuté kmene, občasne používajúc všetky štyry. Záblesk zlatej srsti medzi čierno bielou zasnežnou krajinou. 

Hej! Čakaj,“ zavolal som anglicky.

Si príliš pomalý,“ pevný hlas sa ozýval dole kopcom. Vydal som nahnevaný zvuk.

Nakoniec, nebol to zlý výber: zvetraná roklina kúsok pod vrcholom, zásek v kopci kde niekoľko stromov padlo dole svahom, vytvoriac množstvo mŕtveho dreva. Deti si so zbierania dreva spravili hru, občasne sa šermovali s niekoľkými konármi. Pri tom všetkom si myslím že viac času strávili naháňačkou ako prácou, ale nakoniec: mladý sme iba raz a dospievanie je jednosmerná cesta.

Ja som si dával načas, zbierajúc väčšie konáre a lámuc ich na nositeľné kusy do batoha. Možno to bolo tak o trištvrte hodinu neskôr, keď som zbadal troch dospelých Rris na vstupe do rokliny. Stali a zízali na mňa. Rodičia hľadajúci svoje deti? Nie, nemyslím si. Nevedel som ich rozpoznať, ale nevyzerali ako dedinčania. „Feher?“ zavolal som a ukázal na novo príchodzích. „Kto sú to?

Feher a ostatní dvaja prerušili svoju hru a pozreli. „Neviem,“ povedal.

Traja, všetci nosili dlhé akoby dobytkárske kabáty podobné tomu čo mal Sprostredkovateľ, akurát tieto boli špinavo biele takže sa miešali so snehom a stromami. Pozreli sa na seba a začali schádzať dole k nám, rozdeľujúc sa. V žalúdku sa mi usídlil zlý pocit. Pripomenulo mi to jeden film, ktorý som videl dávno: vlkov rozdeľujúcich sa na love jeleňa.

Feher, Chine, Ithi,“ zavolal som na deti s narastajúcim strachom, „poďte sem.

Našťastie tak urobili bez odvrávania, pozerajúc na príchodzích. Traja blížiaci sa Rris sa rozdelili v široký oblúk, ktorý schádzal dole roklinou, kabáty sa odhrnuli dozadu a ja som zbadal pochvu meča visiacu z opasku, jeden z nich mal pištoľ. Toto nebolo dobré. Ja som bol raz takmer prepadnutý, niekoľkými vagabundami v parku. Používali rovnaké pohyby, ale neboli schopní bežať tak rýchlo alebo ďaleko ako ja.

Odíďte odtiaľto,“ zasypel som k deťom. „Choďte domov.

Ale ...“

Domov! Choďte! Hneď!

Urobili tak, pomaly, následne sa otočili a utekali a jeden z príchodzích niečo zavolal: meno alebo niečo, nie som si istý, ale zbadal som pohyb mojim periférnym videním, otočil som sa a uvidel štvrtého Rris nižšie pod nami, idúc okolo za nás pred deti ktoré ho zbadali tiež, spomaliac akonáhle vytiahol meč, žiariaci chladne ako sneh.

Príliš rýchlo, všetko sa to odohralo čertovsky rýchlo. Iba som zakričal na deti aby utiekli, rozbehol sa dole strmým svahom tak rýchlo ako sa dalo, brodiac sa snehom, potkýnajúc sa na snehových závejoch, šmýkajúc sa, ale stále vzpriamený. Rris zavyli, štrtý ktorý bežal za deťmi zaváhal, otočil sa a pozrel na mňa a ja som videl ako sa jeho jantárové oči rozšírili, zúžili, jeho postoj sa zmenil aby poslal meč v seku na moje nohy a ja som padol dole hlavou.

Pri páde som si takmer zlomil väzy. Spleť končatín, kože, kožušiny a snehu, šmýkajúc, valiac sa dole kopcom, pazúry zatínajúce do mojich rúk, vyzliekajúcich môj kabát, záblesky sivej oblohy, stromov a belosti sa točili ako koleso rulety a zastavili sa v mrazivej bielej.

Mikah!

