Rozhodnutie
Strieborný Vlk pomaly prichádzal k sebe. Nebolo mu zima, ale práve naopak, príjemne teplo. Do jeho uší sa zakrádali zvuky tečúcej vody a pofukujúceho ľahkého vánku, ale Vlk nechal svoje oči zatvorené. „Som mŕtvy...“ ticho povedal.
„Áno aj nie“ odpovedal hlboký mäkký hlas. Vlk otvoril oči a uvidel postavu zo svojich snov. Mladý bojovník oblečený v nádhernej jelenicovej bojovej košeli, ktorej belosť priam žiarila, a nad ňou súmerná pomaľovaná tvár s najkrajšími čiernymi očami, aké kedy Vlk videl, doplnená dlhými havraními vlasmi s vpletenými perami orla kľačal pred Vlkom. Vlk sa pozrel na seba a zistil, že on je oblečený iba v bedernej rúške.
„Čo tým myslíš, áno aj nie?“ Vlk sa poobzeral dookola a zistil, že leží pod veľkou borovicou na pláni plnej sviežej zelenej trávy a zvierat. Neďaleko sa črtala silueta malého kopčeka. Konáre veľkej borovice nad ním viali vo vánku rovnako ako tráva okolo, ktorá príjemne šteklila aj hladila ležiaceho Vlka.
„Poď so mnou“ povedal bojovník a vstal. Vlk si všimol nádherne korálkované legíny a mokasíny, ktoré mal na sebe neznámy. Podal mu ruku a pomohol Vlkovi vstať. Vlk nasledoval neznámeho až do kamenného kruhu, v strede ktorého sa nachádzala posvätná fajka, posvätné byliny a bizónia kožušina. Bojovník vošiel do kruhu po smere slnka a sadol si na jednu časť kožušiny. Vlk ho nasledoval a sadol si na kožušinu vedľa bojovníka.
Bojovník vzal do ruky vrkoč upletený zo sladkej trávy a pozdvihol ho hore. Z vrkoča sa začalo dymiť a neznámy sa očistil dymom. Vlk veľmi dobre vedel, o čo sa jedná, a tak, keď bojovník dal pred neho dymiaci vrkoč, aj on sa očistil dymom z posvätných bylín.
„Pozri“ povedal neznámy Vlkovi a ukázal smerom ku vychádzajúcemu dymu z vrkôčika sladkej trávy. Dym zmohutnel a Vlk v ňom najprv spoznal odraz samého seba. Neskôr videl típí, v ňom lôžko a pri lôžku mladú ženu, plačúcu nad chorým ležiacim na lôžku. Keď sa prizrel bližšie, spoznal svoje típí, v mladej žene spoznal svoju Mitháwin a v ležiacom spoznal samého seba.
„Áno, si to ty. Beží s Vetrom a Zranená Noha našli tvoje telo v prérii a vzali ho so sebou naspäť do osady. Šaman tvojho kmeňa sa snažil, ako vedel, ale tvoj duch už odišiel. Teraz ťa spája so svetom iba tenká niť...“
„Prečo mi to potom ukazuješ? Nie je lepšie, ak budem mŕtvy? Nechcem sa vrátiť!“ pozrel sa Vlk na bojovníka potom, ako sa obraz jeho típí vytratil. Bojovník sa na Vlka zahľadel a Vlk cítil, ako stráca rovnováhu pod náporom jeho čiernych očí. Vlk nevedel farbu jeho očí prirovnať k ničomu, čo doteraz v živote videl. Niečo také nádherné ešte nevidel. Vlk cítil, že jeho oči sa nedívajú na neho, ale že dokážu vidieť skrz neho, do jeho vnútra. Vlk cítil v jeho očiach hlboký smútok, ktorý mu stískal jeho srdce a jeho oči chceli plakať.
„Ukázal som ti to preto, lebo sa musíš rozhodnúť“ povedal bojovník. Ukázal smerom ku neďalekému skalnému kopčeku. „V kopci sú dve jaskyne, pravá ťa privedie späť na zem do tvojho tela, ľavá ťa privedie do večných lovíšť“
„Teda toto ešte nie sú večné lovištia?“ opýtal sa Vlk
„Nie. Toto je rázcestie na tvojej ceste. Na toto rázcestie sa dostanú tí, ktorých telo je veľmi silné a presiaknuté túžbou žiť. Tu majú možnosť sa rozhodnúť, či sa vrátia späť alebo navždy odídu“ hovoril pomaly bojovník.
„Ale ja som sa už rozhodol“ povedal rázne Vlk a vstal. Bojovník pomaly vstal a chytil Vlka za plecia.
