Silverov smútok

Silver opustil osadu pomalým krokom, ktorý býval kedysi tak rozhodný, došiel ku malému potoku a tam si sadol. Zahľadel sa do vody. Aká je čistá a priezračná, pomyslel si. Z jeho očí, kedysi tak jasných, dnes zračil smútok. Vložil hlavu do dlaní a tuho premýšľal.

Kde sa stala chyba? A čo sa vlastne stalo? Nechápal...

Je zrejmé, že pochopiť ženy nedokáže, nie je predsa berdaš, muž-žena. Usiloval sa nájsť pre túto situáciu pochopenie alebo vysvetlenie, ale nič uspokojivé ho nenapadalo. Naopak, desivé a temné myšlienky sa mu rojili v hlave.

Čo ak má iného a preto je zrazu chladná ako hora pokrytá v zime snehom? Odmieta ma, pretože sa zahľadela do iného? Prečo mi to teda nepovie? Možno sa bojí, možno ma nechce raniť... To by bolo vysvetlenie. Z ničoho nič mu z oka vypadla slza. Bojovníci vraj neplačú, ale muž nie je iba bojovník, ktorý sa rve o svoju korisť a potom bojuje s ostatnými sokmi o ženu, aby z nej urobil svoju nevoľníčku. Muž je predsa neskôr aj otcom, ktorý miluje, dáva, usmerňuje... V návale hnevu zodvihol kameň a hodil ho do potoka. Voda, inokedy taká priezračná sa zakalila, no vzápätí sa s novou vodou očistila. Došlo mu, že by tak mal urobiť aj so svojou mysľou.

To, čo bývalo krásne dnes kalí jeho myseľ, sužuje sa pre ženu, ktorú má rád. Náhle vstal, preskočil potok a jeho kroky viedli opačným smerom ako osada, ktorá sa pomaly strácala za ním.

Tak odišiel, bez slova, podania ruky, úsmevu či zakývania. O to ani nikto nestál. Ostal sám. Láskavosť muža ostala pri tom potoku, odchádzal iba bojovník. Bojovník hrdo vzdorujúci životu a jeho nástrahám, pomáhajúci bezbranným a núdznym, avšak s pocitom, že pre neho neexistuje miesto nazývané domov. Ako štvaná zver sa bude túlať po svete a utešovať sám seba v samote, ktorá ho bude pohlcovať. Pre svoju láskavosť nikoho nebude z toho viniť. Bude iba sám. Sám.

Takto sa predsa rodia legendy. Bojovníci chladní ako oceľ a tvrdí ako skala, ktorí neodpúšťajú. Hnev a boj je ich zbraňou proti stravujúcej samote. Okolo nich bývajú iba ich obdivovatelia, ale aj tí sú iba na chvíľku. Po prvých krokoch do neznáma sú zase sami. Zvieratám rozumejú viac ako ľuďom. Sú ako štvaná zver, nikde nevydržia dlho. Takto sa predsa rodia legendy...

Slnko zapadalo za obzor, nad osadou sa vznášal opar a v diaľke zavyl vlk. Pozorný stopár však zachytil mocný smútok nesúci sa v tomto vytí, ktorý presne identifikoval svojho pôvodcu.

- vĺčik 2010 -