Mal som ľad na tvári. Zodvihol som tvár zo snehu. Feher pozeral skrz stromy, váhajúc, sledujúc s rozšírenými očami a zvädnutými ušami. „Bež!“ zakričal som s dychom ktorý mi ostal a on ukázal. Rris ktorého som zvalil, ani nie meter podo mnou, bol na všetkých štyroch a siahal po meči. „Hlavu hore, bastard!“ zavrčal som, prevalil sa a kopol ťažkou topánkou do jeho brady tak silno ako sa dalo. Jeho hlava sa prevrátila dozadu s prasknutím, so spŕškou slín a krvi a zvalil sa mimo. Postavil som sa na nohy, moje ľavé rameno, celá moja ľavá ruka pálila. Feher znova vykríkol, hnedožltá škvrna bežala dole kopcom, ďalší Rris prebehol okolo mňa keď prenasledoval deti vo víre snehu s mečom v ruke. Zaťal som zuby, schmatol som padnutý meč a napoly kĺzajúc a napoly bežiac za ním, bežiac o život detí a tiež o môj život ako som počul vrčanie ďalších dvoch hneď za mnou.

Inokedy, na inom mieste by som nemal žiadnu šancu v pretekoch s Rris, ale vtedy a tam som mal výhodu: kríky a záveje cez ktoré som preletel, topánky mi poskytovali lepšiu ochranu a záber ako ich nohy. Nejak sa mi podarilo nespadnúť a nenapichnúť sa na meč alebo nenabúrať do stromu alebo potknúť sa o schovaný koreň ako som sa hnal sebevražednou rýchlosťou skrz stromy, nezastaviteľne aj keby som chcel, s neistými nohami a ťažko dychčiac.

Postava v bielom predo mnou a ja som s číreho zúfalstva hodil meč a ja som ho – iba boh vie ako – zasiahol. Padol, zodvihol sa a ja som sa na neho zvalil, naberúc jeho chrbát so silou, ktorú som cítil v každom orgáne a kosti, chytiac ho, niečo zavrčiac a obaja sme sa šmýkali dole hlavou, prevaľovali a on bol zrazu na mne z pazúrmi zaseknutými do mňa a jeho nohy za zabodli do mojch, párajúc rifle a kožu a ja som skríkol bolesťou a udrel som, schmatol som ucho a trhol, ruka okolo hrdla, kotúľal sa. Vyzeralo to ako vrestling s rezacím strojom, pazúre sa blyšťali a sekali s ničivou rýchlosťou. Roztvorená tlama s ihličkovými zubami a šokujúco ružovým skrúteným jazykom sa zaborila do mojej tváre, tesáky našli moje líce, prepichli kožu pod bradou a škrabli o kosť, koža a svaly sa trhali ako som sa mykol späť a pohľad mi zastrela červená farba a bolesť rástla ako výbuch hviezdy na mojej tvári. Vykríkol som spŕškou červenej, vykrútil som lakeť v údere. Bez rozmýšľania, iba strach a bolesť a zúfalstvo ma hnali a Rris zaskučal skrz zakrvavenú tlamu, opätovne útočiac a trhajúc ma znova a znova ako sme sa váľali cez červeno škvrnitý sneh a kríky až kým som nebol navrchu a udieral som päsťami do neho znova a znova ...

Pocítil som úder do môjho boku, pod moje rameno, moje rebrá. Odhodilo ma to bokom a roztiahol som sa v snehu. Nemohol som sa hýbať. Snažil som sa postaviť, ale nedalo sa pohnúť, necítil som chlad, iba agóniu v mojej tvári čo bol jasný osteň v mojich zmysloch, potláčajúc všetko ostatné do temnoty. Niečo ma chytilo, otočilo a ja som hľadel na vychudnuté prsty oproti olovenej šedi. Biele fľaky. Zamrkal som a červená mi zahmlila zrak a moje rameno zabolelo ako som sa snažil si pretrieť oči.

Postava sa nado mnou pohla, vztýčila lúč ocele, ozval sa hrom a obloha bola opäť prázdna. Ďalší úder hromu, v ozvenách, striasajúc sneh z konárov.

Zrazu bolo ticho.

Neviem o čom som sa pokúšal. Nejak sa mi podarilo vstať, ani neviem ako. Všetko vyzeralo tak vzdialene, akoby som mal hlavu obalenú v bavlne. Pamätám si že svetlo bolo bolestivo žiarivé a rozmazané. Snažil som sa pretrieť si oči a moja ruka bola červená, sneh bol ružový, dve telá Rris sa nehýbali.

