Druhý návrat do Strážovských vrchov

Tentokrát iniciátorom výpravy bola Eka a Dušan. V piatok na obed sme sa mali stretnúť v sedle a odtiaľ sa presunúť na chajdu, ktorá sa mala stať našim útočiskom počas víkendu. Vzhľadom na moje meškanie sa obaja výborne najedli v salaši a posilnení sme sa vydali do nášho cieľa.

Medzitým začal fúkať ostrý vietor a sadla si hmla. Cestu, ktorou som prešiel mnohokrát za najrôznejších podmienok (aj v noci a bez svetla), som našiel poľahky, jej zdolanie už bolo náročnejšie. Sneh bol mokrý, lepil sa na obuv a vlhoba si pomaly hľadala cestu do našich topánok.

Znavení spod ťažkých batohov sme dorazili na Schovanku. Konečne v chajde. Problémom sa stalo ako obvykle rozloženie ohňa. Piecka bola studená, drevo navlhnuté, papier jak by smäd. Takže oheň sme rozkladali na niekoľko pokusov, predposledný bol veeeľmi sľubný, ale skončil rovnako neúspechom. Našťastie sa úspech vzápätí dostavil, tesne pred tým, ako sme mali v pláne použiť aj ďalšie prostriedky na založenie ohňa. Celá táto procedúra sa nezaobišla bez patričnej dymovej clony, ktorá už oddychujúcu Eku donútila vstať (aróma ti šepká vstaň)...

Po rozkúrení piecky a doplnení zásob dreva sme sa spokojne rozložili v chajde a postupne sa začala vyzliekacia procedúra. Teplota v chajde sa zvýšila na príjemnejšiu teplotu oproti úvodným povzdychom o zime a chlade, a na strechu chajdy bubnovali kvapky zrážajúcej sa hmly. To sa už na platničke zohrievalo mlieko, ktoré sa aj s prísadami neskôr premenilo na chutnú kašu. Aj takto si v divočine žijeme...

Záver večera patril rôznym rečiam a klebetám, prebrali sme snáď všetky témy a všetkých, na ktorých sme si spomenuli.

Ráno budíček prišiel po vlastných do chajdy - Hradní tuláci sa dovalili na Schovanku. A nielen tuláci - ale aj tuláčky. Chladný ranný zimný a hmlistým závojom zahalený výhľad sa tak rázom zmenil k lepšiemu. O poznanie...

Po raňajkách a krátkom klábosení sa naša výprava vydala na stopovaciu akciu. Našim cieľom boli zvážnice, kde sa pohybujú šelmy a Rysova rezervácia. Počasie bolo oblačné a hmlisté, výhľady mizerné a nová dvoj-centimetrová prášková vrstva snehu nedávala veľké nádeje na väčšiu stopovaciu akciu.

Ako prvé sme mohli obdivovať rozryté časti vrcholovej oblasti lúky od pravidelných návštev diviakov. Zvažnica, ktorou sme sa uberali bola ešte krásne pokrytá čistým snehom. Ako prvé stopy sa ukázali veveričky, nasledované stopami líšok.

Zo zvážnice sme mali aspoň čiastočný výhľad na dolinu. Stôp skutočne veľa nebolo, tie staré už boli prikryté čerstvým popraškom snehu a boli nečitateľné, čerstvé ešte zver nestihla urobiť. Tak sme sa presunuli ku Rysovej rezervácii.

V rezervácii sme sa občerstvili, padli sušienky, načala sa čokoláda a otvorila sa talianska minerálna voda. Posilnení na duchu i tele sme sa vydali v ústrety novým výzvam. Tá prvá bola hneď jasná - prekonať výškový rozdiel, o ktorý sme citeľne klesli do doliny smerom hore. Samozrejme, všetko čo lahodilo našim okáľom, sme sa snažili v digitalizovanej podobe zvečniť na večné veky v malých škatuľkách s kukátkom.

Časkeho však diviak akosi ani netankoval, naopak vypadal, akoby ho celý náš pochod zmoril (to sa iba tak tváril, koťuha jedna).

Pri ceste na vrchol sme museli zdolať nejednu prekážku. Nakoľko sme sa nechceli vzdať, napredovali sme ďalej...

To sa už konečne začalo vyjasnievať a na nás sa pomaly na sklonku dňa usmialo slnko.

Po ceste späť na chajdu sme sa stihli ešte pokochať krásnymi príkladmi sukcesie.

Večer sa už v chajde družne debatovalo.

V nedeľu sme si boli obzrieť prameň. Lúku už križovalo množstvo stôp hlavne líšok, ktoré sa zdá sa promenádovali celú noc sem a tam. Prameň v jeho osviežujúcej podobe si najviac užil pes.

Neskôr sme sa zvážnicami presúvali na opačnú stranu, než smerovala naša včerajšia výprava. Naším cieľom bol pohľad na dolinu z trošku inej strany.

Prekvapením pri sledovaní stôp boli stopy mačky divokej. Doteraz nebola mačka divoká v zmieňovanej lokalite pozorovaná, vedel som len o pohybe rysa. Každopádne veľkosť stopy a jej nezameniteľný tvar hovorili svoje...

Pohľad do doliny nám zase zachmúrili chmáry, ktoré sa nečakane zjavili a tak ani fotky nevyšli podľa očakávaní. To už pre mňa začal tikať čas na odchod a tak následoval presun na chajdu, dokončenie príprav na cestu a rozlúčenie sa s Ekou a Dušanom, ktorí ostali na chajde. O ďalšiu chvíľu som si už vykračoval so psom po cestičke späť do sedla.

Sedlo ma privítalo pretrhanou oblačnosťou a tak pred odchodom vznikol tento záverečný pohľad na majestátny Kľak, pýchu to Lúčanskej Malej Fatry ...

Návrat na chajdu je predpokladaný čoskoro...

Ďalšie fotografie s výpravy nájdete pod týmto článkom. 

A ešte niekoľko zaujímavých pohľadov...

-vĺčik-

.: FOTOALBUM :.