„Nie. Nerozhodol“ povedal.
„Akoto ... akoto ...?“ pomaly jachtal Vlk.
„Rozhodneš sa až vtedy, keď to nebudeš mať iba v hlave, ale budeš to cítiť v srdci. Neponáhľaj sa so svojím rozhodnutím. Tu je deň večný a premýšľať môžeš tak dlho, ako len budeš chcieť. Tu nebudeš pociťovať hlad ani smäd, môžeš odpočívať, prechádzať sa, baviť sa... Musíš však dôjsť ku rozhodnutiu“ povedal bojovník a zahľadel sa Vlkovi do očí. Hoci Vlk nebol zbabelec, odvrátil svoj zrak pod ťarchou tohto pohľadu.
Bojovník pustil Vlka a odkráčal. Keď sa stratil za košatou borovicou, Vlk si opäť sadol.
Rozhliadol sa vôkol seba, videl pláne plné zvierat a kríkov plných chutných plodín. Ak toto nie sú večné lovištia, tak tam to musí byť lepšie a krajšie. S radosťou si nechal čechrať vlasy ľahkým vánkom, štekliť bosé nohy vlniacou sa trávou a oči pásť sa na tej kráse, ktorá sa rozprestierala všade navôkol. Ocitol sa na mieste, o ktorom mnohokrát snil.
„Nechcem sa vrátiť späť“ zamrmlal si pre seba Vlk. Tam dole teraz boli ťažké časy. Niekoľko zím už kmeň hladoval. Zveri bolo čoraz menej, na lov bolo treba chodiť stále ďalej, častokrát aj na územia nepriateľských kmeňov. Dve zimy žije s mladou Íyakawin, ale ďalší hladný krk mu len prináša starosti. Viac času trávil mimo tábora lovom a tak na mitháwin nemal čas. Po minulej zime v mesiaci, kedy rastie tráva na spoločnom love pri potýčke s nepriateľským kmeňom na ich území prišiel o jediného priateľa Hrbatého. S ním trávil veľa času svojej mladosti.
Kmeň mnoho a mnoho zím, keď bol ešte malý, prijal jeho a jeho matku do ich kruhu. Ich život však nebol ľahký a už je tomu päť zím, kedy jeho matka odišla. Ostal v típí sám. Po nasledujúcej zime, v mesiaci, keď je slnko najvyššie sa z neho stal muž a bojovník. Dlhšie pokukoval po Íyake zo spriateleného južného tábora, páčila sa mu. Nakoniec spolu s Hrbatým ukradli kone severným susedom, ktorých odvekov nemali v láske a tento hrdinský kúsok mu vyniesol päť krásnych vraníkov. Štyri z nich daroval rodine Íyaky ako cenu za nevestu a tak sa v jeho típí objavila žena. Namiesto otrhaných mokasínov, ktoré čakali, kým ich opraví sa objavilo mnoho nových a krásnych vecí. Príkladne sa začala o Vlka starať aby všetci vedeli, že je dobrou ženou. Kruté časy však vyháňali Vlka aj ostatných na lov ďaleko od domova. Viac si zvykol spať pod šírym nebom, kráčať v ústrety krutému vetru a stopovať než pobývať vo svojom típí a tešiť sa z prítomnosti svojej mitháwin. Chvíľu sa mu cnelo, neskôr si zvykol a na mitháwin ani nepomyslel.
Pre bojovníka bolo radosťou loviť pre svoj kmeň. Ale aj tak si svoj život predstavoval inak. Dlhé dni strávené putovaním za zverou, stopovaním lovom či putovaním naspäť do osady Vlka poznačili. Spomínal na časy jeho mladosti, kedy bol dostatok zveri, lovci chodili na lov raz za niekoľko západov slnka, v teplých mesiacoch sa spoločne lovilo... Muž tak mal čas na svoju mitháwin, na priateľov a zábavu. To sa zmenilo...
Pomaly vstal a poberal sa ku skalnému vŕšku, kde mali byť podľa bojovníka jaskyne, ktoré by mali naplniť jeho osud. Cestou však vo Vlkovi hlodali pochybnosti. Keď sa približoval ku borovici, uvidel bojovníka, ako sedí za ňou a neprítomne hľadí do diaľav. Zastavil sa. Tieň pochybnosti o jeho rozhodnutí sa mu prehnal mysľou. Vždy sa zamýšľal nad sebou, ktorým smerom kladie mokasíny a prečo. Všetko malo pre neho význam. Rozhodol sa skutočne správne?
Ako sa sám seba spytoval všimol si bojovníkov upretý pohľad.