Zíral som na ne hodnú chvíľu, pozeral na červeň kvapkajúcu z mojej ľavej ruky, cítiac ju stekať dole mojí bokom a tvárou. Moje šaty boli nasiaknuté. Dotkol som sa tváre a ucítil bolesť a niečo ako surové mäso, pri odtiahnutí boli moje prsty červené. Začal som sa triasť, tupý pocit sa ma začal zmocňovať keď som sa snažil pohnúť, dávajúc jednu ťažkú nohu pred druhú.

Voda. Svetlo sa trblietalo na tečúcej vode, na kryštálikoch ľadu stuhnutého pri brehoch. Za ním boli polia oslňujúco biele, pohybujúc svetlo ktoré mi ubližovalo, keď som zbadal Rris: postavy bežiace ku mne. Zvuky mi boli povedomé, krik ktorý súperil s hučaním v mojich ušiach.

Dýchanie bolelo. Pohyb bolel. Triasol som sa riadne a nie iba od zimy. Ružové stužky sa plazili mojimi navlhnutými rifľami.

Hej, do kelu.“

Ďalšia postava sa skrčila ku mne, podopierajúc ma dvíhala, jačiac na mňa:

Mikah! Do kelu, nie! Vyholiť ťa! Ty [niečo] utopený potkan! Počuješ ma?

Zťažka som držal oči otvorené a bolesť bola všade, najhoršia tepala v tvári a pozdĺž môjho pravého boku – ako najhoršie porezanie sa papierom aké si dokážete predstaviť. Zvuky pulzovali skrz moju hlavu, vlny horúčavy sa valili cezo mňa, vedomie silnelo a slablo. Pamätám si že tam boli ďalší Rris okolo mňa, zvuk ich hlasov a neskôr ruky ktoré ma držali. Pokúšal som sa hovoriť, ale vykašliaval som iba krv. Moje ľavé líce a sánka neopísateľne boleli: celá strana mojej tváre bola opuchnutá a roztrhnutá. Rris na mňa volali a chodili dokola, tvár mi obalili do látky. Niekto sa dotkol môjho ľavého ramena a ja som skríkol keď s ním zúrivo mykli, cítil som niečo v kostiach zaškrípať a cvaknúť.

Bolesť ma priviedla späť, späť do ešte väčšej bolesti, bolesti odvšadiaľ. Pokúsil som sa pohnúť ale ruky ma držali zatiaľ čo som sa triasol a chabo kopal, pomaly som sa ponoril do otupného oparu šoku.

Pamätám si ako ma Rris držali, čiastočne nesúc cez zasneženú krajinu. Preplnená, slabo osvetlená miestnosť s mäkkou posteľou a teplom ktoré ma spaľovalo. Pekelná vízia Rris, tváre rozmazané červenou hmlou, nakláňajúc sa nado mnou, robiaci niečo s malým kúskom kovu. Rozmazané neľudské ruky dotýkajúce sa mojej tváre ktorým som sa nemohol vyhnúť ani odkloniť ktorýmkoľvek smerom. Slabý zvierací zvuk trpiaceho zvieraťa naplnil miestnosť ako som pocítil kov a vlákno prenikať cez kožu a matne som si uvedomil že zvuk vychádza zo mňa.

Bolesti však bolo viac. Vrchol prišiel keď šok, vyčerpanie a preťaženie ma odniesli na vzdialené miesto vo vnútri. Rris sa pohybovali okolo môjho tela, robili množstov vecí s nožmi a ihlami ako aj veci ktoré som nedokázal identifikovať.

Čo je veľa, to je veľa. Zrazu prišiel bod, od ktorého si už nič viac nepamätám.


Kapitola štyridsiata štvrtá

Znova sa mi podarilo zaspať na gauči. Jedným uchom som počul Jackie v kuchyni, ako tam hrmoce hrncami zatiaľ čo televízia produkovala hudobný podmaz: zase Leví kráľ.

Už to zase pozeráš?“ zamrmlal som, prerátil sa na bok a môj sen sa rozbil na tisíc kúskov, moje telo bolo posiate páliacimi líniami, kričal som a nado mnou sa zjavila skrútená postava, škrabkajúc ma rukou s pazúrmi znova a znova, ústa odhaľujúce palec dlhé špicaté tesáky.

Ruky ma držali a tvár zavrčala. „Mikah! Nech zhniješ Mikah. Je to dobré, je to dobré. Upokoj sa.

