Tak včera som mal tú česť. Vidieť to dielo kinematografie dneška. Nebudem ho hodnotiť, všetky aspekty filmu podrobne rozoberú príslušní kritici vo svojich stĺpčekoch, na slávnostiach sa budú rozoberať ceny... Ja dnes rozoberiem iný pohľad - ten môj. Pozývam vás na chvíľu do môjho sveta, tu sa nemusíte báť, nehrozí vám žiadne nebezpečenstvo. Prosím, pohodlne sa usaďte...

Nuž začnem tým, že príbeh, v ktorom sa mihali fragmenty iných príbehov ma zasiahol. Klamal by som, ak by som povedal, že film ostal u mňa nepovšimnutý. A tak som sa rozhodol vám tu napísať niečo o tom, čo som pocítil u tohto filmu... Mnohí z vás, čo chodíte na moje stránky ma poznáte - či už z videnia, osobne alebo sme spolu aj niečo zažili. Niektorí poznáte aj skryté stránky mojej osobnosti, ktoré nerád ukazujem. Nuž, aj ja sa občas bojím. Nazvali ma vlkom - dravcom. Až neskôr som však pochopil, že nie pre nejakú moju skrytú dravosť, ale práve pre iné aspekty mojej osobnosti. Vďaka tým, čo mi dali toto pomenovanie,som sa viac začal zaoberať tým, kde žijem a čo všetko je v mojom okolí. A tak sa z hanlivej prezývky stalo hrdé pomenovanie, na ktoré som pyšný, aj keď si ho možno natoľko nezaslúžim.

Inu, hovoríme si civilizovaní ľudia... Juraj Lukáč hovorí, že máme múdrosť mnohých generácií, na ktorú sme nedorástli. Vieme brať, ale nie dávať. Vieme ničiť, ale už nevieme obnovovať. Vieme množstvo vecí, a za mnohé z nich sa hanbíme. Svoje osobné záujmy staviame nad záujmy celku, alebo v mene záujmov celku si riešime svoje vlastné ciele. Nuž, musím povedať, že niečo som už zažil, veľa nepekného, ale aj tak mám tuto dobu rád. Ešte stále je možnosť odísť niekam do lesa, putovať rozsiahlymi pohoriami a obdivovať ich divokosť. O to viac bolia niektoré naše nešetrné zásahy do prírody. Vtedy sa ozve vnútorný hlas, ktorý chce zatvrdilo bojovať voči všetkému a všetkým. Lesoochranári mi ukázali, že systém, ktorý sa riadi svojimi pravidlami je možné poraziť práve prostredníctvom týchto pravidiel, ktoré si systém určil. Mravenčia práca sa tak pretavuje v úspech, ktorý nie je zanedbateľný. Dnes lesoochranári predstavujú pre nenažraných politikov, ich prisluhovačov a mocipánov hrozbu v podobe hlasu ľudu, ktorí vidí, vníma a zaujíma sa. Juraj prirovnal slovenské lesy ku skladu bez skladových kariet. Nakoniec, jedna kontrola v lesnom závode už dokázala, aký veľký rozsah plundrovania sa deje. Stopy je vidieť všade.

Les je živá bytosť. A ako takú sa ju snažím vnímať. Rozhodne mi nie je jedno, čo sa okolo nás deje a aspoň trochu sa snažím s týmto niečo robiť. Poslať list na ministerstvo či na správu TANAPu, zúčastniť sa na protestnom zhromaždení, klásť nepríjemné otázky zodpovedným. a tak som občas aj ja nepohodlný. Komunikujem, vnímam, pýtam sa. Značka "zelený" mi tak prischla nadlho. Problém je však v nás, ak chceme zmeniť svet, musíme začať od seba. Musíme zahodiť predsudky a vnímať. Sme plní falošných presvedčení a nedokážeme sa od nich odtrhnúť.

Nuž to, čo mi dal tento film nie je posolstvo ani vnuknutie. Pomohol mi iba pospájať niekoľko útržkov do celistvého obrazu. Pomohol mi trochu sa vzchopiť a pomyslieť aj na to, že je tu niečo väčšie. Lesoochranárom z VLKa ako aj mnohým ďalším dnes vďačím za množstvo vecí, ktoré viem. Za to, že v lese nie som iba cudzinec, turista, slepec... Chodím a pozorujem, snažím sa vnímať a byť súčasťou. Už to je u mňa pokrok. Nie som študovaný ekológ, lesník či botanik, o sebe hovorím že som iba hlúpy dopravák, ktorý vám z diaľky identifikuje autobus, značku a typ, povie vám zhruba rok jeho výroby či dopravcu, pre ktorého jazdí a z čoho to usudzuje. Toto mi chýba v lese, každým krokom zisťujem, ako málo toho viem... Keď vidím medvediu stopu, pozorne si ju obzriem, ale s ťažkosťami vám poviem, že to bola trojročná samica, ktorá v tomto teritóriu býva, že sa túla so samcom z inej doliny či koľko má medviediat... Avšak snažím sa chodiť s otvorenými očami a otvorenou mysľou... Ale občas to nestačí a veľakrát som aj ja upnutý na veci, ktoré som nechal za sebou.