„Vidím, že si sa rozhodol“ povedal potichu bojovník. Vlk iba prikývol. Bojovník odvrátil tvár a opätovne sa zahľadel do diaľav.
„Prečo si smutný?“ opýtal sa Vlk a zároveň sa začal sám seba spytovať, prečo túto otázku položil. Bojovník sa pomaly pozrel na Vlka.
„Videl som už veľa zlých rozhodnutí... rozhodnutí, kedy sa bojovníci ponáhľali do večných lovíšť, aby vzápätí oľutovali svoje rozhodnutie“ s trpkosťou v hlase hovoril bojovník. Náhle však vstal.
„Nasleduj ma“ povedal a kráčal ku vŕšku. Vlk sa uberal za statným bojovníkom a obdivoval množstvo orlích pier v jeho vlasoch, ktoré hovorili o jeho statočnosti a hrdinských činoch. Takto došli ku malému pramienku, ktorý vytekal spod skál. Bojovník sa sklonil ku kryštáľovo čistej vode, rukou rozčeril pokojnú vodnú hladinu a posunkom na ňu ukázal Vlkovi.
Vo vode sa objavil obraz jeho mitháwin. Tvár mala spuchnutú od plaču, v ruke držala kúsok navlhčenej jelenice a potierala spotené čelo a tvár chorého ... Vlka. Za ňou stál Beží s vetrom. Na jeho tvári zračil smútok.
Bojovník znova rozčeril hladinu a v nej sa objavil ďalší bojovník – Zranená noha. Sedel vo svojom típí a hľadel do vyhasínajúceho ohníka. Vlk na neho pozeral dlhší čas. Vedel, že je to syn náčelníka a že raz bude kmeň viesť on.
Bojovník nečakal a tretíkrát rozčeril vodnú hladinu. Tentokrát videl pri strome sedieť muža – Počuje hlasy. Mladý šaman ich kmeňa so slzami na lícach sedel opretý o svoj obľúbený strom. Vlk nechápavo pozrel na bojovníka. Jeho kamenná tvár neprezrádzala ani najmenšie vzrušenie. Zato jeho oči priam planuli. Jeho ruka rozčerila hladinu a Vlk v obraze spoznal típí Íyakinej rodiny. Smútok im zračil z tvárí ako aj z ďalšej tváre, ktorú dôverne poznal ale nepatrila do tohto típí. Bola to tvár náčelníka jeho osady. Prekvapene sa otočil na bojovníka. Jeho čierne oči sa uprene zahľadeli na Vlka a pomaly vstal. Obraz z hladiny zmizol.
„Rozhodnutie každého z nás vychádza z nášho vnútra. Ja môžem iba pozorovať rozhodnutia tých, ktorí prechádzajú týmto miestom. To, čo si videl, sú tvoji príbuzní, ktorí budú znášať dôsledky tvojho rozhodnutia“ povedal bojovník a pomaly sa vzďaľoval. Vlk vstal a pobral sa za ním. Vedľa neho sa cítil ako chlapec vedľa skúseného muža, ktorý sa rozhodol odovzdať svoje skúsenosti mladšiemu.
„Tvoja žena ťa má rada. Nemá oči pre iného a dlhé dni a noci preplakala v strachu o teba. Chcela byť matkou tvojich synov a dcér. Keď si odchádzal z osady, vždy stála na jej kraji a prosebne vzpínala ku tebe ruky. Veľakrát sedávala a hľadela smerom, ktorým si odišiel“ hovoril ďalej bojovník. Vlkovi pri týchto slovách zovrelo srdce.
„Beží s vetrom nikdy nedal najavo náklonnosť ku tebe. Ale práve strach o teba ho priviedol na tvoju stopu, keď ťa hľadali spolu so Zranenou nohou. Ten rovnako smúti pre teba. Mnohokrát si jeho rodine priniesol mäso, keď on nevládne ležal v típí. Mnohokrát prešlo slnko oblohou a pozeralo sa na jeho utrápenú tvár, pretože nevedel ako sa ti odvďačiť“ Vlk skrúšene sklonil hlavu. Príliš pozeral na seba a nevšimol si tých, ktorí okolo neho stáli.
„Počuje hlasy vie, že tvoje telo je silné a tiež vie, že tvoj duch ho opustil. Je smutný, pretože si opustil kmeň Íyakawin a svojich príbuzných. Rovnako smúti aj náčelník, pretože už dve zimy si stálou nádejou kmeňa, že pri tvojom návrate nebude kmeň hladovať. Nasycoval si všetkých v časoch, kedy si zúfali poprední lovci kmeňa. Teraz smútia pre teba, každý deň nosia Íyakawin dary a pomáhajú jej v típí“ hovoril bojovník a zahľadel sa do diaľky.