Pomaly som tak urobil, slová si ťažko razili cestu pomedzi bolesť. Tvár patrila Chihirae, jej ruky držali moje ramená. Váhavo ma pustila; pomaly, ubezpečujúc sa že ostanem a aj ten nepatrný pohyb ma donútil k povzdychu. Ďalšia bolesť, ako veľká rezná rana hranou papiera cez hrudník. „Nie, nechcem.“ Hlas doľahol skrz pískanie v ušiach. Ruka sa objavila v mojom zornom poli a Chihirae sa ma znova dotkla, iba prstom. „Nehýb sa.

Pokúsil som sa otvoriť ústa a to zabolelo. Celá ľavá časť mojej tváre bola opuchnutá takže som nemohol otvoriť ľavé oko a v ústach som cítil roztvorenú ranu. Cítil som stehy a chrasty ma srbeli na pokožke keď som sa pokúsil povedať, „Bolí to,“ v Rris.

Aj pre moje uši boli tie slová slabo zrozumiteľné, ale ona ich pochopila. „Ja viem,“ zašepkala. „Ja viem.

Jej dom. Jej posteľ. Ten malý kútik zasadený do steny. Zabalený v prestieradlách a dekách. Môj spacák ležal skrčený v kúte, niekto v ňom spal. Slnečné lúče sa rozlievali cez malé okno, na stôl, kde laptop hral starý animovaný film Walta Disneyho. Chihirae sa posadila za mňa, jemne vzala moju ruku, objímajúc prstami moje obväzy skrývajúce moje boľavé články. Videl som jej tvár a poznal som ten výraz: obavy, strach. Jej uši zvädli. Ucítil som ako sa do mňa zahryzol strach, ktorý na chvíľu odložil na bok bolesť:

Deti,“ pokúsil som sa povedať.

Čo?“ bolestne na mňa pozrela. „Mikah, povedz to znova.

Deti,“ zachrčal som znova cez páliace svaly, stisnúc jej ruku. „Deti.“

Hlavou trhla dozadu a jej zreničky sa rozšírili. „Oni ... oni sú v poriadku.“ Zaváhala a olizla si pery. „Feher sa na teba pýtal. Boja sa o teba. Videli ťa a mysleli si že si mŕtvy a že ...“ Prestala, zovrela čeľusť.

Zavrel som oči, doprajúc si čas. Stehy, cítil som ich všade: drobné čiastočky ako mravce hryzúce moju pokožku. Moje ľavé rameno: mal som pocit akoby bolo rozštiepané. Rany na mojich rukách, dlaniach, hlboké bolesti na nohách. Pamätal som si toto: pazúry nôh Rris vnárajúce sa znova a znova do mojich nôh. Moja tvár, bandáže a stehy: pamätal som si na zuby, vnútro úst Rris prichádzajúc ku mne ako obraz na ktorý sotva niekedy zabudnem. Moja pravá strana rebier a bolesť v nej: bola hlboká, spaľujúca bolesť vystupujúca pri každom nádychu. Čo sa to stalo?

Čo sa stalo?“ snažil som sa opýtať.

Nie som si istá.“ Zaklonila hlavu dozadu a prstami si prešla cez srsť na jej tvári. „Nevieme čo sú zač. Neviem prečo ti to spravili. Mikah, neurobil si nič čím si ich vyprovokoval?

Nie,“ vydýchol som, takmer nečujne.

Deti tvrdili že si nič nespravil.“ Zaváhala a znova napriahla ruku aby prstom prešla po mojej koži. „Nevieš čo sú zač? Premýšľaj. Ty ... nevidel si ich ešte pred nami?

Nie,“ ozval som sa, neúplne rozumejúc čo sa mi snažila naznačiť. „Oni ... práve ... ja nie ...

Dobre, dobre,“ zastavila ma keď ma začal premáhať hnev. „Deti nám povedali čo sa stalo. Nikto ťa neobviňuje. Mikah, prečo si to urobil? Prečo si neutiekol?

Strašne bolelo sa usmiať. „Pred Rris?“ zašepkal som.

Ach,“ zahľadela sa mimo. „Zabudla som.“ Pohladila mi ruku a opýtala sa, „Si smädný?

Áno. Veľmi. Neskutočne.