Keď som s lesoochranármi stál pri nejednej akcii na záchranu divočiny na slovensku, bol som nadšený. Dnes som hrdý na seba, že som sa mohol podieľať na týchto veciach a vážim si mravenčiu prácu ostatných, ktorí denno-denne pracujú na tom, aby aj ďalšia generácia videla to čo my. Aby les nebol iba vo výkladnej skrini múzea, či vo filme alebo fotografiách. Mojím prianím je, aby sme spoločne všetci našli spôsob, ako dosiahnuť stav, ktorý bude vyhovovať všetkým stranám. Bohužiaľ však často platí, že veľa ľudí pre stromy nevidí les... Les totiž nie sú iba stromy, to je aj tráva, zvieratá, milióny húb a miliardy baktérií. Je to niečo tak rozsiahle, čo svojim pohľadom sotva obsiahneme. Môžeme sa však kochať krásou toho, čo nás obklopuje. A to by sme si mali chrániť, to, čo sa nedá uchopiť. Hmlisté ráno nad dolinou, lesk štítov v svetle zapadajúceho slnka, svieži vánok na spotenom čele, krásu horskej bystriny, keď preteká pomedzi vaše prsty. Paru, ktorú vydychujem za rezkého rána, keď sa prebudím v náruči lesa... "S viditeľným dychom kráčam", ako hovorievajú Lakotovia... Učia nás, že sme súčasťou niečoho väčšieho, čo nazývame rôznymi menami, ale nedokážeme to plne pochopiť... Chvíle, ktoré sa nezabudnuteľným spôsobom vryjú do vašich sŕdc a duší.

Tak hrdo, ako dnes hovorím, že stojím na strane prírody a jej rozmanitosti, si sám kladiem otázku, či som urobil dosť. Keď sa pozerám na cestu plnú áut, je mi smutno. Ale keď uvidím autobus a spokojných cestujúcich, zlepší sa mi nálada. Každá práca má zmysel, ak povedie ku kompromisu, ktorý môže celku pomôcť. Mojou snahou bude urobiť všetko pre podporu verejnej dopravy a jej skvalitnenie na úkor dopravy individuálnej. Sám cestujem výhradne verejnou dopravou. Cestujeme, pretože sa tak cítime slobodní. Prekonávame veľké vzdialenosti a poznávame najrôznejšie kúty sveta aby sme zistili, že to najcennejšie leží u nás doma. Vďaka mojej práci som videl kus sveta, ale ani jednu dovolenku som nestrávil mimo Slovenska. Zákutia slovenských hôr a lesov sú mi najcennejším pokladom, ktorý rád obdivujem.

Pôvodne som mal tento film navštíviť s človekom, ktorého budem navždy nosiť v sebe. Nestalo sa tak a určite na to existuje dôvod. Možno milióny dôvodov. Pravdou je, že svet vnímam hlavne cez seba, realita skrz môj pohľad. Asi som chcel veľa, mať dievča a byť milovaný... možno som na to ešte nedorástol. Každopádne raz, ak sa nájde dievča, ktoré budem milovať a ktoré bude milovať mňa, založím rodinu a svojim deťom chcem ukázať náš svet. Svet, ako ho poznám ja, ako ho vnímam, prežívam a milujem.

Dnes sa budem lúčiť so svojim starým otcom. Za mnohé vďačím svojim rodičom, ale aj starým rodičom. Neodchádza od nás navždy,ale bude s nami. V nás, v našich srdciach. Les, v ktorom sa cítim ako doma som spoznal aj vďaka nemu a mnohé ma naučil. V mnohom mi zostane vzorom a budem hrdo nosiť spomienku na neho ďalej. Každý strom v lese dýcha jeho meno v spomienke, že každý z nás, každý jednotlivec, môže dokázať veľké veci, hoc je malý. "Postavou malý, ale na trávniku veľký hráč"... ach áno, takto písali o mojom starom otcovi, bývalému hráčovi futbalu, ktorý so žartom hovorieval "každý podľa svojho gusta..." aj preto, že sám nosil meno Gustáv. Práve trpezlivosťou, výdržou a prácou dokázal veľa vecí. Hovorí sa, že po tréningu behal domov päť kilometrov okolo potoka kľučkujúc pomedzi stromky... Česť Tvojej pamiatke, starý otec. Budem sa snažiť byť hrdým pokračovateľom nášho rodu...

Málokedy zhmotňujem svoje myšlienky takýmto spôsobom. Dúfam, že som vás neunudil a rád sa s vami osobne podelím o ďalšie myšlienky. Najlepšie niekde v lese... a AVATAR vám odporúčam. Aspoň pre ten filmový zážitok. Rovnako si cením názor každého z Vás a uvítam ho aj v diskusii k článku.

Dovidenia...

- vĺčik -