Vlkovi pri týchto slovách vyhŕkli slzy. Celý čas si nahováral, že nie je obľúbený, že mitháwin ho prestala mať rada a že ho obviňujú zo straty Hrbatého. Celý čas sa ponáral stále viac do seba a prestal vnímať svoje okolie natoľko, že si neuvedomil náklonnosť jeho príbuzných. Smutne sa zahľadel na bojovníka. Vtedy si uvedomil, že sláva a uznanie pramenia z malých činov, ktoré sa pretvárajú vo veľké veci.
Zrazu jeho srdce hovorilo niečo iné, ako jeho rozum pred chvíľou. Jeho rozhodnutie, pred chvíľou také jasné a pevné ako skala sa zrazu rozpadlo, ako tá skala pod náporom vody.
„Láska tvojich príbuzných je to, čo ti svet ponúka. Skutočne ich chceš sklamať?“ opýtal sa vyčítavo bojovník.
„Kto si?“ odpovedal protiotázkou Vlk.
„Nemám meno, moje meno bolo dávno zabudnuté. Ale zvyknú ma volať Strážca či Ochranca“ odpovedal potichu.
„Ako dlho...?“
„Je to veľmi dlhý čas, ktorý tu trávim sám. Občas sa tu niekto zastaví na svojej ceste, avšak potešenie z jeho prítomnosti veľakrát zníži urýchlené a zlé rozhodnutie, ktoré spraví“ hovoril bojovník.
„Zdá sa, že si sa rozhodol“ obrátil sa k Vlkovi.
„Áno“ prisvedčil Vlk. „A ďakujem“
Vlk sa pozrel na bojovníka a pomaly odchádzal ku skale.
„Uvidím ťa ešte niekedy?“ zastavil sa Vlk s otázkou.
„Tí, ktorí prejdú týmto rázcestím ma uvidia... Môžeš ma vidieť na hladine vody“ hovoril bojovník. Vlk pokračoval ďalej. Prechádzal ku jaskyni, ktorá by ho mala zaviesť naspäť. Bez strachu vošiel do temnoty a schádzal nižšie. Náhle mu začalo byť horúco, potkol sa a cítil, ako padá. Zovrelo mu hrdlo.
Sťažka vydýchol. Namáhavo otvoril oči. Vedľa neho kľačala postava. Plakala.
„Mi...“ zťažka sa snažil prehovoriť. Íyakawin zodvihla hlavu z dlaní.
„Mitha..“ skúšal to znova Vlk.
„Tíško, drahý môj, nenamáhaj sa. Musíš nazbierať silu“ potichu sa prihovárala Vlkovi mitháwin a utierala mu spotené čelo.
„Vodu“ zašepkal Vlk. Mitháwin mu ku perám priložila misku s čerstvou vodou a Vlk prehĺtol niekoľko dúškov.
„Ďakujem“ povedal, keď odkladala misku nabok. „Si dobrá žena“
Mitháwin sa mu hodila na hruď a rozplakala sa. Hladila ho. Vlkovi sa tiež objavili v očiach slzy, ktoré vzápätí stekali po jeho tvári.
*****
Päťkrát vykonalo slnko svoju púť oblohou, keď sa Vlk prvýkrát postavil na nohy. Jeho kroky ho viedli osadou ku potoku, kde si chcel osviežiť tvár. Cestou ho zdravili nadšené výkriky jeho príbuzných, ktorí sa tešili z toho, že sa Vlk vrátil medzi nich. Posledné dni patrili častým návštevám všetkých z osady. A posledné noci patrili jemu a jeho mitháwin, ktorá sa tešila zo svojho muža, ktorý bol po dlhom čase s ňou.
Prišiel ku potôčiku, kľakol si, nabral vodu do dlaní a osviežil si tvár. Vychutnával si nádherný svieži pocit, ktorý prechádzal jeho telom. Keď sa chystal nabrať vodu druhýkrát, na hladine zazrel tvár... Tvár, ktorú poznal. Bojovník s čiernymi očami na neho hľadel z vody, a jeho krásna tvár sa teraz usmievala. Dlhú chvíľu hľadel Vlk do vody, v ktorej videl bojovníka a vo vnútri ďakoval za toto stretnutie.
Sediaceho na brehu potoka ho našla mitháwin. Pomaly sa priblížila s obavami. Vlk ako ju počul, vyskočil, chytil okolo pása a roztopašne sa s ňou začal točiť. Íyakawin sa rozosmiala a tuhšie sa privinula ku mužovi, ktorého mala nadovšetko rada...
- vĺčik 2006/2008 -