V ruke zovrela handričku a dotkla sa ňou mojich pier, dávajúc mi vodu po kvapkách. Pomohlo to. Ľahol som si späť na posteľ snažiac sa nič necítiť, ale iba som zavrel oči a už som začal spomínať: úryvky, krátke záblesky toho čo sa stalo; strižňa v mojej hlave spojila nahrávky mojej pamäte dohromady v nejakom poradí. „Štyria.“

Čo?“ Chihirae vzpriamila hlavu

Boli štyria.

Áno,“ povedala a jej oči klesli dole k vode v jej ruke. „Spomínaš si čo sa stalo?

Nie.“

Ach,“ olizla si pery, „Ty ... si zabil dvoch z nich. Shyia ťa našiel práve vo chvíli ako ťa skoro zabili. Dozvedel sa že si odišiel s deťmi a vydal sa za tebou. Dobre urobil, že?" Vydala zo seba tichý zvuk: odfŕknutie, otvorila ústa a pozrela na mňa úkosom. „Mikah, oni ťa skoro roztrhali na kúsky. Ja neviem ako to.... Bála som sa o teba. Stále neviem ...“ Zvuk jej hlasu sa vytratil do ticha.

Zabil som ich? Doprdele. Zavrel som oči a bol som čiastočne rozrušený z toho, že táto novinka vo mne nevzbudila žiadne emócie. Snažili sa ma zabiť, ja som zabil ich. Nechcel som to. Pozerala na mňa, jej uši boli zvädnuté. „Nechcel som to,“ zamrmlal som.

Je to v poriadku,“ netrpezlivo ma upokojovala. „Ja viem, ja viem.

Veľmi ma to neupokojilo. Zosunul som sa späť cítiac páliace línie na celom tele pulzujúce v rytme môjho srdca. Snažil som sa zodvihnúť moju pravú ruku – iba trošku – a skoro som odpadol z tej námahy. 

Mikah!“ Chihirae mi chytila ruku a znova ju zatlačila dole. „Nehýb sa, lež kľudne!

Vyškeril som sa skrz napuchnuté svaly. „Ako zlé je to?

Hmmm.“ Jej uši zvädli a ona si trela srsť na krku. „Mikah, ja neviem ...

Prosím.“

Jej jazyk obkrúžil jej pery. „Nedobré. Nedobré. Na zemi ostalo veľa tvojej krvi. Tvoja ruka – tam – je zlomená. Máš viac ako tucet rezných rán na nohách ktoré vyžadovali šitie. Taktiež tvoje ruky a tvár: ona ti ju skoro uhryzla. Tiež tvoje rebrá ... meč zaťal hlboko, zlomil ti rebro. Tvoja bunda ti zachránila život. Z čoho je vyrobená? Nikdy som nevidela materiál, ktorý by spomalil meč tak ... nechaj tak.

Meč.“ Zatvoril som oči. „Nepamätám si.“ Ja ani neviem či mi vtedy rozumela. Moja Rris – nie najzrozumiteľnejšia ani v najlepších časoch – splývala skrz napuchnuté pery.

Ako ti môžeme pomôcť? Mikah? Je niečo čo môžeme pre teba urobiť? Potrebuješ jesť? Lieky? Snažila som sa niečo nájsť v tvojom zariadení ale všetko v ňom je v tvojom jazyku. Nedalo sa ...

Ona,“ zamrmlal som, môj mozog prechádzal tam a späť našim rozhovorom a spomienkami. 

Čo?

Ona?

Tá čo ti to spravila?“ dotkla sa mojej tváre, takmer nebadane. „Áno.

Ja zabiť ju?

Ach, áno. To ťa nahnevalo? Takmer ťa zabila.

Snažil som sa pomaly dýchať, cítiac medenú pachuť ako som to trávil. „Ona by ublížila deťom?

Vrásky sa objavili na jej širokej tvári keď na mňa pozerala – iba na sekundu – ako keby si uvedomila že vidím niečo ako evanjelium podané iným pohľadom. „Áno. Spravila by to. Ale teraz myslím že by si mal odpočívať.

Zastrela ma bolesť a dezorientácia, strach a beznádej a tsunami zmätených emócií. Značne som sa triasol, slzy mi zmočili tvár a obväzy a pretavili svet do amorfnej škvrny. Teplá prítomnosť ostala pri mne: stuchnutá kožušina, príkry dych a šepot hlbokého hlasu.

pokračovanie nabudúce...